Proroci bez proroctiev

Vytlačiť

Preklad: Jana Gibalová
Úprava, réžia, dramaturgia: Andrea Bučková, Michael Vyskočáni
Scéna: Zuzana Hudáková
Kostýmy: Ľudmila Bubánová
Produkcia: Hana Kopkášová, Veronika Ludrovská

Hrajú: Matúš Kvietik, Daniel Fischer, Lukáš Pelč, Lukáš Dóza, Dominik Gajdoš, Daniel Žulčák, Richard Autner, Anna Nováková

Premiéra: 25. 3. 2013 v Burkovni VŠMU

Študenti a študentky VŠMU po rokoch znova objavili takmer zabudnutý a málo využívaný priestor Burkovne v pivnici budovy VŠMU na Ventúrskej ulici. Tento špecifický priestor v sezóne 2011/2012 vynikajúco využila režisérka Zuzana Galková v inscenácii Vĺčik, ktorá určite patrila medzi najlepšie inscenácie vtedajšej sezóny. Po roku sa do Burkovne vrátili tvorcovia, ktorí v jej priestoroch uviedli inscenáciu hry Slawomira Mrožka Proroci.

Hra z roku 1967 má pôvodný názov Testarium. Tvorcovia Andrea Bučková a Michael Vyskočáni však hru uviedli v preklade Jany Gibalovej pod názvom Proroci. Mohlo by sa zdať, že zmena názvu naznačovala konkrétnejšie smerovanie a upriamenie pozornosti na spirituálny alebo „spirituálny“ rozmer príbehu. Vo výsledku to však tak celkom nebolo. Inscenácia priniesla mnoho zaujímavých momentov, vtipných situácií a využila viacero potenciálnych príležitostí, zároveň jej však uniklo niekoľko podstatných a dôležitých úloh.

Prvou a prvoradou bolo vymedzenie jasného stanoviska, ktoré má byť pre výpoveď inscenácie kľúčové. Zdá sa, akoby tvorcovia hrali na viacero strán a podstata im unikala medzi prsty. Nerada by som hodnotila vnútorné rozdelenie práce, či dokonca dávala tvorcom návod na tvorbu, no zdá sa, akoby slabinou inscenácie bola práve skutočnosť, že pod úpravu, dramaturgiu aj réžiu sa Bučková a Vyskočáni podpísali spoločne. Nepochybujem, že podobný druh zopätej tvorby prináša mnoho výhod, na druhej strane je však aktuálna otázka, či nekonkrétnosť inscenácie nepramenila práve z potreby navzájom sa dohodnúť a hľadať kompromisy. Odpoveď na túto otázku ponechávam tvorcom.

Mrožkova hra sa odohráva v bizarnom politickom zriadení, v ktorom môžeme nájsť nielen prvky totalitného fanatizmu minulého režimu, ale aj aktuálny svet amorálnej politiky. Krajina dlhodobo provizórne spravovaná Regentom a jeho troma pravými rukami v podobe troch poradcov/kráľov – Gašparom, Melicharom a Baltazárom, čaká na príchod Proroka, ktorý bude ako jediný schopný ďalej viesť krajinu. Prekvapením je, keď sa odrazu objavia proroci dvaja. Identickí. Obaja sú rozhodnutí a pripravení predstúpiť pred ľud a vládnuť mu. Vznešené zámery musia ísť v tvrdom konkurenčnom boji bokom a z duchovných vodcov sa stávajú reálni rivali. Čo ako dôležito sa Proroci cítia, skutočné rozhodnutia sa dejú celkom mimo nich. V skutočnosti sú to Regent a poradcovia, ktorí reálne robia politiku a je len na ich rozhodnutí, ako nepríjemnú situáciu vyriešia. Dav pod balkónom huláka a dožaduje sa svojho Proroka. Dvaja však pred neho predstúpiť nemôžu a dohoda nie je možná. Odstránenie jedného z Prorokov je z Regentovho pohľadu nevyhnutné. Politické rozhodnutia sú síce jedna vec, no ich realizácia je vec druhá a žiaden z intelektuálov a štátnikov si reálne nechce špiniť ruky. Hlavu má teda sťať obyčajný človek – v tomto prípade Vrátnik. Keďže dejinné udalosti sa však vedia skomplikovať, všetko dopadne trochu inak, ako bol pôvodný zámer a v igelitkách napokon skončia hlavy dve.

