Príliš všedný život v divadle

Vytlačiť

Dramaturgia: Peter Pavlac

Scéna a kostýmy: Milan Čorba

Réžia: Ľubomír Vajdička

Hrajú: Vladimír Obšil, Marek Perička

Premiéra: 27. januára 2011, Arteatro

Všetci vraj nosíme nejaké masky, hráme svoje roly, spolu žijeme v divadle sveta, pričom prvky divadelnosti prirodzene a neustále prenikajú do našej reality (dokonca sa teatralitou každodennosti zaoberajú aj viaceré humanitné vedné disciplíny). Svojím spôsobom sme teda všetci hercami, zdá sa nám však, že sa len ťažko môžeme porovnávať s tými, ktorí si herectvo vybrali ako svoju profesiu. Kvôli gloriole vzrušujúceho života, ktorá sa okolo nich vznáša a je len ďalšou zo spoločenských masiek, si zriedka pripúšťame fakt, že herci sú tiež iba obyčajní ľudia, ktorí vykonávajú svoje povolanie a nemajú pri tom vždy na ružiach ustlané. Keby sme teda ako rádoví diváci dostali možnosť zistiť, ako skutočne vyzerá život v divadle, prizrieť sa tomu, čo nám väčšinou ostáva skryté, nahliadnuť do zákulisia, čo a koho by sme tam našli? Neostali by sme po takejto exkurzii sklamaní obyčajnosťou odhaleného?

V hre Davida Mameta Život v divadle nachádzame v zákulisí divadla dve mužské postavy. Mladý herec John, pravdepodobne budúca hviezda, a starý bard Robert, ktorého hviezda zapadne čo nevidieť, zrejme skôr, než by si on sám želal, sa konfrontujú s nutnosťou vzájomne koexistovať. Robert, ktorý sa cíti byť povolaný odovzdávať svoje skúsenosti mladšiemu kolegovi, sa voči nemu správa síce navonok korektne, vnútorne sa však stavia do nadradenej pozície. John spočiatku Robertove snahy dominovať akceptuje a prijíma jeho vedenie. Neskôr sa však garde obráti a John preukáže svoju vyzretosť, zatiaľ čo Robert ako herec aj ako kolega zlyháva. Na ich vzťahu autor vykresľuje opozície učiteľ/žiak, mentor/zverenec, skúsený/nováčik, pričom dôležitou motivickou líniou je akýsi „rituál zasvätenia”. Medzi riadkami môžeme tiež objaviť implicitné náznaky homosexuality týchto dvoch kolegov (viac u Roberta), ich vzťah tak trochu pripomína antickú pederastiu. Pri písaní jednej zo svojich prvotín sa Mamet nechal inšpirovať okrem iného svojou vlastnou skúsenosťou, nadobudnutou počas krátkej a málo úspešnej hereckej kariéry. Aj v tejto dráme, hoci ešte nie tak vyzretej ako Mametove neskoršie hry, možno pozorovať autorov mimoriadny talent veľmi presne odpozorovať charaktery a situácie zo svojho okolia, na základe ktorých potom buduje svoje briskné príbehy. Nie náhodou je Mamet jeden z najúspešnejších amerických dramatikov dneška, ba dokonca ani na slovenských javiskách nie je neznámym pojmom. V ostatnom čase vznikla začiatkom minulej sezóny v Mestskom divadle Žilina inscenácia Sexuálna perverzita v Chicagu, v réžii Jána Štrbáka. Zatiaľ posledným Mametom u nás je ešte čerstvý (premiéra 9. 12. 2011) November v Divadle Aréna, réžia Martin Čičvák. Medzi týmito dvoma inscenáciami na veľkých scénach sa režisér Ľubomír Vajdička s dramaturgom Petrom Pavlacom rozhodli na javisku pivničného Divadla Arteatro naštudovať hru Život v divadle (premiéra sa konala 27. 1. 2011).

Najmä v súčinnosti s prostredím dramaturg veľmi citlivo a vhodne zvolil práve tento text.

