Pulp Fiction na slovenský spôsob?

Vytlačiť

Réžia: Viliam Klimáček
Kostýmy: Renáta Ormandíková
Scéna: Ian Hotoffson
Hrajú: Roman Pomajbo, Viktor Horján, Darina Abrahámová, Renáta Ryníková, Zuzana Šebová
Premiéra: 3. októbra 2009, Divadlo GUnaGU Bratislava

„Všetko je na predaj“ – tvrdí dramatik a režisér Viliam Klimáček v autorskej čiernej komédii Díleri. Svoje tvrdenie ilustruje sériou bizarných divadelných príbehov, ktoré sa reťazia jeden za druhým a odkrývajú skryté stránky životov tzv. solídnych ľudí, ale aj ľudí pochybných. Napokon vysvitá, že svoje temné tajomstvá má jedna i druhá strana a že rozdiel medzi nimi je relatívny. Všetci niečo kupujú a predávajú a neexistuje nič, čo by sa nedalo kúpiť, lebo všetko je na predaj a takmer každý človek je teda potenciálny díler.
Díleri V. Klimáčka sa navzájom líšia vekom, vzdelaním i svojím spoločenským zaradením. Mladá diskrétna obchodníčka s erotickými pomôckami pre dámy je zároveň študentkou filozofickej fakulty. Vďaka znalosti filozofie obsluhuje intelektuálne zákazníčky. Populárny umelec prijíma honorár od mafiána za zasvätenie do základných spoločenských zručností. Mafián platí dlhy vdove po svojom otcovi. Distingvovaná vdova, vysokoškolská učiteľka filozofie, si v najväčšej diskrétnosti kupuje erotické pomôcky pre dámy. Mafiánovi spláca dlžobu tým, že mu pomáha vyrovnať sa s traumami z detstva a podľa presných pokynov pravidelne hrá jeho mŕtvu tyranskú matku. Rovnako ako tovar sa dajú kúpiť emócie, spomienky aj sny, duševné zranenia aj erotické túžby, masochizmus i obscénnosť. Nič nie je také, ako vyzerá na prvý pohľad. Dramatické postavy postupne odhaľujú svoje tajomstvá, prezrádzajú, čo kupujú, čo predávajú, od koho a komu.
Text hry Viliama Klimáčka pripomína klbko príbehov, ktoré sa odohrávajú kdesi na pomedzí reality a fikcie, pričom nejde o fikciu fantasknú či metafyzickú, ale o fikciu veľmi vierohodnú i keď značne bizarnú. Autor rozvíja postavy a ich príbehy postupne a krok za krokom ich zauzľuje. Jeho pohľad je posmešný, ironický, ale podchvíľou i chápajúci a súcitný. Jednotlivé príbehové línie sa zbiehajú a križujú prostredníctvom postavy mafiána. Nevzdelaného, neohrabaného, v istom zmysle primitívneho chlapíka, ktorý reprezentuje svet tieňovej moci a peňazí. Má však aj svoje bizarné sympatické vlastnosti a city, ba čo viac, paradoxne nastavuje zrkadlo svetu intelektuálov.
Inscenácie Divadla GUnaGu dlhodobo zachytávajú a mapujú našu súčasnosť, tep našej každodennosti, život fastfoodov, skúsenosti slovenských au-pair, nadšenie pre virtuálnu realitu a tabuizovanie tzv. sexuálnych menšín, spomienky na šesťdesiate roky a na socialistickú éru, počas ktorej každý mal svojho eštebáka... Reflektujú znakové témy, siahajú po typických postavách, evokujú typické okolnosti, všímajú si znaky súčasného konzumu a popkultúry. Zrkadlia ich bizarné prejavy, rozprávajú o nich s iróniou, zábavne, s kabaretnou hravosťou a vtipom, viac so zmyslom pre grotesku než pre satiru. Texty a inscenácie Divadla GUnaGU vospolok vytvárajú divadelné svedectvo našej doby. Jedného dňa možno pomôžu pri rekonštrukcii