PRÍPAD MEDEIA: exkurzia pod povrch ženského zúfalstva

Vytlačiť

Preklad: Vojtech Mihálik
Úprava: Michal Vajdička
Hudba: Marián Čeckovský.
Dramaturgia: Dušan Bajin
Scéna: Pavol Andraško
Kostýmy: Jana Hurtigová
Réžia: Michal Vajdička
Účinkujú: Dana Košická, Michal Soltész, Peter Čižmár, Stanislav Pitoňák, Henrieta Kecerová, Anna Sakmárová, Mária Ičová, Michaela Sepešiová, Jana Feníková, Jana VasiĽová, Ladislava Maníčková.
Malá scéna Štátneho divadla Košice, premiéra 27. marca 2009.

Uplynulá divadelná sezóna 2008/2009 nám darovala radosť zo stretnutia s antikou. V činohre Štátneho divadla v Košiciach sa zrodila inscenácia, ktorá je zbavená pachu naftalínu. Dva a pol tisícročia stará hra vstupuje do dialógu so súčasným publikom, komunikuje s ním súčasným divadelným jazykom, vyvoláva vzrušenie a búrlivú emocionálnu reakciu. Prináša originálnu interpretáciu textu; novú, neopakovateľnú, slovenskú Medeiu Dany Košickej a zrelý, vyrovnaný výkon celého hereckého ansámblu. V Košiciach vznikla inscenácia, ktorá patrí na čestné miesto v dejinách divadelného osvojovania antiky na Slovensku.
Skôr, než sa začnem venovať vskutku pozoruhodnej inscenácii Euripidovej tragédie Medeia v réžii Michala Vajdičku, dovolím si spustiť malý žalospev:
...kým moderné svetové divadlo venuje dedičstvu antiky veľkú pozornosť, na Slovensku je to naopak...
Inscenácie hier antických autorov sa na našich javiskách objavujú krajne zriedkavo. Navyše nám chýbajú slovenské preklady mnohých slávnych gréckych tragédií a komédií. Podobne je to aj s odkazom rímskej antickej drámy. Napríklad Senecove krvavé tragédie, ktoré významne ovplyvnili alžbetínske divadlo vrátane Shakespeara, boli preložené do angličtiny ešte v 16. storočí. Pre slovenského čitateľa aj diváka sú však stále neznáme. V osvojovaní dedičstva antiky máme veru doteraz veľké podlžnosti.
Repertoár súčasného divadla vo svete sa opiera o štyri základné zdroje, popri ktorých sa sporadicky inscenujú hry iných autorov. Ide o antiku, Shakespeara, Čechova a modernú drámu. Shakespeare, Čechov a tzv. nová dráma sú na slovenských javiskách častými hosťami. Inscenácií antiky však máme ako šafránu. V tejto oblasti zaostávame. Len málo našich režisérov má ambíciu vyrovnať sa s výzvou, ktorú staroveká dráma predstavuje. Inscenovať antiku znamená vstúpiť do dialógu s divadelným jazykom, ktorý sa už nepoužíva a ktorý vlastne ani poriadne nepoznáme. Divadelné umenie antického Grécka zapadlo prachom storočí. Disponujeme síce množstvom podrobných informácií, ale chýba nám ucelená predstava, chýba živá tradícia. Inscenovať antiku znamená vyrovnať sa so starými divadelnými konvenciami, nájsť kľúč pre ich pretlmočenie do súčasnosti. Nutnosť vysporiadať sa s archaickým kontextom, veršom, mýtmi a najmä s existenciou zboru sú tvrdým orieškom pre naše divadlo, našich divadelníkov, dramaturgov, režisérov, hercov...
Takže, kým súčasné divadlo vo svete vníma antiku ako veľký zdroj inšpirácie, estetickej aj myšlienkovej, na Slovensku sa divadelná antika objavuje iba sporadicky. Je to obrovská škoda. Škoda tak pre divákov, ako aj pre divadelníkov. Antika predstavuje studnicu hlbokej ľudskej múdrosti a umeleckej dokonalosti a originality. Ponúka nám nadčasovú skúsenosť: životnú aj estetickú. Je ich kvintesenciou. Poznanie dedičstva antiky cibrí umelecký vkus a obohacuje dušu aj intelekt. Grécka tragédia učí katarzii a súcitu... Aristofanove politické satiry prekvapujú svojou akútnou aktuálnosťou... Menandrove, Plautove a Terentiove komédie stále prinášajú pobavenie z poznania ľudskej povahy... S pomocou antických autorov, za ich asistencie, zisťujeme, že človek sa v svojej podstate takmer nemení, že stále znovu a znovu rieši tie isté základné otázky života a smrti, lásky a nenávisti, moci a bezprávia.