Obmedzený priestor Arteatra nedovoľuje inscenovať žiadne veľkovýpravné drámy, je však ideálny pre komorné javiskové tvary, založené tak trochu na princípe voyerizmu, akým je aj inscenácia

Života v divadle. S priestorom korešponduje aj kľúčové zasadenie deja do neveľmi moderného, naopak skôr starosvetského divadla provinčného typu. Tvorivý tandem sa tu opiera o náznaky z replík hercov, ktorí sa v Mametovej predlohe sťažujú, že im to tam páchne ako v telocvični a že budova je stará. Z toho vychádza aj celková výtvarná podoba inscenácie Milana Čorbu. Herci vystriedajú niekoľko staromódnych vyťahaných svetrov, vest, baloňákov a klobúkov (ktoré postavy nosia v civile, zároveň však zmenami klobúka signalizujú zmenu postavy na javisku), pričom Johnove kostýmy pôsobia len o čosi modernejšie než Robertove. Jednoduché, lacno a ošarpane vyzerajúce stolíky s líčidlami a stojanové vešiaky symetricky umiestnené po stranách vymedzujú privátne priestory oboch postáv, ktoré sú však k sebe tak blízko, že ťažko hovoriť o akomkoľvek súkromí. Vešiaky s množstvom oblečenia sú symbolom pars pro toto zastupujúcim všetko, čo divadlo znamená - prezliekanie sa do cudzích koží, ale tiež pominuteľnosť a efemérnosť, o ktorej hovorí Johnovi Robert v jednom zo svojich monológov. Scénograf, pracujúci s obmedzeniami malej plochy, využíva niektoré prvky scény multifunkčne a zároveň teatrálne - napríklad staré okno ledabolo opreté o stenu ako zrkadlo, stoličky ako zákopy vo výstupe z prvej svetovej vojny. Dej sa odohráva striedavo v dvoch priestoroch - v zákulisí (hereckej šatni) a na javisku. Scénické riešenie, ktoré zvolil režisér Vajdička v Arteatre, sčasti kopíruje koncepciu režiséra Gregoryho Moshera v Goodmanovom divadle v Chicagu (ktorú Mamet spomína v autorskej poznámke), v tom, že zákulisie je bližšie k publiku než javisko, pričom však nedodržiava orientáciu smerom od diváka v obrazoch na javisku. Repliky z inscenácií, v ktorých herci hrajú, sa striedajú s replikami, ktoré adresujú jeden druhému ako kolegovia. Toto neustále prelínanie sa medzi dvoma svetmi, ešte umocnené tým, že postavy skúšajú svoje postavy a na javisku vypadávajú z rolí, vytvára kontrast a zároveň paralelizmus medzi realitou a hrou, javiskovou a mimojaviskovou skutočnosťou nielen v Johnovom a Robertovom divadle, ale aj v divadle, v ktorom sa nachádzame. S týmto princípom vydarene pracuje aj Vajdička, pričom mu v tom pomáha aj koncepcia univerzálneho priestoru pre všetky výstupy. Prechody medzi obrazmi sú plynulé a nečakané do tej miery, že divák si v istých momentoch nie je istý, v akom kontexte sa práve nachádza, či ide o javiskový prehovor alebo o rozhovor postáv. Zároveň sa vzťahy medzi kolegami zjavne prenášajú aj tam, kde by mala osobným pohnútkam ustúpiť profesionalita. Život divadelníka je neustálym balansovaním medzi súkromným a verejným, ktoré sa od seba nie vždy dá oddeliť, prestupovaním medzi skutočnosťou a divadlom, ktoré je osobitným univerzom. John s Robertom trávia v divadle takmer všetok svoj čas, pretože život v divadle je život sám osebe, ktorý nemožno v sebe potlačiť ani keď opustíte budovu inštitúcie.