minulosti, t.j. toho, čím žijeme, bežných tém a starostí našich dní. V rámci vzorky rozmanitých svedectiev Díleri obsahujú možno väčšiu dávku fikcie, než iné inscenácie. Táto fikcia sa síce opiera o dosť reálne typy (čistá intelektuálka, intelektuálne podkutá dílerka, mediálna hviezda, mafián), ale stavia ich do výrazne nadsadených, často vskutku fiktívnych, aj keď paradoxne vierohodných situácií. Viac než svedectvom nášho života je táto inscenácia svedectvom obdivu ku kultovým filmom Quentina Tarantina, akousi slovenskou divadelnou etudou v duchu Pulp Fiction. Napokon, obdiv k Tarantinovi je v texte priznaný, Klimáček túto inšpiráciu robí súčasťou mafiánskeho sveta. Vplyv Pulp Fiction badať najmä na kompozícii divadelného rozprávania: séria príbehov na pomedzí reality a fikcie sa vzájomne križuje a dopĺňa, pričom svet kriminálneho podsvetia prerastá na všetky strany. Na rozdiel od ľudnatosti Tarantinových filmov sa Klimáček drží princípu komornosti. Napokon, pivničné priestory Divadla GUnaGU diktujú vlastné pravidlá, ktoré dramatik vo svojich hrách vecne a korektne zohľadňuje, princíp komornosti je jedným z nich. Vlastné pravidlá diktuje tiež slovenská realita. Klimáček nekopíruje postavy z Tarantinových filmov, hľadá, nachádza a modeluje svojské typy ukotvené v domácej realite. V Díleroch GUnaGu na Tarantina odkazuje, inšpiruje sa ním, ale ho aj paroduje. Jeden z výstupov sa dokonca odohráva v kine na Tarantinovom krváku.
Divadelník Viliam Klimáček a filmár Quentin Tarantino žijú v rôznych krajinách, na rôznych kontinentoch, pôsobia v rôznych sférach dramatického umenia. Možnosti, ktoré majú k dispozícii, i dosah ich tvorby sú značne rozdielne. Na ich práci však leží pečať tej istej kozmopolitnej doby. Obaja majú sklon k zvláštnej intelektuálnej dekadencii kríženej s popkultúrou, obaja majú zmysel pre čierny humor, vtip a paródiu, prejavujú záujem o pokleslé žánre, spájajú tzv. vysoké s nízkym. Súčasní filozofi vidia v Tarantinových filmoch interpretačnú výzvu, Viliam Klimáček pravidelne vstupuje do dialógu s výzvami doby. Ide o autora, ktorý pozorne sleduje kultúrne, politické, spoločenské a vedecké trendy a má potrebu sa k nim vyjadrovať.
Klimáček aj ako dramatik, aj ako režisér kladie dôraz na rozprávačský princíp. V GUnaGU sa určujúcim prvkom výpovede nestáva obraz, symbol, mizanscéna, určujúcu úlohu zohráva najmä slovo. Slovo, ktoré sa na javisku zhmotňuje a nachádza svojho adresáta prostredníctvom divadla. Slovné metafory tu majú prednosť pred metaforami scénickými. Obraz pomáha posilniť a dopovedať slovo. V Díleroch Klimáček inscenátor opäť raz ustupuje do úzadia pred Klimáčkom autorom dramatického textu. Výpoveď tlmočí predovšetkým prostredníctvom verbálneho prejavu hercov. Táto tendencia sa v jeho tvorbe vyskytuje opakovane, niekedy s väčšou, inokedy s menšou intenzitou. V danom prípade uprednostňovanie textu pred akciou je dosť výrazné. V súboji medzi dramatikom a režisérom víťazí divadelník, milujúci divadlo povedaného. Ale aj pre dramatika je dôležitá scénická perspektíva textu, Klimáček rád píše pre konkrétnych hercov. Roly v Díleroch