Prešovský národ má svoj muzikál

Vytlačiť

 

Michaela Zakuťanská: Jahodové polia

Libreto: Michaela Zakuťanská

Hudba: Ľuboslav Petruška

Réžia a scénografia: Zoja Zupková

Účinkujú: Zuzana Gibarti Dancáková, Mišo Kinik/Andrej Remeník, Andrej Palko, Miriam Ryšavá, Andrej Sisák

 

Premiéra 19. a 20. 10. 2019, Prešovské národné divadlo v CKN Wave, Prešov

 

Môže to znieť na prvé počutie zvláštne, no je to tak. Prešovské národné divadlo má na svojom repertoári muzikál. Hneď za tým však treba dodať, že insitný, hoci v promo materiáloch sa tento prívlastok neuvádza. Tak či onak, Michaela Zakuťanská môže od premiéry inscenácie Jahodové polia o sebe oficiálne tvrdiť, že už je aj libretistkou.

Pokiaľ poznáte poetiku nielen Zakuťanskej, ale celého PND, pravdepodobne sa nad týmto konštatovaním pousmejete. A je vám teda jasné, že prvým podareným vtipom inscenácie je vlastne samotné žánrové zaradenie jej textovej predlohy. Pridám k tomu ešte, že vďaka Jahodovým poliam sa zo Zoji Zupkovej stala muzikálová režisérka a zo Zuzany Gibarti Dancákovej, Miriam Ryšavej, Andreja Sisáka a Michaela Kinníka zas muzikáloví herci a herečky. Jedine dvaja Andrejovia, Remeník a Palko, môžu svojim kolegom popísať, aké je to užívať si muzikálový svet flitrov, piesní a farebných reflektorov, hoci zhodou okolností Jahodové polia sú prakticky celé nasvietené len základným bielym svetlom.

Dovolil som si tento odľahčený úvod preto, že je to práve komika postavená na ironickom odstupe od seba samých, ktorá je pre inscenácie Zakuťanskej textov v PND určujúca. To nakoniec dokazuje aj samotný názov divadla. Práve preto uvádzam, že ide o insitný muzikál, pochopenie zámernej naivity a miestami až trápnosti (napríklad moment, keď si Ďoďo ručnou pumpou nafukuje vzduch pod plaveckú čapicu, ktorú má na hlave) je totiž podstatné pre odčítanie inscenačných zámerov tvorkýň.

Jahodové polia sú príbehom mesta Jahoda. Názov mesta pritom odkazuje na jednu z heraldických teórií, či legiend, ktorá hovorí o tom, že v erbe Prešova sa pôvodne nachádzali tri jahody, nie tri ruže, ako je to dnes. V Jahode vládne Svetská matka Kia XIV. (Miriam Ryšavá) s armádou prisluhovačov s univerzálnym menom Ďoďo (Andrej Palko). Do mesta prichádzajú davy migrantov z celého sveta s vidinou zárobku. Patria medzi nich aj Poliak Jacek (Andrej Sisák) a Brit John Wish (Andrej Remeník/Mišo Kinik). Práve príchodom Johna a jeho stretnutia s Dušanou (Zuzana Gibarti Dancáková), ktorá inak dovtedy patrila k privilegovanej vrstve domorodcov, sa spúšťa reťaz udalostí, ktoré nakoniec vedú k rozvratu v meste.