Je len prirodzené, že divadelníci si vyberajú zo starovekej drámy tie texty, ktoré najviac rezonujú so súčasnosťou. V ére rozpadu medziľudských vzťahov, krízy rodinných hodnôt a nárastu ženskej emancipácie sa veľmi často obracajú k Euripidovej tragédii Medeia. V 20. st. pravidelne vznikali nové textové a inscenačné variácie tohto námetu a jeho popularita doteraz pretrváva. Medeia patrí k najinscenovanejším antickým tragédiám. V čase svojho vzniku, v 5. st. pred n. l. táto hra vyvolala škandál. To, že divák by mal súcitiť s vražedkyňou, ktorá zabije miestneho panovníka s dcérou a na dôvažok aj vlastné deti, bolo považované za nemravné. Hlavná hrdinka prekračovala morálne a spoločenské tabu, robila veci, ktoré žene neprislúchali. Prisvojila si mužské právo zabíjať. Vedela čarovať, ovplyvňovať udalosti a tým pádom mala prístup k moci, ktorá ženám nepatrila. Ešteže to nebola Grékyňa ale barbarka, t. j. cudzinka. Povesť domácich žien zostala bez poškvrny. Medeia bola vlastne nemorálna a odsúdeniahodná. Z hľadiska dobových divadelných konvencií nemala byť hlavnou hrdinkou, nesmela viesť pred publikom nemravné reči o svojej žiarlivosti a pomste, nemala pred zrakom diváka páchať otrasné skutky a hlavne nemala vyvolávať sympatie. Nie nadarmo Aristofanes vo svojich komédiách parodoval Euripida ako bláznivého zástancu žien. Vyjadroval väčšinovú verejnú mienku.
Vieme, že Euripides rád využíval menej známe verzie mýtov. V danom prípade nepoznáme zdroj, z ktorého čerpal. Kolchidská princezná a čarodejnica Medeia figurovala v mýtoch o argonautoch, z lásky ku gréckemu hrdinovi Iásonovi mu pomohla získať zlaté rúno a stala sa jeho manželkou. Bola rozhodná, vynaliezavá a krutá. Ale až v súvislosti s uvedením Euripidovej tragédie sa v gréckom výtvarnom umení začali objavovať zobrazenia Medeie ako vrahyne vlastných detí. Preto je celkom možné, že Euripides mýtus nielen interpretoval, ale že práve on ho podstatným spôsobom dotvoril, ba priam vymyslel krvavý záver, ktorý podnes šokuje čitateľov i divákov.
Z Euripidových dramatických postáv sa do dejín drámy zapísali predovšetkým Medeia a Faidra, hlavné hrdinky tzv. tragédií vášne. V 1. s. n. l. tieto námety využil Seneca, jeho interpretácie sa stali známymi a ešte krvavejšími. Senecove hry môžeme vnímať ako rímsku postmodernu vo vzťahu ku gréckej antike. Euripidove tzv. nemravné hrdinky u Senecu plnia úlohu odstrašujúceho príkladu škodlivosti vášne a konania pod vplyvom afektu. O Senecovej Medei sa hovorí, že je to hrdinka, ktorá už čítala Euripida. Pritom sa vychádza z repliky, ktorú povie, keď je prvýkrát oslovená svojím menom: „Medeia!“, jej odpoveď znie: „Stanem sa ňou!“.
Zdá sa, že to isté by mohla povedať Medeia Dany Košickej. V inscenácii režiséra Michala Vajdičku sa objavuje s haldou papierov, akoby čítala text hry, oboznamovala sa s prípadom kolchidskej princeznej a vstupovala do role. Stáva sa Euripidovou Medeiou a krok za krokom vysvetľuje publiku, ako sa oddaná manželka a matka mení na vrahyňu vlastných milovaných detí. Niektorí diváci dokonca majú pocit, že sú svedkami rekonštrukcie príbehu antickej hrdinky, presnejšie svedkami súdnej rekonštrukcie viacnásobnej vraždy. Deje sa tak na základe asociácií, ktoré ponúkajú inscenátori: ženský zbor na čele s náčelníčkou vystupuje ako porota, sympatizujúca s hrdinkou. Väčšinu mužských postáv príbehu (s výnimkou kráľa Aigea? zastupujú veľké handrové bábky. Publikum ich vníma ako zástupcov účastníkov tragédie, ktorá sa prešetruje. V rukách náčelníčky zboru, aj hercov, animujúcich bábky, sa tiež objavujú papiere, akýsi záznam sledovaného prípadu a súčasne návod, ako majú konať a hovoriť. Prítomní občas posunkami vyzývajú Medeiu, aby sa držala textu, v niektorých kľúčových okamihoch sa hrdinka voči tomu vzpiera, ale napokon jej nezostáva nič iné, ako sa podvoliť. Pod kontrolou náčelníčky, akejsi predsedkyne súdu, všetci hrajú vopred stanovené role.
