Príjemné putovanie regiónom

Vytlačiť

Réžia, dramatizácia, hudba: Kamil Žiška, a. h.
Dramaturgia, dramatizácia, texty piesní: Tibor Kubička, a. h.
Scéna: Jaroslav Daubrava, a. h.
Kostýmy: Miroslav Daubrava, a. h.
Asistent réžie: Mária Brozmanová

Jano Pitoňák: Pavol Sedlačko
Ondro Zelina: Matej Erby
Bubeník, Mních, Kováč, Mlynár, Goral, Gelničan, Baník: Pavol Pivko
Starenka, Občan, Cholera, Nevesta: Mária Brozmanová
Zuzanka, Občan, Nevesta, Cigánka: Antónia Oľšavská
Farbiar, Občan, Gelničan, Jakub Matava – bylinkár, Goral: Mikuláš Dzurík

Spišské divadlo, premiéra 13. 4. 2014, písané z predstavenia 19. 11. 2014.

Spišské divadlo pripravilo dramaturgicky zaujímavú sezónu. Zamerali sa na inscenovanie hier od autorov, ktorí pochádzajú z regiónu, alebo hier, ktoré narábajú s regionálnou témou a motívmi. Celú sezónu preto príznačne nazvali Regionálnou. Do tejto kategórie spadá aj rozprávka Spišské rozprávky, alebo Za dve kvapky veľa vody. Autor Spišských povestí Anton Marec je síce pôvodom od Žiliny, ale ako prozaik sa venuje téme prírody a človeku, ktorý je s ňou zžitý. Napísal veľa príbehov tematicky zameraných na vrchárske povesti. Zaoberal sa Tatrami, Spišom i Kežmarkom. Niet preto divu, že sa jeho Spišské povesti stali námetom na divadelné spracovanie. Podobne je na tom aj autor Konštantín Palkovič, ktorý je pôvodom Záhorák, avšak ako publicista a jazykovedec očarený nárečiami zozbieral rôzne povesti a rozprávky zo Spiša s názvom Nešťastné peniaze. Obaja teda ponúkli námety pre budúcu dramatizáciu a samotnú inscenáciu, ktorá bola vytvorená na objednávku Spišského divadla. Ujali sa jej Kamil Žiška a Tibor Kubička, ktorí sa pod inscenáciu dramaturgicky a režijne podpísali, dokonca si skomponovali aj hudbu a napísali texty piesní.

Ako autori textu sa popasovali s rozmanitým a veľmi hutným materiálom, z ktorého si vyberali niekoľko povestí viažucich sa k okoliu Spiša a jeho skvostom (Kláštorisko, Ružín, Tri Koruny a pod.) Najväčším záverečným sceľujúcim zreteľom všetkých povestí bol príbeh o samotnom vzniku Spišskej Novej Vsi. Táto povesť sa vyskladá na základe putovania dvoch hrdinov s čarovnou vodou, ktorú na svoju záchranu potrebujú Iglovčania, budúci obyvatelia Spišskej Novej Vsi. Avšak tento pekný príbeh je potlačený a akoby zahodený a stratený v rýchlom závere.

