Prvá slovenská Fedora na Zvolenskom zámku

Vytlačiť

Libreto: Arturo Colautti
Hudobné naštudovanie a dirigent: Marián Vach
Réžia: Michael Tarant
Dramaturgia: Lenka Horinková
Kostýmy: Klára Vágnerová
Scéna: Tomáš Moravec
Zbormajster: Iveta Popovičová

Účinkujú:
Fedora Romazov: Cristina Baggio (alt. Monika Fabianová, Michaela Šebestová)
Olga Sukarev: Katarína Perencseiová (alt. Alžbeta Trgová)
Loris Ipanov: Miroslav Dvorský (alt. Michal Hýrošš, Igor Strojin)
De Siriex: Zoltán Vongrey (alt. Šimon Svitok)
Dimitri: Diana Deáková (alt. Michaela Sojčáková)
Desiré: Peter Schneider (alt. Martin Gyimesi)
Rouvel: Robert Smiščík (alt. Peter Malý)
Cirillo: Marián Lukáč (alt. Ľubomír Popik)
Borov: Igor Lacko (alt. Karol Kurtulík)
Gretch: Ivan Zvarík (alt. Marián Hadraba)

Štátna opera Banská Bystrica / Zámocké hry zvolenské 2012
Slovenská premiéra 24.  júna 2012 na Zvolenskom zámku

Banskobystrická Štátna opera si do svojho umeleckého životopisu zapísala opäť raz celoštátny primát. Vlastne – v rámci festivalu Zámocké hry zvolenské 2012 – až dva. Popri slovenskej premiére opery Umberta Giordana Fedora uviedla, rovnako po prvý raz na Slovensku, v koncertnej verzii dielo Vincenza Belliniho Beatrice di Tenda. Ide teda o cielenú honbu za prvenstvami, alebo o ambíciu zapĺňať biele miesta na mape celoslovenskej hudobno-divadelnej dramaturgie? Táto otázka zrejme v podtextoch o úvahách a zámeroch programovej koncepcie najmenšej z troch operných slovenských scén dlhodobo rezonuje. Spontánne sa vynára aj možná odpoveď. Kus pravdy je v jednom i druhom. Na rovinu povedané – jednou ranou dve muchy. Pripusťme však, že byť predátorom opernej dramaturgie v slovenskej konkurencii nie je až také hrdinstvo. Opera Slovenského národného divadla, známa najmä v ostatných rokoch výrazným útlmom kreativity, sa o pozíciu lídra, ktorá by jej mala byť prirodzenou, ani veľmi neuchádza. Zmena kurzu sa očakáva po etablovaní nového vedenia. A Opera Štátneho divadla v Košiciach, tiež veľmi opatrnícka v kreovaní hracieho plánu, dosiaľ (náznaky odvážnejšej orientácie sa príchodom nového šéfa už objavili) tiež silným konkurentom nebola. A tak jedine Bystričania sa pokúšajú presviedčať, že ak je prítomná invencia, vôľa a nadšenie, dá sa aj naoko nemožné. Áno, aj s rizikom, že domáceho diváka, preferujúceho väčšmi kritérium populárnosti titulu, dostane do hľadiska ťažšie. Pravdu povediac, je to boľačka celoslovenská. Sú však marketingové nástroje – a operné Slovensko má v nich veľké rezervy – ktoré môžu byť v popularizácii žánru nápomocné.

V nastavovaní dramaturgického plánu tak, aby zohľadňoval aj elementárne potreby publika, aj rozširoval jeho obzor (nielen v lokálnom, ale celoslovenskom meradle), sú slovenské „prvenstvá“ v mnohých tituloch namieste. Fedora z pera Pucciniho súčasníka a jedného z najvýraznejších predstaviteľov talianskeho verizmu (presnejšie „Mladej talianskej školy“) Umberta Giordana, pritom žiadnym svetovým objavom nie je. V Ostrave, ani nie dvesto kilometrov od Bystrice, ju hrajú s úspechom už druhú sezónu a medzi rarity nepatrí ani na plagátoch iných zahraničných divadiel. Momentálne síce prežíva Fedora fázu útlmu, no boom jej uvádzania nastal začiatkom deväťdesiatych rokov. V titulnej roli sa objavovali hviezdy prvej kategórie ako Mirella Freni, Renata Scotto, Agnes Baltsa, Maria Guleghina, Mara Zampieri a v postave Lorisa Plácido Domingo, José Carreras, José Cura či náš nezabudnuteľný Sergej Larin.

