(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Príbeh globálneho semienka

Home/Recenzie / Monitoring divadiel/Príbeh globálneho semienka
Divadlo
Inscenácia PHILIPP LÖHLE: DAS DING (TO)
Premiéra25. septembra 2013
Divadelná sezóna

preklad: Tatiana Kukurová
úprava: Alena Lelková, Zuzana Šajgalíková
réžia: Alena Lelková
dramaturgia: Zuzana Šajgalíková
scéna a kostýmy: Eva Jiřikovská
hudba: Sisa Michalidesová
video: Adam Hanuliak
Hrajú:
Katrin: 
Réka Gombár Derzsi
Thomas: 
Ján Dobrík
Patrick: 
Ľubomír Bukový
Wang/Li: Ludwig Bagin
Siwa/Beat: Martin Meľo
Ďalšie postavy: Fernao de Magalhaes, zvaný Magellan, Kráľ Manoel I., zvaný El Fortunado, To, Thomas Friege, Katrin Friege, rodená Drägerová, Patrick Dräger, Li, Wang, Moderátor(ky)/ Novinár(ky), Fela
Premiéra v Loft Aréna 25. 9. 2013
„Nevie to povedať, kedy a kde to vzniklo. Tiež to nevie povedať, odkiaľ to pochádza alebo prečo je to práve teraz tu. Jednoducho je to tu a nikoho sa to nepýtalo.“ Reč je o bavlnenom semienku, ktoré sa v rámci globálneho trhu potuluje po zemeguli zanechávajúc po sebe nielen uhlíkovú, ale aj krvavú stopu.
Hra Das Ding mala premiéru v máji 2011 v nemeckom Ecklinghausene, ešte v tom istom roku ju uviedli aj väčšie divadlá, ako Schauspielhaus v Hamburgu či Deutsches Theater Berlin. Hamburská inscenácia bola pozvaná na prehliadku nemeckojazyčných hier Stücke 2012 v Mülheime, v relatívne krátkom čase sa dostáva aj na Slovensko.
Prekladateľka Tatiana Kukurová sa rozhodla ponechať aj pôvodný názov hry, na repertoári divadla Aréna sa teda po inscenácii Closer (Na dotyk) objavuje už druhá hra s dvojjazyčným riešením titulu, Das Ding (To). Zišlo by sa vyskúmať vplyv tohto riešenia na návštevnosť.
Philipp Löhle má v nemeckom kontexte povesť ekonomického experta medzi dramatikmi. Tento štipendista viacerých divadiel i laureát niekoľkých cien pre mladých dramatikov je ročník 1978, čomu zodpovedá nielen štýl, ale predovšetkým téma hry. Jej uvedenie v slovenskom prostredí považujem z dramaturgického hľadiska za prínosné. Možno sa o problémy v nej naznačené nezaujíma väčšina Slovákov, ale určite je to už dostatočná skupina ľudí na to, aby sa to odrazilo aj v divadelnom repertoári. Navyše, pre nás nie sú ešte reči o globalizácii opakovanie tisíckrát počutého.
Das Ding je svieža hra, ktorá znie v mnohých aspektoch povedome. Nájde sa v nej odkaz na zber obnosených šiat či zúfalé pokusy správať sa bio a lokálne. Do absurdity dovádza vzájomnú previazanosť súčasného sveta. Sme skutočne už v situácii, že záchvev motýlích krídel môže na opačnej strane zemegule spôsobiť katastrofu.
V hre všetko so všetkým súvisí, náhody neexistujú. Afričan Siwa chce zaviesť nové, udržateľnejšie metódy pestovania sóje, ktorú svetu predávajú Číňania, čo má vplyv na rumunského chovateľa prasiat. To zas náhodne spôsobí problém v manželstve Katriny a Thomasa, čo spätne zasiahne svetový obchod. Autor sa vyjadril, že inšpiráciou pre túto hru mu bol jeho pobyt v Argentíne, kde si uvedomil, že tamojší roľník určuje, čo on jedáva doma v Berlíne. Čím je celý systém komplexnejší, tým je zraniteľnejší, odkazuje nám svojou hrou. Keď sa niečo pokazí na jednom konci reťazca, všade nastanú problémy. Čínsky predajca Wang má na situáciu pomerne explicitný názor: „Všetci sú nasratí! Všetci! Domáci majstri pre osamelé ženy, lebo sme tu neboli a nedohodli im kšefty. Tak si ich dohadujú sami. Rumuni sú nasratí, lebo im kvôli nám podochli svine. V kuse na mňa revú, že nám odtrhnú hlavy. A ja som duplom nasratý, pretože aj keď som sóju medzitým zohnal, neviem nájsť nikoho, kto by ju chcel. A pretože si ma nechal v tej sračke samého.“