V bulletine k inscenácii režisér vysvetľuje, že dievčenský zbor zastupuje ženský princíp a obhajuje Medeiu, pričom náčelníčka zboru plní úlohu strážkyne mýtu. To znamená, že inscenácia skutočne vychádza z princípu hry vopred zadaného mytologického príbehu. Ale kým publikum v starovekom Grécku dobre poznalo vlastnú mytológiu a báje o Iásonovi a zlatom rúne, pre dnešných divákov táto znalosť tak samozrejmá nie je. Na rozdiel od inscenátorov, dnešné publikum väčšinou nepozná dejiny antického divadla a drámy, nepozná staroveké divadelné konvencie. Chápe však, že príbeh, ktorý sleduje, sa hrá podľa akéhosi vopred zadaného plánu. Úplne najdôležitejšia sa však preňho stáva skutočnosť, že tomu príbehu verí, lebo ho emocionálne zasiahne. V Štátnom divadle v Košiciach Medeiu hrajú nielen vášnivo, ale aj súčasne.
Pri inscenovaní antických tragédií sa pomerne často stáva, že divadelníci skĺznu do polohy patetickej, pseudo-vznešenej nudy. Režisér Michal Vajdička sa tomuto úskaliu vyhol. Spolu s hercami sa mu podarilo presvedčivo vybudovať situáciu vyhraneného mužsko-ženského konfliktu. Podarilo sa oživiť nadčasový príbeh zrady, žiarlivosti a pomsty. Hoci jeho inscenácia vyznieva súčasne, zároveň je slobodná od násilnej aktualizácie.
V osemdesiatych rokoch Euripidovu Medeiu priniesol na javisko SND režisér Ľubomír Vajdička, v hlavnej úlohe sa zaskvela Anna Javorková, Iásona stvárnil Dočolomanský. Vajdička-starší vnímal hlavnú hrdinku ako barbarku, ktorá zničila život ušľachtilého muža. Pravda, Javorková svojím výkonom túto výpoveď stlmila. Po viac ako dvadsiatich rokoch po titule siahol syn Ľubomíra Vajdičku. Interpretácia Vajdičku – juniora je akoby opačná: jeho Medeia je skôr obeťou mužského sveta, ako spieva zbor: „smutná obeť bezprávia“.
Medeia Dany Košickej má podobu krehkej blondýnky s modrými očami. Nie je to žiadna ohnivá barbarka, ale vznešená, pôvabná, zrelá žena, milujúca manželka a matka. Košická akcentuje tému lásky a žiarlivosti. Nejde o démonickú vzburu urazenej kolchidskej čarodejnice, ale o reakciu sebavedomej, inteligentnej ženy. Ženy, ktorá vníma manželstvo ako partnerstvo. Ženy, ktorá sa dovoláva priznania morálnej zodpovednosti manžela voči rodine. Pomáhala Iásonovi v ťažkých chvíľach, odišla s ním do vyhnanstva v Korinte, porodila mu deti, spravuje jeho domácnosť, je mu rovnocennou partnerkou. Nevie sa zmieriť s tým, že ju partner odvrhol, ponížil a chystá sa oženiť s miestnou princeznou. Búri sa, protestuje, zvažuje pomstu. A stále čaká na zmierenie. Pretože v interpretácii Dany Košickej sa Medeia naďalej zožiera zúfalou láskou k svojmu „mrcha manželovi“. Nosí šaty bielej farby, symbolizujúcej čistotu a nevinnosť. V svojom slávnostnom rúchu sa podobá na vyobrazenia žien na gréckych vázach. Keď si odloží vrchné vrstvy odevu, zostáva v spodných riasených šatách bez rukávov. Kostýmovej výtvarníčke Jane Hurtigovej sa podarilo skĺbiť archaické, súčasné a nadčasové prvky. Riasené šaty majú antický ráz, no zároveň sú akceptovateľné na súčasnej žene. Dana Košická ako Medeia nepopiera antický pôvod tejto hrdinky, no neskrýva ani jej väzbu na modernú dobu.
