PRÍJEMNÁ SPOMIENKA NA CHAPLINA

Vytlačiť

Divadlo Ludus Bratislava

Dramaturgia - Miriam Kičiňová, scénografia - Zuzana Malcová, kostýmy - Barbora Šujanská, hudba a réžia - Kamil Žižka. Osoby a obsadenie: Jakub - Daniel Fischer, Hetty - Katarína Šafaříková, Henry - Martin Weis (Jakub Ružička alt.), Gréta - Iva Hoštáková, Ben - Ján Morávek, Douga - Lukáš Dóza.
Premiéra: 20. 3. 2007, Divadlo Ludus Bratislava

Charlie Chaplin je osobnosť, ktorá vždy láka. Tak z diváckeho ako aj z autorského či teoreticko-estetického hľadiska. Púta nielen svojou životopisnou polohou - strasiplnou cestou ku „sláve“, k „bohactvu“ a k početnej rodine, ale predovšetkým tým, ako Chaplin pristupoval k remeslu tak divadelnému či filmovému, akým spôsobom tvoril a aká veľká bola jeho autorská invenčnosť, herecká obrazotvornosť a precíznosť.

Mladí tvorcovia Divadla Ludus v Bratislave pod režijným vedením Kamila Žižku sa rozhodli, že skĺbia všetky tieto polohy a v inscenácii Čiernobiele srdce Charlieho Chaplina (ako sa ľudia stretávajú a míňajú) zdôraznia predovšetkým lásku Charlieho Chaplina k humoru, k vlastnej profesii a k ľudskosti, ktorú si na svojich filmoch pravdepodobne - okrem ich profesionálnej stránky - hádam najviac cenil.

Kamil Žižka sa zároveň aj ako autor scenára sa rozhodol, že atribúty ľudskosti a profesionality Charlieho Chaplina ukáže na polofiktívnom príbehu o jednej z jeho prvých lások Hetty Kellyovej, s ktorou sa Chaplin stretol iba päť krát a vždy išlo o veľmi krátke stretnutie. Každé z nich však na neho veľmi hlboko zapôsobilo a spomienku na Hetty dlho nosil vo svojom srdci i mysli. Z tanečnice Hetty vo svojom príbehu urobil chudobnú a prostú predavačku kvetov a Chaplina premenoval na Jakuba, mladého muža s veľkou fantáziou a citlivým srdcom. Líniu ľudskosti a jeho neustálej spätosti so životom obyčajného človeka v inscenácii predstavuje práve tento milostný príbeh, líniu profesionálneho života filmového umelca s jeho pozitívnymi i negatívnymi polohami, vrátanie hereckého hľadania sa, skupina filmových umelcov z Keystonu - slávna filmová hviezda Greta s režisérom Henrym a ďalšími kolegami Benom a Dougom. Jej súčasťou boli aj filmové dokrútky imitujúce princípy estetiky nemej grotesky, ktoré boli zároveň poetickým (milostné polohy príbehu) či komediálnym (profesijná poloha príbehu) pokračovaním činoherne stvárnených situácií.

Hlavnou črtou inscenácie je vďaka premyslenosti jej koncepcie i poetiky a tiež vďaka hravej dôvtipnosti príjemnosť a veľká sociatívnosť v jej výraze dosiahnutá harmonizujúcim prepojnením divadelných, historizujúcich a pedagogických cieľov jej tvorcov. To, čo je možné tvorcom inscenácie vyčítať, nezohráva v jej celkovom dopade dôležitú úlohu. Výhrady ako - až príliš melancholický a preto rozpačito pôsobiaci záver realizovaný filmovou dokrútkou tematicky vzťahujúci sa iba na milostný vzťah medzi Jakubom a Hetty by bol silnejší, ak by bol celý príbeh ukončený nie pomocou filmovej techniky ale čisto divadelne. (V čom sú jej tvorcovia jednoznačne silnejší.) Taktiež kombinácia groteskného a free štýlu nie vždy priniesla to šťastné a žiadúce vypointovanie hereckých akcií, ako by si postava Charlieho Chaplina zaslúžila. Jeho logika stavby gagu alebo komickej situácie vždy totiž vychádza z poznania veci a jej podstaty tak v čierno-humornom ako aj láskavom rozmere. Prenesene do situácie tejto inscenácie - ak by tvorcovia viac zachovali logiku tvorby postáv samotným Ch. Chaplinom, tak by inscenácia zažiarila nielen svojou zladenosťou a humornosťou, ale aj osobitým napodobnením artistnosti propatogistu, na motívy životných peripetií ktorého bola vytvorená.