Mrožkova hra ponúka viacero možností, ktorou interpretačnou líniou sa vydať. Bučková a Vyskočáni sa sústredili na surovosť a pragmatickosť politických rozhodnutí, ako aj na absolútne zneužívanie politickej moci. Ľudsky ohavné a násilné činy sa realizujú ľahko a potichu bez toho, aby za ne ktokoľvek niesol zodpovednosť. Je škoda, že vďaka tejto interpretácii, ktorá do stredu diváckeho záujmu stavia Regenta a Vrátnika, sa marginalizovala úloha Prorokov. Tých herecky stvárnili Lukáš Dóza a Lukáš Pelč. Herci vzájomne si podobní nielen fyzicky, ale aj herecky, pôsobili v inscenácii trochu bezprizorne a nepatrične. Kým ostatné postavy boli oblečené v civilných a v podstate súčasných či možno nadčasových kostýmoch Ľudmily Bubánovej, kostýmy Prorokov pôsobili núdzne. Biele rúcha vrecovitého strihu s červeným kruhom, ktorý sa ako nejasný symbol objavuje aj v bulletine k inscenácii, civilné tehlové nohavice a červené tenisky. Nekonkrétny pocit z postáv Prorokov nebol samozrejme vyvolaný len kostýmami. Iste, nie je namieste žiadať od absurdného textu logické vysvetlenia a motivácie, no koncepcia inscenácie sa obracia skôr k realistickému herectvu s prvkami grotesky a východiskám ostatných postáv divák istotne nemá problém porozumieť. To, kto sú Proroci, však pre neho zostane záhadou. Nedá mi neupozorniť ešte na jeden, mimoriadne rušivý prvok, ktorým bola zrkadliaca etuda, počas ktorej sa Proroci po prvýkrát videli zoči-voči. Ak už nebolo v silách hercov vytvoriť kreáciu, ktorá by presahovala hranice cvičenia z konzervatória, mohli sa režiséri obrátiť so žiadosťou o pohybovú spoluprácu na odborníka. Situácií, keď Proroci konajú identicky, bolo v inscenácii mnoho a žiaľ, každá z nich bola poznamenaná váhaním a neistým sledovaním hereckého partnera.

Ako druhú, menej výraznú, predsa však badateľnú slabinu inscenácie, treba označiť slabú schopnosť tvorcov vytvoriť atmosféru. Odvolávam sa pritom na inscenáciu Plynová lampa, v ktorej ten istý tím dokázal vytvoriť vysoko estetické dielo s mrazivou a nepokojnou náladou. Scénografka Zuzana Hudáková mala len obmedzené možnosti, ktoré limitoval špecifický priestor Burkovne. Vďaka orientácii hracieho priestoru po dĺžke Burkovne sa síce tvorcom ponúkal veľkorysý priestor s viacerými možnosťami, no jeho celkové využitie je viac ako otázne. Iste, mizanscény sa mohli odohrávať po celej šírke „javiska“, predsa len sa však orientovali viac do jej pravej časti, kde sa nachádzal pomyselný balkón smerujúci na ulicu. V ľavej časti sa nachádzal len málo využitý Vrátnikov kumbál. Široké, no plytké javisko navyše nedovoľovalo využitie iných ako základných rekvizít a výrazne komplikovalo osvetlenie. To teda bolo ostré a takmer bez zmeny. Burkovňa je priestor mimoriadne špecifický, často inšpirujúci, no jeho nedivadelný charakter vie inscenátorov neraz zradiť.

Pozitívom inscenácie rozhodne bola jej snaha o kvalitne budovaný humor. V tomto smere možno inscenácii vyčítať len máločo. Bučková a Vyskočáni sa sústredia na realistickú rovinu textu bez toho, aby ublížili jeho absurdnej podstate. S výnimkou prorokov sú postavy zmysluplné, patrične logicky či absurdne motivované, svoje vtipy vedia vybudovať aj udržať a divák sa tak nezriedka a veľmi úprimne pobaví. Najvýraznejší komický výkon podal podľa očakávania Daniel Fischer ako Vrátnik. Fischer sa počas štúdia na VŠMU vyprofiloval na výrazného a neprehliadnuteľného komika. Jeho dômyselné a úsporné herectvo, prekvapivá mimika, ktorá sa nezriedka stáva súčasťou podtextovej komunikácie, ale aj citlivé pochopenie a interpretovanie všetkých nuáns textu robia jeho výkon neprehliadnuteľným. V postave vrátnika tomu nebolo inak. Navyše, postavy drobných a nenápadných úradníkov, v ktorých sa skrýva prekvapivá tvrdosť či krutosť, už predviedol v inscenáciách Smrť Tarelkina či Ujo Vankúšik. Aj jeho Vrátnik je na prvý pohľad len človek posadnutý poriadkom, strážca pomyselného ohňa, človek v pozadí. Jeho premena z nenápadného úradníčka na kata sa odohráva naozaj prekvapivo. Nejde o žiadne zneužitie prostáčika. Vrátnik je schopný diskutovať s vrchnosťou o morálke a zodpovednosti za zoťaté hlavy. Onedlho sa však ukáže, že sa na stíhanie hláv vlastne celkom teší. Fischer Vrátnika nehrá ako šialenca bažiaceho po krvi. Jeho chuť odťať si nejakú tú hlavu je takmer šibalská.