Keďže dvaja herci musia zvládnuť nielen svoje postavy, ale aj všetky ostatné, do ktorých sa ich postavy vteľujú, tým pádom veľké množstvo textu a prechody medzi diametrálne odlišnými náladami, bolo nesmierne dôležité vhodne zvoliť herecké obsadenie. Práve to je však v tomto prípade problematické. Do roly mladého Johna režisér obsadil skutočne mladého herca Mareka Peričku, vtedy ešte konzervatoristu, skôr tanečníka než činoherca. Hoci snaha obsadiť mladý talent je sympatická, fór motivického zdvojenia, ktorý implikuje aj Mametov text a spočíva v tom, že na javisku sa istým spôsobom odohráva čosi podobné ako v skutočnosti, však nevyšiel. Ťažko uveriť, že skúsený režisér Vajdička by si neuvedomil, že postava Johna si v skutočnosti vyžaduje práve herca s istými skúsenosťami. Ako sa hovorí, múdry sa môže tváriť, že je hlúpy, ale naopak to nefunguje (čo neznamená, že Perička ako herec nemá potenciál, potrebuje ho však rozvíjať postupne, na primeranejších rolách - ak sa teda bude tejto profesii venovať). Problém je tiež v tom, že Mamet, ktorý vyrastal v rodine, kde sa veľký dôraz kládol na umenie rétoriky, je špecifický práve jazykom, ktorý vo svojich hrách používa. Svojský Mametov štýl sa označuje termínom Mamet speak - ide o krátke, strohé repliky, prerušované výpovede, skákanie si do reči a repetitívnosť slov aj viet. Dialóg sa tým dynamizuje, pričom vzniká efekt slovného ping-pongu.

Takto je napísaný aj text Života v divadle, jeho stvárnenie však vyznieva priam anti-mametovsky.

Prirodzene, Mamet nepredpisuje, ako sa majú jeho hry hrať, neexistuje žiadny návod ani úzus, ktorý by bolo povinné dodržať. Je ale často na škodu, keď sa v divadle nevyužije to dobré, čo samotný dramatický text ponúka, pričom u Mameta je to práve ono spomínané “nahadzovanie na smeč”.

Nevedno, či išlo prazvláštny režijný zámer alebo jednoducho o neskúsenosť protagonistu, Perička sa však nevie zbaviť strnulosti a kŕča, v ktorom deklamuje svoj text sťaby recitoval naspamäť učivo pri odpovedi v siedmej triede. V tomto prednese mu chýbajú významové pauzy, keďže sa však predsa len musí nadychovať, znie to ako keby John bol stroj, ktorý v továrni krája jednoliatu masu

čohosi na menšie kusy. Herec si pritom pomáha mimovoľným, nedotiahnutým gestom bez významu. To by bolo vari prijateľné na začiatku, keď vnímame Johna ako nováčika. Postava však v predlohe prechádza znateľným vývojom, na rozdiel od Peričku, ktorý po celý čas ostáva v jednej hereckej polohe. Tým pádom ostáva pointa Mametovej hry iba v slovách, neodráža sa v konaní.

Prepracovanejší výkon než Perička podal Vladimír Obšil v role Roberta. Robert je tragikomická postava, ktorá žije divadlom a pritom cíti nestálosť svojej situácie, uvedomujúc si, že môže