Iásona v inscenácii hrajú traja herci, čím sa mužský svet zmnožil a zväčšil. Zároveň sa zväčšila aj osamelosť Medeie, ktorá stojí zoči-voči patriarchálnemu tlaku úplne sama. V mužsko-ženskom meraní síl je v menšine, o to intenzívnejšiu vzpurnosť prejavuje. Bezvýchodiskovosť situácie, v ktorej sa ocitla Medeia Dany Košickej je zvýraznená scénografickým riešením. Hrdinka je obklopená vysokou polkruhovou stenou z hrdzavého kovu. Stena hermeticky uzatvára arénový priestor, v ktorom Media vstupuje do súboja so svetom mužov. Hlavná hrdinka sa od začiatku nachádza v pasci, z ktorej niet úniku. Kým v Euripidovej tragédii Medeia v závere opúšťa Korint na ohnivom voze a odváža so sebou telíčka mŕtvych detí, v inscenácii Michala Vajdičku uviazne na tom istom mieste, v bludisku vlastných citov, spomienok a vášní, ktorých sa už nikdy nezbaví.
Scénograf Pavol Andraško rozdelil priestor na dve úrovne: dole a hore. Dole v pasci sa zmieta vznešená žena v bielych riasených šatách. Hore v polkruhu sa nachádza sedemčlenný zbor: mladé ženy v čiernom, v centre prísna náčelníčka. Zhora pozorujú, súdia, komentujú. Trojica hercov - tridsiatnikov Michal Soltész, Peter Čižmár a Stanislav Pitoňák sa pohybujú v oboch rovinách. V priestore arény sa strácajú alebo vynárajú z tmy počas zatemňovačiek medzi jednotlivými obrazmi, prípadne občas vylezú hore alebo stade zoskočia. Reprezentujú akési trojjediné stelesnenie maskulínneho sveta. Všetci traja sú oblečení v rovnakých klasických oblekoch a topánkach pieskovej farby, majú rovnaké košele a kravaty. Na začiatku prichádzajú s doskami, plnými spisov a čakajú, kým sa Medeia ustrojí do slávnostného bieleho rúcha, lemovaného zlatou výšivkou. Do hry vstupujú spolu s Iásonom: veľkou handrovou bábkou, ktorú animujú. Text majú podelený medzi sebou, každý zosobňuje inú stránku Iásonovej osobnosti. Postupne sa herci viac diferencujú aj oblečením: niekto si dá dole sako, niekto kravatu, niekto vestičku... Michal Vajdička v bulletine, aj na stretnutiach s divákmi objasňuje, že trojica zosobňuje rozdielne stránky mužskosti: agresivitu, racionalitu, emocionalitu. Nepochybne takéto zdôvodnenie je dobrým vodítkom pre hercov. Do akej miery si tento princíp inscenácie dokážu v tých istých pojmoch odčítať a uvedomiť diváci je otázne. Publikum si však v rýchlom tempe predstavenia, trvajúceho len niečo vyše hodiny a pripomínajúceho rodinnú búrku stihne uvedomiť, že má pred sebou rozmanitosť mužských typov, ktoré vospolok tvoria jednotu.
Medeia často komunikuje so všetkými tromi naraz, avšak v niektorých výstupoch len s jedným z nich. Vcelku Iáson vyznieva ako demagóg, v ktorom ešte sem-tam zostali zvyšky citu, no mocenské ambície získali jasnú prevahu. Chce zvýšiť a legalizovať svoj spoločenský štatút, súčasná manželka sa stala prekážkou, ktorej sa treba zbaviť. Je kráľovského rodu a jeho rozhodnutie je rozhodnutím politickým. Má svoju pravdu, nie je bezcitný, ani imúnny voči sentimentu. Spomínaná trojica hercov animuje tiež bábku – Kreónta a bábku-posla. Len jediný reprezentant mužského sveta nie je odporcom Medeie – kráľ Aigeus, snáď aj preto jeho úlohu hrá iba jeden z trojice hercov – Stanislav Pitoňák. Ich stretnutie je stretnutím rovného s rovným: múdrej kolchidskej princeznej a panovníka na súkromnej púti. Tento výstup vedený v tónine tichého dôverného rozhovoru, kontrastuje s výbušnými spormi medzi manželmi. Čo je však dôležité: žiadna replika nie je formálna či prázdna, každá má presne artikulovaný význam a pointu. Strety medzi manželmi sa menia na súboje emócií a intelektu. Každá situácia má svoje príčiny a následky. Každá strana konfliktu má vlastné vysvetlenie pre svoje konanie. Príbeh rozpadu manželstva Medeie a Iásona a následnej strašnej pomsty je archetypálny a v našom svete rozpadu partnerských vzťahov sa dotýka príliš mnohých žien, mužov a detí. Košickým divadelníkom sa podarilo vniesť do predstavenia vedomie aktuálnosti a tragizmu tohto mužsko-ženského súboja.
