(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Proč bychom se netěšili, když nám Pán Bůh zdraví dal…

Home/Recenzie / Monitoring divadiel/Proč bychom se netěšili, když nám Pán Bůh zdraví dal…
Divadlo
InscenáciaBedřich Smetana: Predaná nevesta
Premiéra27. marca 2009
Divadelná sezóna

Hudobné naštudovanie: Rastislav Štúr
Zbormajster: Pavol Procházka
Scéna: Frank Chamier
Kostýmy: Jana Hurtigová
Choreografia a réžia: Pavel Mikoláštik
Premiéra: Opera SND, Bratislava, 27. 3. 2009
Predaná nevesta Bedřicha Smetanu patrí medzi najuvádzanejšie tituly v takmer deväťdesiatročnej histórii prvej slovenskej opernej scény. Od prvého uvedenia v apríli 1920 sa geniálne komické dielo dočkalo na javisku SND takmer osemsto repríz. Najnovšia inscenácia prichádza len tri roky po derniére tej ostatnej, Věžníkovej z roku 1996.
Kým európske divadlo už dávnejšie stihlo zbaviť Smetanove dielo zaužívaného iluzívno-folklórneho koloritu, slovenské „Predanky“ modernejším režijno-výtvarným poetikám až doposiaľ odolávali. Režisér najnovšej bratislavskej inscenácie, pražský rodák Pavel Mikoláštik sa rozhodol priniesť našim divákom inscenáciu zbavenú exotiky folklórnych kostýmov. Odľahčenou, humorné situácie akcentujúcou režijnou koncepciou mienil osloviť najmä mladšiu generáciu divákov.
Dej Mikoláštikovej Predanky rámcuje dedinská zábava pod veľkým šiatrom, vyzdobenom girlandami s farebnými žiarovkami. Od úvodného zboru Proč bychom se netěšili až po záverečnú oslavnú pieseň Dobrá věc se podařila zohráva veľkú úlohu dav. Javisko je plné zboristov, tanečníkov, mímov. S výnimkou krčmových čašníčok s veľkými mašľami na hlavách ich inscenátori vyzliekli z krojov a obliekli do pestrofarebnej kostýmovej zmesi, inšpirovanej módou 60. rokov minulého storočia. Žijú si svoje mikropríbehy: Mládenci zvádzajú dievčence, dievčence mládencov, všetci spoločne pripravujú nastávajúcu slávnosť a po očku sledujú story Jeníka a Mařenky.
No každý pohyb a ruch sa časom opozerá a namiesto dynamizujúcej funkcie sa stane stereotypom. Menej by aj tentokrát bolo viac. Režisér nedoprial divákom chvíľočku pokoja. Prípadnú ochabujúcu pozornosť kriesil početnými gagmi – občas viac, inokedy menej vydarenými: Hasič vešajúci girlandy, čo ostane visieť bez rebríka, jeho opití kolegovia na bicykloch, plyšová ovečka ilustrujúca Kecalov popis Vaška ako „pravého beránka“. Našlo sa i pár z kategórie podpásových. Známy duet Jeníka a Kecala Znám jednu dívku sa odohráva na pánskej toalete. Močenie oboch pánov ukončí podgurážený hasič, ktorý si načapuje z nekončiaceho prúdu žltého moku, čo ostal po Kecalovi, a s chuťou si z neho upije. Samozrejme, za ohromného smiechu publika – a bolo po skvelom hudobnom čísle. Viaceré gagy sú nadhodené, no do konca ich režisér nedotiahol, a už sa venoval ďalším – len nech sa niečo deje a divák sa nenudí.
Napriek výhradám sa Mikoláštikovej inscenácii nedá uprieť intenzívna herecko-pohybová práca so sólistami a zborom. Profily jednotlivých postáv sú jasne štruktúrované. Mařenku vystaval ako temperamentné, tvrdohlavé, občas trošku pomalšie rozmýšľajúce dievčisko. Najvyššie rozhorčenie voči Jeníkovi demonštruje vzdorovitým kopnutím do jeho milovanej motorky. Sextet Rozmysli sobě Mařenko trávi na toalete – pri vyrezávanom srdiečku na jej dverách sa postupne vystriedajú rodičia i nádejní svokrovci. Skvelá scéna, ako vystrihnutá z amerických komédií (Pamätáte si Mela Gibsona utešujúceho pubertálnu dcéru vo filme Po čom ženy túžia?). Mimo inscenačných konvencií, no presne v duchu koncepcie postavy je vystavaná scéna z tretieho dejstva, kde Mařenka veľkú áriu Och, jaký žal! spieva pod stolom, vzdorovito skrytá pred očami zradného sveta, s obrusom prehodeným cez hlavu.
Jeník je miestny rocker, ktorý okolo svojej osoby sústreďuje obdiv žiadostivých miestnych krásavíc. Vinú sa mu k nohám, keď do mikrofónu na spôsob rockových stars spieva milostný song Jak možná věřit, že bych já prodal svou Mařenku. Neodmysliteľnou súčasťou Jeníkovho imidžu je motorka. Na nej sa odohrá duet Věrné milování, na nej si po rodičovskom požehnaní odvezie takmer predanú nevestu Mařenku. Mařenkina matka, typická sliepočka, miluje a chráni svoje dieťatko, Jeníkova macocha Háta vysokým účesom i falošne milým vystupovaním pripomína zlú Dobrú vílu z kultového kresleného filmu Shrek. Kecal je nesympatický špekulant bez štipky empatie, narušujúci intímnu zónu svojich spoluhráčov. Vašek nevybočuje zo štandardnej šablóny dedinského hlupáčika.
Vysoko nad úrovňou, obvyklou pre operné inscenácie, stáli vydarené tanečné čísla, ktoré nezaprú pôvodnú tanečno-choreografickú provenienciu režiséra. Sokolská choreografia z druhého dejstva stojí na pomedzí medzi spartakiádnym vystúpením a klasickým baletným číslom, navyše ju oživujú – tu zmysluplne a kompaktne zakomponované – výjavy na mužsko-ženskú tému (obhrublí, pripití chlapi ignorujú svoje nespokojné žiadostivé polovičky). Pohybovo vydarené je aj tretie „komediantské“ dejstvo, roztancované, rozšantené, a predsa herecky a mizanscénovo disciplinované.
V prvej časti mnou navštíveného večera (2. 4. 2009, 1. repríza) hral orchester presne v intenciách diania na javisku, čo však v tomto prípade nemožno brať ako kompliment: bol príliš jednotvárny, ukričaný, farebne, dynamicky i výrazovo málo diferencovaný. Po prestávke sa rozohral k plastickejšiemu výkonu, no celkovo hudobné naštudovanie šéfdirigenta Opery SND Rastislava Štúra neprekročilo úroveň priemeru.
Najnovšia inscenácia repertoárovo protežovanej Predanej nevesty si svoju pozíciu z hľadiska dramaturgického obháji len s problémami. Jedným z argumentov môže byť výmena generácií v sólistickom obsadení ústredných postáv – najsviežejší moment tejto premiéry. V postave Mařenky, ktorá bola doménou najväčších primadon deväťdesiatročnej histórie súboru (Helena Bartošová, Margita Česányiová, Mária Kišonová-Hubová), sa predstavili tri sopranistky najmladšej speváckej generácie – Eva Hornyáková, Mária Porubčinová a Petra Záhumenská. Prvá repríza bola smetanovským javiskovým debutom poslednej menovanej speváčky. Po nezodpovednom obsadení mladučkej umelkyne do vypätého dramatického partu Ľutomíry v Suchoňovom Svätoplukovi dostala Petra Záhumenská príležitosť, kde mohla vhodným spôsobom prezentovať svoj pekne zafarbený, nie príliš svetlý materiál, v ktorom je citeľná tendencia k žiadanému mladodramatickému odboru. Citlivou stránkou a priestorom pre zdokonaľovanie speváčkinej perspektívnej vokálnej výbavy je nie celkom istá vysoká poloha. Prvoreprízovým Jeníkom bol Tomáš Juhás (v alternácii s Petrom Dvorským a Otom Kleinom). Jeho lyrický tenor je príjemný, mäkký, hoci občas príliš rozširuje tón. Herecky a výrazovo bol však málo výrazný, príliš „diétny“. Jozef Benci (Kecal) potvrdil povesť talentovaného spoľahlivého speváka, aj u neho však pamätáme omnoho výraznejšie postavy – komika zrejme nie je najvlastnejšou pôdou mladého basistu. Martin Pavlovič sa postavy prostoduchého Vaška zhostil s chuťou, komickosť postavy udržal vo vkusných dimenziách, spevácky má však značné rezervy vo vyššej polohe. Príjemným momentom bola roztomilá Esmeralda ďalšej talentovanej speváčky najmladšej generácie, čerstvej absolventky VŠMU Lenky Máčikovej.
Reakcie publika na mnou navštívenom predstavení boli prevažne spontánne priateľské. Odborná kritika reagovala v pomerne širokom rozptyle od viac-menej pozitívneho prijatia po ostrejšiu polemiku s lacným humorom inscenácie. Zdá sa však, že na nezáujem táto produkcia nezahynie. Proč bychom se netěšili, když nám Pán Bůh zdraví dal…