V českých divadlách dlhodobo veľmi aktívny režisér Michael Tarant sa na slovenskú opernú pôdu dostal až v sezóne 2011/2012 a po debute v košickom Štátnom divadle Janáčkovou Jej pastorkyňou (ktorá bola viac-menej obmenou ostravskej verzie) sa zhostil aj bystricko-zvolenskej Fedory. Jeho divadelná poetika (pôsobí na poli činohernom aj opernom) nie je nijako zašifrovaná, celkom čitateľne a odkryto sa prihovára realisticko-ilustratívnym rukopisom. Ten však aj napriek vizuálnej košatosti má ambíciu odkrývať tiež emocionálne rozmery predlôh. Diela verizmu sa tejto estetike spravidla nebránia, ba naopak ich melodická línia je vedená často v „prvom pláne“ (nemyslené pejoratívne) a dej prednostne narába s citovými poryvmi a afektmi.

Vo Fedore, opierajúcej sa o námet úspešného francúzskeho dramatika druhej polovice 19. storočia Victoriena Sardoua, ku konvenčnej schéme lásky a pomsty pribúda paralelná kriminálna zápletka a navyše pohráva sa aj s politickým podtextom. Režisér teda má možnosť pracovať simultánne s viacerými motívmi. Navyše, zasadenými do troch rozdielnych dejísk. Úvodné dejstvo (s divadelne atraktívnou vraždou grófa Vladimíra, snúbenca titulnej hrdinky) sa odohráva v zimnom Petrohrade na sklonku 19. storočia. V druhom akte sa príbeh presúva do Paríža. Na bujarom večierku na počesť Fedorinej priateľky sa na jednej strane rozvíja plán na zatknutie Lorisa, podozrivého zo spáchania vraždy, na druhej sa mení kvalita vzťahu medzi Fedorou a Lorisom z predstieranej vášne na lásku. A nakoniec v záverečnom obraze, situovanom do savojských Álp, dochádza k rozuzleniu celej zápletky a k tragickému samovražednému koncu. Michael Tarant má nadanie ohúriť na prvý pohľad. Je priateľom zaplneného javiska, nerád necháva čo len centimeter prázdny, je milovníkom „dymu“ a všakovakých raz viac, inokedy menej vkusných, zväčša popisných nánosov. Rád dopovedá aj to, čo nie je nutné, rád má spektakulárne ornamenty, tanečne ilustruje paralelné akcie (dramatická scéna v 2. dejstve, ale tiež predohra), nevyhýba sa naturalizmom (skrvavený Vladimír na javisku a lekársky pokus o jeho záchranu). Skrátka, princíp verizmu vníma doslova. Ba aj s istou dávkou zavše kontraproduktívnej „nadpráce“. K realistickému rukopisu patria emócie, tým sa Tarant nebráni (napríklad aj v záverečnom javiskovom exponovaní detského savojského pastierika) a protagonisti mu ich v rámci osobnostných naturelov prinášajú.

Zjavná je tiež práca inscenačného tímu (scénografom je Tomáš Moravec) so svietením. Síce na premiére pod holým nebom ho počas prvého dejstva limitovalo denné svetlo, no v ďalších scénach sú farby a kontrasty využité v plnej miere. Po výtvarnej stránke ide o kombináciu využitia zámockého exteriéru s podmienkami kamenného divadla (všetky reprízy sa už odohrávajú na javisku banskobystrickej Štátnej opery), takže horizont je krytý polkruhom pohyblivých viacúčelových panelov. Tie sa postupne rozličným spôsobom otáčajú, takže vytvárajú – za výdatnej pomoci svetiel – iluzívne dejiská pre každý obraz. Nádvorie zámku umožňovalo niektoré akcie umiestniť aj mimo pódia, takže pohyb špehov sa presunul na balkónový obchvat, presun spútaných väzňov medzi orchester a divácke rady. Kostýmy Kláry Vágnerovej zapadajú do režijno-výtvarnej koncepcie a držia sa celkovo zvolenej estetickej línie.