Treba dodať, že aj postavy detí, presnejšie synov Iásona a Medeie sú v inscenácii naznačené bábkami. Využitie bábok v inscenácii je premyslené a funkčné. O ich estetickom riešení, výtvarnej podobe a technike animácie sa dá diskutovať. Profesionálni bábkari majú svoje výhrady k spôsobu vedenia bábok. Možno je nevyumelkovanosť toho, ako činoherci narábajú s bábkami zámerná. Vcelku je táto animácia funkčná a čo je zvlášť dôležité – zrozumiteľná. Komunikáciu herečky s trojicou hercov a bábkami publikum dokáže bez problémov dešifrovať.
Košickej hrdinka sa už na začiatku objavuje plná utrpenia, napätia a nepokoja. Upiera do hľadiska skúmavý pohľad, plný nevypovedaných otázok. Vyzerá krehko a zraniteľne, nadväzuje s publikom citový kontakt, získava ho na svoju stranu. Postupne sa stáva bájnou Medeiou. Napriek zlej predtuche sa pokúša vybojovať si naspäť vlastnú dôstojnosť a život svojich detí. Jej emócie a motivácie sú stále v pohybe, prechádzajú viacerými zvratmi, vyvíjajú sa. Inscenátori umožňujú divákom sledovať peripetie vnútorného zápasu, ktorý Medeia zvádza sama so sebou a ktorý nevedno ako skončí. Správa sa veľmi expresívne, často sa bráni útokom. Iásonové dotyky v nej prebúdzajú zmyselnosť, znášať hanbu odvrhnutej manželky však odmieta. Žiarli a kuje pomstu: úskokom pripraví súperku o život, spolu s dcérou zomiera vládca Kreón. Trest smrti by mal stihnúť aj Iásona. Košickej Medeia iba postupne, po stretnutí s neplodným Aigeom prichádza k záveru, že najväčším nešťastím pre muža je bezdetnosť. A hoci to vie, snaží sa vražde detí vyhnúť. Prenáša deti-bábky z miesta na miesto, preč z dosahu. V zábleskoch svetla ju vidíme zakaždým na inom mieste, nervóznu, utrápenú, občas schúlenú do seba. Jej váhanie ukončí príchod manžela a Iásonova vecná poznámka, že mu ide iba o deti, nie o ňu. Až potom vraždu rýchlo vykoná. Herečka akt vraždy vlastne iba zreteľne naznačí odhodením bábok. Emocionálny účinok tohto divadelného gesta je ale veľmi sugestívny, zaiste aj vďaka adekvátnym reakciám hercov. V závere niet víťazov. Pohľad Medeie-Dany Košickej do publika je zrazu vyprahnutý a prázdny. Smrťou detí Medeia ničí aj seba a... prepadá sa do tmy.
Košické divadelné pojednanie o vine a nevine bájnej vrahyne vlastných detí sa končí totálnym zatemnením, čiernou dierou. Nič nevidno, len do tmy znie šansón, spievaný vo francúzštine. Je venovaný hlavnej hrdinke Euripidovej tragédie, jej meno znie ako refrén, ako volanie. V texte piesne sa zdôrazňuje stará šansónová pravda: láska je život... Pre Medeiu život bez lásky nestojí za to. Pre Danu Košickú sa rola bájnej hrdinky zaradí medzi jej životné herecké kreácie.
V inscenácii je veľmi zaujímavo riešený zbor, využíva sa spev. Hudobným a emocionálnym leitmotívom predstavenia sa stala nádherná melódia a zvonivé ženské hlasy. Melódia sa naplno rozvinie v záverečnom šansóne. Autorom žensky sugestívnej hudby je Marián Čekovský. Jeho podiel na riešení zboru, na spôsobe prednesu zborových textov a na celkovom vyznení inscenácie je naozaj významný a vskutku spoluautorský.