Michaela Mojžišová absolvovala hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, v roku 2010 tu obhájila vedecký titul PhD. Venuje sa kritickej a publicistickej činnosti v oblasti operného divadla, je autorkou monografie Od Fausta k Orfeovi. Opera na Slovensku 1989 – 2009 vo svetle inscenačných poetík. Pracuje v Ústave divadelnej a filmovej vedy Slovenskej akadémie vied. Je hlavnou redaktorkou časopisu Slovenské divadlo a odbornou redaktorkou mesačníka Hudobný život.

Uverejnené: 27. marca 2009Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Michaela Mojžišová

Michaela Mojžišová absolvovala hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, v roku 2010 tu obhájila vedecký titul PhD. Venuje sa kritickej a publicistickej činnosti v oblasti operného divadla, je autorkou monografie Od Fausta k Orfeovi. Opera na Slovensku 1989 – 2009 vo svetle inscenačných poetík. Pracuje v Ústave divadelnej a filmovej vedy Slovenskej akadémie vied. Je hlavnou redaktorkou časopisu Slovenské divadlo a odbornou redaktorkou mesačníka Hudobný život.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Michaela Mojžišová absolvovala hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, v roku 2010 tu obhájila vedecký titul PhD. Venuje sa kritickej a publicistickej činnosti v oblasti operného divadla, je autorkou monografie Od Fausta k Orfeovi. Opera na Slovensku 1989 – 2009 vo svetle inscenačných poetík. Pracuje v Ústave divadelnej a filmovej vedy Slovenskej akadémie vied. Je hlavnou redaktorkou časopisu Slovenské divadlo a odbornou redaktorkou mesačníka Hudobný život.

Go to Top