kedykoľvek o tento svoj svet prísť. Osciluje medzi filozofujúcim pátosom, alibistickým obviňovaním iných za vlastnú nemotornosť, nepriznanou osamelosťou, presvedčením, že vie najlepšie, ako má herec k svojej práci pristupovať, kritikou voči ostatným a žiarlivosťou voči mladšiemu kolegovi. Zdanlivo láskavé napomínanie a dobre mienené rady neskôr vyhrotí až do zákerného, sarkastického podrývania Johnovho sebavedomia. Ten však, hoci spočiatku prijíma jeho pomoc a snaží sa mu vyhovieť, rýchlo pochopí, že napriek všetkému je pre Roberta rivalom. Dá mu najavo, že ho nepotrebuje. Divákovi je Obšilovho Roberta ľúto, pretože je otravný, neurotický, neúprimný, ale predovšetkým starý, sám a unavený. Obšil dobre pracuje s moduláciou hlasu, problematická je však miestami jeho dikcia a striedavo nedostatočná a prehnaná artikulácia. Jeho schopnosť zahrať výpadok textu je však taká autentická, že autorka tohto článku si dlho nebola istá, či to bolo v scenári, alebo naozaj. Hereckú akciu sprevádza hudba najmä počas pomyselných predstavení pred fiktívnymi divákmi. Použité skladby sú okrem iného zvučky z filmov a seriálov, ktoré navodzujú atmosféru toho-ktorého obrazu, napríklad soundtrack z filmu Piráti z Karibiku pre scénu na lodi, či zo seriálu M.A.S.H. v scéne z vojny. Tým, že tvorcovia si zvolili ako kľúč k inscenácii už spomínaný starosvetský a do istej miery konzervatívny prístup, zmiernil dramaturg aj drsný, vulgárny jazyk postáv. Herci síce používajú nadávky, ale určite nie v takej miere ako v pôvodnej predlohe. Inak veľké zmeny a škrty v texte nie je badať. Celkovo inscenácia neprináša nič invenčné, je realizovaná v realistickom duchu, hoci s istou nevyhnutnou mierou skratkovitosti. Tvorivý tím neťaží natoľko z niekedy až hrubého humoru ani z elegantnej elokvencie Mametovho textu, skôr posúva ladenie inscenácie do roviny láskavého ironizovania. Na druhej strane je tu však jasne prítomná istá cynickosť, vyplývajúca z dôrazu na vidieckosť divadla, v ktorom majú Robert s Johnom angažmán. Na základe toho vzniká kontrast medzi Robertovým pechorením sa, snahou vykonávať všetky úkony správne, udržiavať sa pokiaľ možno čo najdlhšie vo forme a na výslní, a istou nezmyselnosťou jeho konania v danom prostredí.

Dobrý dojem z tvorivo a účinne riešených mizanscén, žiaľ, narúša nezvládnutý temporytmus a roztrieštenosť spôsobená nesúladom medzi hereckou dvojicou, taktiež niekedy nedôsledne vyjasnené (iba načrtnuté) motivácie pre konanie postáv. Aj preto sa nedlhá inscenácia zdala byť v konečnom dôsledku rozvláčna a únavná. Škoda, pretože ambiciózny výber textu mal potenciál stať sa v rukách skúsených divadelníkov zaujímavou inscenáciou, očakávania však ostali naplnené len sčasti. A ten život v divadle je vlastne trochu nezáživný...

Martina Mašlárová

Publikované online: 27.1.2011

Martina Mašlárová

Martina Mašlárová absolvovala v roku 2014 odbor teória a kritika divadelného umenia na VŠMU. Témou jej diplomovej práce, za ktorú dostala cenu rektora, bola situácia divadelnej kritiky po r. 1989. Počas štúdia svoje kritické myslenie trénovala v školskom časopise Reflektor, zúčastnila sa aj niekoľkých seminárov pre mladých divadelných kritikov. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave v Bratislave ako redaktorka divadelného mesačníka kød. Je spoluzakladateľkou OZ Mloki, ktoré sa venuje reflexii divadla a kultúry na webovej stránke www.mloki.sk. Ako členka slovenskej sekcie AICT (Medzinárodná asociácia divadelných kritikov) spolupracuje s projektom Monitoring divadiel, svoje recenzie okrem toho publikuje v kultúrnych periodikách kød, Javisko a vo festivalových denníkoch v rámci slovenských a českých festivalov. Od roku 2010 sa venuje aj neprofesionálnemu divadlu ako porotkyňa postupových prehliadok. Príležitostne prekladá z francúzštiny a v roku 2012 realizovala v Štúdiu 12 inscenáciu Mr. Iones&co. v rámci projektu Mliečne zuby.