To, čo však inscenácia jednoznačne priniesla, je veľmi zrelá scénografia, ktorá umožnila nielen funkčne, ale zároveň aj so žiadúcim nadhľadom spĺňať hercom všetky požiadavky kladené na nich zo strany režiséra a dramaturgičky. Umožnila radostné pohrávanie sa s hlavnou témou príbehu a základnými polohami svojej premeny raz na plot s plagátmi filmovej spoločnosti Keystone či na slnečnú plášť pri mori alebo kulisy filmového štúdia vytvorila priestor pre znemy v jazyku poetiky inscenácie, na ktorej jej osobitosti vystaval jej režisér. Inscenácia tak aj vďaka nej jemne prechádzala z už spomínaných groteskných polôh do polôh humorných či milostných. Neustály nadhľad hercov nad celou inscenačnou situáciou však jej tvorcovia dosiahli nielen prostredníctvom scénografie a jej polyfunčnosti, ale aj vďaka princípu hereckej práce. Ten umožnil hercom plynule prechádzať z jednej polohy do druhej bez toho, aby spojenie rôznych jazykových prostriedkov pôsobilo ručivo či protirečivo. Najevidentnejšie bol tento princíp „zmiešavania“ rôznych prostriedkov prítomný v hudbe (jej autorom je opäť Kamil Žiška). V piesňach, ktoré koloritným spôsobom dopĺňali jednotlivé časti, sa voľne prechádzalo napríklad z džezového rytmu do swingu či iného typu melódie. Hudbu hranú naživo hercami však Žiška zapojil i divadelnejšie a vnútorne odôvodnejšie do stavby celého príbehu. Hudobníci sa stávali niekde priamymi aktérmi inscenačného diania ako postavy, iba zriedkakedy spĺňali úlohu hudobného sprievodu bez výraznejšej dramatickej funkcie.

Pedagogické ciele boli touto inscenáciou naplnené jednoznačne. Herci dostali vynikajúcu príležitosť ukázať pomerne širokú škálu svojich výrazových prostriedkov, čo zvládli takmer všetci na výbornú. Drobné prehrešky by sa našli v dikcii či v spôsobe ukončovania ich akcií, to je však už skôr záležitosť režiséra a dramaturgia inscenácie. Nie vždy napríklad ich odchod a príchod na javisko sa niesol v duchu zvoleného kľúča, žiadalo by sa z tohto hľadiska v inscenácii viac myslieť aj na „prelievanie“ jazyka nielen vo vnútri jej jednotlivých častí, ale aj v predeloch (tak, ako je to zvykom v týchto kompozičných formách).

V inscenácii Čiernobiele srdce Charlieho Chaplina sa však jednoznačne stretli mladí umelci, ktorí vedia robiť divadlo poctivo, ktorí majú pre neho cit a hlavne vedia, že divadlo treba mať v prvom rade rád. Inak sa žiadna inscenácia nevydarí a nie je podaná tak, že ju diváci prijímajú nie s blahosklonnosťou vo svojich mysliach (ako sa to veľmi často deje pri lacnom „kopancovom“ humore), ale so srdcom plným smiechu a radosti. Pretože iba tak je divadlo naozajstným divadlom, pretože iba tak sa má v inscenáciách rodiť humor a robiť dobré a zdravé umenie.

Publikované online: 20.3.2007

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre mediálnej komunikácie a reklamy Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.