V starovekom Grécku zbor tvoril konvenčnú súčasť drámy a de facto zastupoval hlas spoločenstva, často vyjadroval verejnú mienku. V tragédiách sa využíval spev, tanec, recitácia i recitatív, predstavenia mohli pripomínať dnešné oratóriá. Košickí inscenátori skrátili zborové partie, pred recitáciou uprednostnili spev a melodický recitatív. Zbor tvorí šesť mladých dievčat, vedených náčelníčkou, ktorá je od nich o niečo staršia, no stále je to mladá žena. Rolu náčelníčky hrá Henrieta Kecerová - vytvára vecnú až suchú sebavedomú ženu v okuliaroch a v čiernom nohavicovom kostýme, pripomínajúcom smoking. Je dokonale upravená, vystupuje autoritatívne, sleduje textové záznamy prípadu /báje/ a má v rámci pomyselného pojednávania hlavné slovo. Jej mladšie spoločníčky sú takisto v čiernom nohavicovom oblečení. Na začiatku sa zjavujú s pokrytými hlavami. Podobne ako Medeia i ony sa halia do štóly zdobenej slávnostnou zlatou lemovkou. Rozdiel je vo farbe: členky zboru sú celé čierne, Medeia je naopak od hlavy po päty v bielom. V závere, keď prichádza k rozuzleniu tragédie, niektoré členky zboru si nasadia na hlavu vysoké čierne cylindre. Zbor sa ako prvý ujíma slova hneď na začiatku inscenácie. V zábleskoch svetla opakovane volá - spieva meno Medeia. Spev znie dievčensky zvonivo a číro. Napĺňa priestor pôvabom ženskej energie. Zbor hneď na začiatku prejaví súcit s Medeiou ako „smutnou obeťou bezprávia“. Ženské hlasy posilňujú ženský náhľad na Iásonovu zradu. Posilňujú vedomie, že prezentovaná tragédia je ženským príbehom, je divadelným prienikom pod povrch ženského zúfalstva.
Euripides, skvelý znalec ľudskej psychológie, autor, o ktorom Aristoteles povedal, že zobrazuje ľudí takými, akí v skutočnosti sú, si v závere tragédie Medeia pomohol vyumelkovaným postupom. Využil princíp „deus ex machina“, čiže božský zásah zhora. Jeho hrdinka odletí na voze, ktorý poslal jej dedo - boh slnka Hélios. Košickí inscenátori ohnivý voz vynechali a zdôraznili skutočnosť, že zo situácie, ktorá došla tak ďaleko už niet úniku. Deti sú mŕtve, Iáson je zdrvený, Medeia zničí samu seba. Tragické finále sa zrodilo z manželskej zrady. Prípad Medeia je, žiaľ, bolestne aktuálny.
Inscenácia Michala Vajdičku je bohatá na javiskovú obraznosť, na vizuálne podnety a bodka v podobe záverečného šansónu spievaného do tmy vyznieva trošku diétne a trochu rozpačito. Aj keď predsa len emocionálne. Melódia piesne je výrazná a chytľavá, divák si ju odnáša z divadla domov ako zvukovú stopu inscenácie, ako spomienku na prípad Medeia.
Čekovského hudba, hudobné riešenie zboru, aj spomínaný šansón pomáhajú zosúčasniť Euripidovu hru, premostiť antickú tragédiu s dneškom. Čarodejnica Medeia bola v gréckom svete vnímaná ako barbarka, nemravná žena, dnes patrí k najpopulárnejším ženským postavám antických báji. Vstúpila do nášho sveta a do nášho bytia, prenikla do každodennosti, zrkadlí sa v príbehoch manželských rozvodov. Uviazla v dnešku. Stala sa hrdinkou našich dní. Natoľko zľudovela, že sa o nej skladajú piesne. Aj tak by sa dal interpretovať záverečný šansón a finále košickej rekonštrukcie prípadu Medeia.

Publikované online: 27.3.2009

Nadežda Lindovská

Nadežda Lindovská absolvovala divadelnú vedu na Štátnom inštitúte divadelného umenia v Moskve. Pôsobí ako teatrologička, divadelná kritička a publicistka, venuje sa dejinám divadelného umenia so zameraním na tri tematické okruhy: ruské divadlo, slovenské divadlo, ženy a divadlo. V súčasnosti pôsobí na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení v Bratislave.