Philipp Löhle tvrdí, že celé toto šialenstvo sa začalo hľadaním najkratšej cesty, ktorou by sa vzácne korenie dostalo do Európy. „Na začiatku bolo korenie,“ napísal už Stefan Zweig v románe Magellan.
Hra pracuje so schémami, ktoré už desaťročia v našom kontexte využívajú divadlá ako GUnaGU či Stoka. Vopred sa v nej ráta s tým, že početné postavy budú hrať tí istí herci, čím je do istej miery určený štýl herectva. A práve tu začínajú problémy. Ako zahrať čínskeho obchodníka, afrického pestovateľa sóje a pašovateľa zbraní naraz? Ako ich narýchlo „okostýmovať“? Fotografie z niektorých zahraničných inscenácií ukazujú, že hra Das Ding sa dočkala predovšetkým nízkorozpočtových inscenácií založených na slove, nie na výpravných kostýmoch či kulisách, v Deutsches Theater sa herci váľali na surovej bavlne. V bratislavskej Aréne dostala táto inscenácia vlastne nadštandardné scénické podmienky, hoci sa konala len v priestore Loft. Kostýmy a scéna Evy Jiřikovskej boli vzácne štýlové, čisté, elegantné a zároveň invenčné. Sú to skôr herecké výkony, ktoré sa miestami prepadajú do gýča. Ak sa totiž postavy menia len pridávaním parochne, zvádza to k zlej paródii pripomínajúcej študentskú zábavu.
Najprirodzenejšie pôsobili predstavitelia Katriny a Thomasa, a to z celkom logických dôvodov: ich postavy boli aj v texte najviac prepracované. Tak Réka Gombár Derzsi, ako aj Ján Dobrík ponúkli výkony, ktoré ladili s predlohou. Aj Ľubomír Bukový si do slušnej miery poradil s neľahkou postavou malého futbalistu. Zdrojom humoru mali byť predovšetkým rôzne figúrky interpretované Ludwigom Baginom a Martinom Meľom, obaja sa však pri jednotlivých štylizáciách priveľmi predvádzali, a nie vždy zvládali dikciu.
Celkovo je však táto produkcia režisérky Aleny Lelkovej sympatických dielom kompatibilne uvažujúcich mladých tvorcov a krokom k divadlu, ktoré úprimne hľadá témy i vyjadrovacie prostriedky adekvátne komplikovanému svetu, v ktorom žijeme.

Zuzana Uličianska bola predsedníčkou Slovenského centra AICT v rokoch 2003–2012 a opätovne v rokoch 2015-2021. Od roku 2018 je členkou výkonného výboru Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME či odborná pracovníčka Divadelného ústavu v Bratislave. Bola spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier. V súčasnosti pôsobí v Kreatívnom centre Fakulty architektúry a dizajnu STU.

Uverejnené: 18. októbra 2014Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Zuzana Uličianska

Zuzana Uličianska bola predsedníčkou Slovenského centra AICT v rokoch 2003–2012 a opätovne v rokoch 2015-2021. Od roku 2018 je členkou výkonného výboru Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME či odborná pracovníčka Divadelného ústavu v Bratislave. Bola spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier. V súčasnosti pôsobí v Kreatívnom centre Fakulty architektúry a dizajnu STU.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Zuzana Uličianska bola predsedníčkou Slovenského centra AICT v rokoch 2003–2012 a opätovne v rokoch 2015-2021. Od roku 2018 je členkou výkonného výboru Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME či odborná pracovníčka Divadelného ústavu v Bratislave. Bola spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier. V súčasnosti pôsobí v Kreatívnom centre Fakulty architektúry a dizajnu STU.

Go to Top