ušil na mieru svojim osvedčeným spolupracovníkom. Pre Darinu Abrahámovú vytvoril úlohu doktorky filozofie, Viktora Horjána predstavil ako populárneho televízneho humoristu, Renátu Ryníkovú obsadil do role efektnej, vecnej, vzdelanej, ctižiadostivej mladej ženy dnešných dní. Pre Romana Pomajba napísal energického mafiána – ústrednú postavu hry a inscenácie. Kostýmy zveril Renáte Ormandíkovej, šaty z jej dielne pomáhajú hercom teatralizovať každodennosť a zdôrazniť hlavné rysy zverených postáv.
Problémom dramatického textu a následne aj inscenácie je nevýrazná záverečná pointa. Dramatikovi a režisérovi Viliamovi Klimáčkovi dlhodobo chýba dramaturg – partner, schopný ho inšpirovať a korigovať. Na príprave inscenácie Díleri spolupracoval s herečkou a skúsenou dramaturgičkou Darinou Abrahámovou. Možno aj preto výstupy, v ktorých má hrajúca dramaturgička výrazný zástoj, patria k najzaujímavejším. Herecky Abrahámová a Pomajbo v inscenácii vedú, obaja využívajú priestor pre ponor do sféry človečiny. Kľúčovým sa stáva ich spoločný výstup, akási psychodráma, v ktorej sa mafián masochisticky vracia do detstva, aby si pripomenul tyraniu mŕtvej matky a utiahnutá doktorka filozofie simuluje ľudovú „erdek babu“. Po rituálnom odohraní typickej rodinnej situácie, prudkého rozhovoru matky so synom vystupujú z rolí a umožňujú divákom spoznať tajomstvá a traumy svojich postáv. Darina Abrahámová herecky úsporne a zároveň suverénne presne a ľudsky dôstojne prezentuje emocionálne nuansy, s ktorými sa vyrovnáva jej intelektuálka, vysokoškolská učiteľka stredného veku. Roman Pomajbo vytvára mafiána ako agresívnu, dynamickú postavičku v komixovom duchu, ale aj v ňom sa črtá túžba po ľudskej dôstojnosti. Realizácia tejto túžby naberá groteskné vyznenie, naráža na osobné obmedzenia tohto muža z podsvetia.
Inscenácia začína veľmi výrazne, intrigujúco, doslova forte. V prvom výstupe autor mystifikuje publikum predajom špeciálnych dámskych erotických pomôcok pre intelektuálky. Modely Sokrates, Budha, Nietzsche a Platón poskytujú nielen zmyslový, ale aj filozofický pôžitok, sú schopné citovať diela svojich slávnych menovcov. Klimáček celú bizarnú situáciu okorenil svojím typicky klimáčkovským zmyslom pre vtip, humor, paradox a dobre napísaný briskný dialóg. Po tom, čo sú postupne predstavené všetky dramatické postavy, sa napätie z predstavenia postupne vytráca a záver emocionálne smeruje do stratena. V tejto fáze jednotlivé výstupy pripomínajú korálky, ktoré sa vyvliekli z vodiacej nite. Aj keď je Viliam Klimáček skúsený profesionálny divadelník, aj on sa občas dostáva do slepej uličky „bezpointovanosti“. Aby sa z nej dostal, potrebuje profesionálneho partnera.

Publikované online: 3.10.2009

Nadežda Lindovská

Nadežda Lindovská absolvovala divadelnú vedu na Štátnom inštitúte divadelného umenia v Moskve. Pôsobí ako teatrologička, divadelná kritička a publicistka, venuje sa dejinám divadelného umenia so zameraním na tri tematické okruhy: ruské divadlo, slovenské divadlo, ženy a divadlo. V súčasnosti pôsobí na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení v Bratislave.