Ďalšou zábavnou postavičkou je Speváčka stvárnená Annou Novákovou. Aj keď je jej úloha neveľká, vďaka Novákovej prirodzenému komediálnemu talentu, ale aj správnemu režijnému načasovaniu a vhodne využitému kostýmu, si jej výstup väčšina divákov istotne zapamätá. Regent speváčku využíva na utíšenie davu. Veľká a uznávaná umelkyňa sa teší poklonám a lichôtkam. Keď však ani jej spev z balkóna (divákom otočená chrbtom) nedokáže utíšiť dav, Regent jej šmahom ruky strháva už aj tak takmer neexistujúce šaty a dav sa znova na chvíľu poteší. Ani to však netrvá naveky, a tak ju Regent onedlho vyhodí z balkóna. Ešte visiac vzdoruje a vyrušuje, no stačí pár klepnutí po prstoch a je po slávnej umelkyni.

Zastupujúceho štátnika – Regenta hrá Matúš Kvietik. Úloha manipulátora je teritórium, ktoré má Kvietik ako herec už zmapované. Narážam predovšetkým na úlohu Jacka Manninghama v inscenácii Plynová lampa. Hoci v prípade inscenácie Proroci ide o rozdielnu poetiku, herec z tejto skúsenosti výrazne ťaží: rozvážne gestá, významné pauzy a neurčitý výraz, ktorý diváka zneisťuje. Vo vypätých situáciách sa jeho Regent nebráni výbušnejším a preexponovanejším gestám, no rýchlo sa upokojí a znova zachováva dekórum kamennej tváre politika.

Hereckú zložku dopĺňala trojica poradcov Melichar – Dominik Gajdoš, Gašpar – Daniel Žulčák a Baltazár – Richard Autner. Všetci traja vedci mali oblečené identické sivé saká doplnené čiernymi rolákmi, vďaka čomu mali pôsobiť ako jeden muž. Do veľkej miery sa im to darí, aj napriek tomu, že ich charaktery sa mierne odlišovali. Zo všetkých troch vynikal najmä Dominik Gajdoš ako Melichar. Nielen preto, že jeho postava bola v akademickom rebríčku považovaná za najväčšiu kapacitu, ale aj pre jeho prirodzené stvárnenie intelektuálneho oportunistu. Gajdoš hrá Melichara ako vedca, ktorému nechýba dobré a nonšalantné vystupovanie, mimika, v ktorej nechýba veľavýznamné špúlenie pier a krčenie čela. Nejde pritom o šablónu premúdreného výrazu, ale o vtipnú štúdiu, ktorá je bezpochyby dobre odpozorovaná z reálneho života. Jeho dvaja kolegovia však žiaľ zostali v tieni jeho kreácie.

Proroci je inscenácia, ktorej význam spočíva predovšetkým v kvalite humoru, ktorý sa do inscenácie dostal prostredníctvom hereckých výkonov, ale aj pochopenia faktu, že absurdita je nám oveľa bližšia a reálnejšia, ako si myslíme. Nepochybujem o tom, že Andrea Bučková a Michael Vyskočáni sa pri jej tvorbe zamýšľali nad aktuálnym presahom a že bolo ich ambíciou vniesť ho do inscenácie. Žiaľ, vo výsledku táto snaha nebola zúročená.

Soňa Smolková

 

 

publikované online 31. 12. 2013

 

Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).

Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.

Realizované s podporou MK SR.

 

 

 

 

Publikované online: 25.3.2013

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala  v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.