Tvorcom sa podarilo vytvoriť zaujímavý pesničkový príbeh. Je to klasická „putovačka“, ktorá v sebe skrýva informácie o vzniku okolitých miest i výchovné poučenia do života. Ponúka rozmanité príbehy, ktoré sú spracované do vizuálnych obrazov. Čo sa textu dá vyčítať, je nedotiahnutý dramatický oblúk. Záver je veľmi rozpačitý a nedopovedaný. Tvorcovia si ako východisko pre svoj príbeh zvolili povesť o Spišských prameňoch a zastrešili ho dvomi smelými remeselníkmi (hrnčiar a pekár). Tí sa vydajú hľadať pre svojich krajanov vodu na vrch Branisko, lebo prameň ich života sa kamsi vytratil a všetkých trápi sucho. Je to pre remeselníkov výzva, lebo sa chcú stať hrdinami a hlavne sa chcú dobre oženiť (túžba po ženbe sa neustále pripomína). Podarí sa im nájsť zázračnú vodu, s ktorou sa zvláštnou okľukou, nazývanou skratkou, vracajú do rodného Iglova. Ich cesta je zaznačená na mape, namaľovanej na veľkom džbáne s vodou, ktorý nesú naspäť z Braniska (pôvodne tam išli s malým krčahom). Po ceste prejdú cez susedné mestá, v ktorých sa podelia so svojou zázračnou vodou a pomôžu tamojším obyvateľom z ich biedy a nešťastia. Diváka ale neustále nechávajú v napätí, kedy a ako si zaslúžia svoje vytúžené nevesty. Po zdĺhavom návrate domov majú zo zázračnej vody iba dve kvapky. Tie venujú svojim nevestám, ktoré sa objavia z ničoho. A dokonca ich hrdinovia poznajú po mene, čo je veľmi zvláštne, keďže doteraz vyzerali, že ešte žiadne z dievčat nemali dopredu vyhliadnuté. Zároveň sa v troch odbitých vetách dozvedáme, že posledné kvapky spravili na dvoch koncoch Iglova studne plné vody. Studne prilákali viac ľudí, a tak sa celé mesto rozrástlo až natoľko, že vznikla dnešná Spišská NováVes. Dramatický oblúk je teda nedôsledný a záver vyznieva odtrhnuto, akoby bol dorobený nasilu, alebo v rýchlosti. Zrazu tu chýba pevné ukotvenie. Skôr by sa možno žiadalo putovanie skrátiť a domyslieť záver, aby nedochádzalo k motivickým a príbehovým nezrovnalostiam.

Nápravou pri nezhodách v dramatizácii je Žiškova réžia, ktorá účelovo narába s výtvarnou a hereckou skratkou. Zakomponováva do príbehu zaujímavé pohybové kreácie a vytvára rôzne diferencované postavičky. Čiastkové príbehy sú spájané pomocou vizuálnych obrazov, medzi ktorými sa plynulo a s ľahkosťou prechádza. Tým sa tempo inscenácie nestráca a neprekáža ani to, že je inscenácia predelená pauzou. Vyvážením sú aj mystické obrazy, ktoré dodávajú príbehom nádych tajomna, miestami až hrôzy (napr. zničenie draka, či odohnanie Cholery). Je to zásluha aj scénografie a kostýmov bratov Daubravovcov. Podporujú príbeh o zázračnej sile vody a zároveň sa stávajú akýmsi náznakom ekologického divadla a témy recyklácie. Všetko je vyrobené z plastov, poprípade všetko v sebe nesie nejaký plastový prvok. Dominantou scény sú veľké členité steny vyskladané z plastových fliaš. Steny sa posúvajú a otáčajú, čím sa vytvárajú rôzne priestory. Rekvizity či doplnky na kostýmoch z prírodného materiálu taktiež obsahujú plast – gombíky z vrchnáčikov, party z výlomkov farebného plastu a z koliesok lepiacich pások, a hlavne veľa farebných plastových fliaš, ktoré majú zakaždým iný význam, podľa toho, ako sa s nimi pracuje (červené fľaše ako plť, rôznofarebné fľaše ako farby farbiara či hnedé fľaše ako meď). Všetko dotvára aj efektné svietenie a motivicky sa opakujúca hudba, ktorá sa dostáva pod kožu. Výtvarná stránka inscenácie je teda nápaditá a prináša nový pohľad na rekvizitu a prácu so spotrebným recyklovateľným materiálom.

Režijná práca s hercom sa odzrkadlila na zaujímavo vytvorených postavičkách. Nakoľko štyria herci hrajú viacero postáv, je príjemné vidieť, ako na malej ploche vytvorili odlišné a rozlíšiteľné postavičky. Každú s vlastným výrazovým prostriedkom. Všetci herci boli zohratí, nepotkýnali sa o seba v zložitých choreografiách a ladili spolu v spevných partoch. Svoje typy si držia od začiatku až do konca.