Hudobné naštudovanie pripadlo šéfdirigentovi Štátnej opery Mariánovi Vachovi, ktorý ako zvyčajne k partitúre pristúpil s maximálnou svedomitosťou. Z jej analýzy vyplynulo sústredenie sa na prácu s témami, ktoré sa z hudobného pletiva dajú vycítiť nielen v najznámejšom tenorovom čísle „Amor ti vieta“, ale aj ďalších motívoch vinúcich sa predlohou. Giordanov hudobný jazyk pôsobí síce trocha simplexnou, pre verizmus charakteristickou priamočiarosťou vo vedení melodických línií, pri dôslednejšom rozbore však nájdeme v ňom aj nemálo zákutí. Marián Vach ich dešifroval jednak snahou o kresbu príznačnej atmosféry troch rozdielnych dejísk, ale aj vo vlniacich sa náladách v rámci jednotlivých obrazov. Jeho mravčia práca s orchestrom (v zámockom exteriéri nie je skrytý v „jame“, ale priamo na očiach publika) priniesla ovocie nielen v efektnom intermezze, ale počas celého večera. Teleso znelo vyvážene, akusticky prispôsobivo k javisku a bez viditeľných technických prehreškov. Vachovo umenie sprevádzať sólistov je všeobecne známe, rovnako ako fakt, že je jedným z našich najkompetentnejších dirigentov nielen v teréne talianskej opery. Napokon, dokázala to anketa operných kritikov na internetovom portáli Opera Slovakia, v ktorej jeho naštudovanie Cikkerovho Coriolana v rámci uplynulej sezóny vyhralo.

Titulnú postavu na premiére stvárnila talianska sopranistka Cristina Baggio, speváčka pohybujúca sa skôr na menších domácich a zahraničných scénach. Je to nesporne zaujímavý javiskový zjav, herecky disponovaná umelkyňa, čo vo verizme nie je devíza zanedbateľná. Podstatné však je, že hoci jej soprán nevyniká mimoriadnou objemnosťou a farebnosťou, má v krvi štýlové frázovanie. Pointovanie dramatických miest vychádzalo z citu pre klenbu partu a hlas znel pomerne vyrovnane v polohách.

Bola to kreácia, ktorá síce výraznejšie nepreskočila latku toho najlepšieho, čím na Slovensku vládneme, no pre danú inscenáciu znamenala citeľný prínos. Jej rovnocenným partnerom bol hosťujúci Miroslav Dvorský, ktorý sa v čoraz väčšej frekvencii vracia na domáce pódiá. Aj keď jeho tenor už čosi stratil z pružnosti a lesku, stále vládne schopnosťou veristický part naplniť obsahom i farebnou vrúcnosťou materiálu. Aj keď náznaky forsírovania vo vypätej polohe nemožno prehliadnuť, v úlohe Lorisa by na slovenských scénach zrejme nenašiel konkurenta. Podstatné však bolo, že obaja protagonisti z hľadiska talianskej vokálnej estetiky a miery výrazovej emocionality tvorili štýlovo adekvátny pár.

Ďalšie postavy sú o niečo menšie, niekoľko je epizódnych. Zaujal Zoltán Vongrey (De Siriex), ktorý v ansámblových pasážach a hlavne v „gopaku“ z 2. dejstva presvedčil kresbou charakteru aj príjemným timbrom svojho barytónu. Katarína Perencseiová poňala rolu Oľgy Sukarev herecky uvoľnene a tónovo v lyricko-subretnej polohe, ktorá je sopranistke blízka. Priam luxusné bolo obsadenie kultivovaného Mariána Lukáča do úlohy Cirilla, no aj ďalší predstavitelia (Ivan Zvarík ako Gretch, Peter Schneider ako Desiré, Robert Smiščík ako Rouvel) úspešne dotvárali mozaiku postáv. Premiérovému večeru mimoriadne prialo počasie, takže prvú slovenskú Giordanovu Fedoru aj napriek istým výhradám treba uvítať a zaželať jej dlhý život na banskobystrickom javisku.

Pavel Unger

 

 

publikované online 25. 10. 2012

Publikované online: 24.6.2012

Pavel Unger

Pavel Unger je absolventom Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Ako hudobný kritik a publicista so zameraním na operné divadlo publikuje od začiatku 70. rokov v rôznych slovenských denníkoch a odborných časopisoch, v súčasnosti je recenzentom denníka Pravda a Hudobného života.