Hlavní hrdinovia Janko (Pavol Sedlačko) a Ondro (Matej Erby) sú prostí remeselníci. Obaja herci sú v hereckom prejave veľmi úprimní a ponúkajú čistý, miestami civilný prejav. Spoločnou, nie však vypuklou črtou ich postáv je neochota pomôcť ľuďom v núdzi. Avšak tento neduh rýchlo naprávajú, pomocou poučení, ktorými sa vo chvíľach slabosti navzájom povzbudzujú. Pomocou nich sa privádzajú na správnu cestu a k dobrým skutkom. Napríklad, keď Ondro v jednej scéne nechce dať ani kvapku vody, Jano mu pripomína, že:  „Kto málo má, a z mála dá, ten získa viac.“ Tento princíp sa opakuje, čo predznamenáva, že na konci svojej púte získajú vytúženú slávu, peniaze aj nevesty. Obaja herci si budujú presné výrazové prostriedky, predovšetkým mimiku. Sedlačko neustále dvíha obočie a Erby mračí čelo a kriví ústa. Dodávajú tým postavám, hlavne v scénach strachu, veľmi presvedčivý výraz.

Najzaujímavejšiu a priam najhrôzostrašnejšiu postavu sa podarilo vytvoriť Márii Brozmanovej. Jej Cholera dodala danej situácii nádych hrôzy a rešpektu. Celkový dojem pomohol, okrem gestiky a hlasových prostriedkov, dotvoriť čierny, neforemný kostým. Čím bola jej postava strašidelnejšia, tým viac sa diváci potešili, že sa hlavným hrdinom podarilo nad ňou zvíťaziť.

Naopak, príjemné postavy vytvorila Antónia Oľšavská. Podarilo sa jej odlíšiť cigánsku princeznú a kováčovu dcéru Zuzku. V prvej postave prejavila patričný temperament a ukázala, ako vie narábať s hlasom. Druhá postava bola prototypom milej dievčiny, ktorá jediným pohľadom získava lásku.

Spišské rozprávky sú jednou z mála detských inscenácií Spišského divadla, ktorá drží pokope ako celok a ponúka obraz o disponovanosti súboru. Je zaujímavá a podnetná z výtvarnej i hereckej stránky. Režijné vedenie pomohlo k lepšej zohratosti a cíteniu priestoru všetkých aktérov na javisku. Hlavne práca s telom, presné pohybové zmeny scény a cit pre mieru sceľuje aj textové nezrovnalosti. Žiškovi sa podarilo vytvoriť veľmi pekné a účinné obrazy o poverách a povestiach spišského regiónu. Pomocou efektného svietenia, multifunkčnej scény, hudby a piesní je rozprávka akousi prechádzkou po spišskej minulosti. Tvorcovia nám síce ponúkajú trochu geograficky nesúrodú, ale predsa podnetnú cestu časom, ktorá má pre región veľký význam aj dnes. Ponúka obraz o tom, v akom prostredí obyvatelia Spiša žijú a čo môžu od tohto miesta očakávať. Je chvályhodné, že sa povesti nestrácajú zo zreteľa tvorcov. A táto inscenácia by mohla diváka, či už veľkého alebo malého, podnietiť k záujmu o svoj región, prípadne aj o iné regióny, ktoré tiež majú svoje príbehy a povesti.

Publikované online: 16.3.2015

Zuzana Šnircová

Zuzana Šnircová (1987) absolvovala Vysokú školu múzických umení v odbore Teória a kritika divadelného umenia. Počas štúdia prispievala recenziami do študentského časopisu Reflektor. Ako kritička sa zúčastňuje viacerých kritických seminárov a divadelných festivalov. Okrem projektu Monitoring divadiel príležitostne publikuje recenzie v denníkoch a na internetových portáloch. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave ako dokumentaristka a kustódka audiovizuálneho fondu.