Budem sa ešte venovať viacerým silnejším momentom textu i inscenácie, no na Jahodových poliach je na prvý pohľad vidieť jedno: absentujúca dramaturgia. V prvom rade je na diskusiu, či je nevyhnutné venovať tak veľký priestor práci s anglickým pôvodom Johna Wisha. Nemusí to pritom znamenať vynechanie celého motívu ekonomickej migrácie. Ten je totiž v mnohých ohľadoch ťažiskový. Veľmi dobre funguje aj postava ďalšieho prisťahovalca, Jaceka. Problém je v tom, že pokým prvých zhruba dvadsať minút je inscenácia primárne príbehom Johna Wisha, zvyšná hodina a pol zas vykresľuje hlavne stret ekonomických a politických elít (Kia a Ďoďo) s pracujúcou chudobou, ktorú predstavujú zvyšné postavy. Nepoukazujem na tento problém preto, že potrebujem nasilu vtesnať každý text do nejakej dopredu definovanej schémy, ale preto, že takto obsahuje niekoľko motívov, ktoré jednak zostávajú nedotiahnuté, ale hlavne uzavreté samé do seba. Príkladom môže byť motív jazykovej bariéry. U Jaceka funguje lingvistický humor výborne, prirodzene, bez zbytočného dovysvetľovania. Pri Johnovi Wishovi pôsobí zbytočne a ťažkopádne. Je akousi ozdôbkou, ktorú Zakuťanská v úvode použila, a následne zahodila. Napríklad výstup, v ktorom sa John učí po slovensky, je zbytočne rozvláčny a ťažkopádny. Jeho skrátenie, ale ideálne vynechanie, by jednoznačne pomohlo dynamike nielen expozičnej pasáže, ale celej inscenácii. Celkovo totiž platí, že inscenácia sa naplno rozbehne v momente, keď dominantnú úlohu preberie Dušana namiesto Johna. Na diskusiu sú aj pasáže, v ktorých text poukazuje na alternatívu voči konzumnému spôsobu života. Výstup, v ktorom sa snaží Dušana uvažovať nad tým, že ju zaujíma svet, ktorý nie je len o materiálnych hodnotách, by ešte v duchu poetiky celej inscenácie mohol po drobných režijných úpravách fungovať. Stačí, aby ho Gibarti Dancáková spoločne s režisérkou Zupkovou viac posunuli do tej roviny, že o morálnych a duchovných hodnotách sa ľahko rozpráva, keď po materiálnej stránke nemusíte riešiť existenčné problémy. To by aj korešpondovalo s výstupom, v ktorom Dušana poučuje Johna o tom, ako prisťahovalci svojimi nízkymi mzdovými požiadavkami deformujú trh práce v Jahode, pričom evidentne netuší, v akých podmienkach komunita „gastarbeitrov“ existuje. Drobná zmena interpretačného kľúča postavy však už nevyrieši napríklad výstup, v ktorom zamestnanci ťažia jahody. Rytmicky pritom opakujú slová ako míting, tabuľky a pod. Tu totiž až príliš cítiť klišé o svete, v ktorom všetci len pracujú a nik nemá čas na druhého, či obohatenie vlastného ducha. Celkovo chápem, že je mimoriadne ťažké nájsť v podmienkach nezávislého, navyše autorského divadla niekoho, s kým bude autor/autorka textu na jednej strane dostatočne umelecky súznieť, zároveň si však ním nechá do predlohy zasahovať. Je ľahké vyškrtnúť pokojne aj celé dejstvo, pokiaľ je autor päťsto rokov mŕtvy. Prevádzka kamenného divadla zas uľahčuje oznámiť autorovi, že jeho vety jednoducho škrtáte. V nezávislom divadle je však hranica medzi súkromným a profesným životom omnoho tenšia. Pokiaľ si to sťažíte tým, že dramaturga ani nemáte a jeho úloha je rozdelená medzi režisérku a autorku textu, nezávidím vám už vôbec. Fakt je však ten, že Jahodovým poliam by výrazne pomohol niekto, kto by jednoducho trval na tom, že text treba „upratať“ a neustúpil vo svojom presvedčení ani o milimeter. Takto sa totiž viaceré vydarené motívy a pasáže strácajú v zbytočných vedľajších ornamentoch a balaste.

To, čo naopak na Jahodových poliach poteší, sú momenty, v ktorých vynikne spomínaná zámerná insitnosť, formálna sebairónia a muzikálové i divadelné formálne klišé naplnené kontrastným obsahom. V tomto ohľade pomáha už charakter domovskej scény, ktorým je Centrum nezávislej kultúry Wave v Prešove. Ťažko totiž budete diváka presviedčať o akejsi majestátnej ilúzii odohrávajúcej sa na javisku, ak napríklad hercov môžete stretnúť počas prestávky na cigarete. Rozhodne to však nie je len o tomto type narušenia divadelnej ilúzie. Charakter inscenácie totiž jasne naznačí už úvodná „choreografia“ (presnejšie by však bolo pomenovanie „tanček“). Tá v kombinácii s niekoľkými umelohmotnými nafukovačkami, ktoré predstavujú výtvarné riešenie scény (scénografia Zoja Zupková), vytvárajú zámerne bizarný obraz symptomatický pre celú inscenáciu. Možno by som odporúčal ešte viac režijne podčiarknuť, že pokiaľ sa na danom javisku naraz ocitne päť hercov a niekoľko nafukovačiek, je pohyb už pomerne náročnou záležitosťou.

Pokiaľ ide o jednotlivé herecké výkony, dalo sa z predchádzajúcich riadkov pravdepodobne vyčítať, že inscenácia ani text nemajú práve ambíciu ponúkať rôzne sondy a oblúky. Postavy sú skôr nositeľmi významových motívov a odkazmi na popkultúrne fenomény, či literárne a divadelné klišé. Príkladom toho, ako sa aj na relatívne menšej ploche dá zaujať, je výkon Andreja Palka. Tento herec si evidentne vie užívať jednak dekadenciu, ale aj zámerné trápno. Moment, keď ako Ďoďo spieva o tom, že aj keď „zožerie hovno, vyjde z neho jahoda“, pričom popritom drží ružovú nafukovačku v tvare plameniaka, je jedným z najvydarenejších momentov inscenácie. Jeho Ďoďo tu pripomína postavu Ruby Rhoda z filmu Luca Bessona Piaty element. Popri podobne ladenej piesni o onanii, či spomínanom nafukovaní plaveckej čiapky sa mu navyše podarilo vyhrať s polohou úslužného poskoka Kie XIV., kde presne zachytil typ poddaného, ktorý svojím charakterom pripomína viac červa než ľudskú bytosť. Fakt, že meno Ďoďo odkazuje na slávne virálne video z obecného zastupiteľstva obce Fekišovce, je už len záverečnou bodkou.

Andrejovi Sisákovi typologicky sedia postavy, v ktorých môže pracovať s polohou mladého muža, ktorý je tak trochu stratený v živote. Vyššie spomínam, že jedným z problémov Jahodových polí je to, že nemajú celkom vyjasnené, či chcú byť primárne o Johnovi alebo Dušane. Pokiaľ text čítate cez klasickú rozprávkovú štruktúru, v ktorej je John hrdinom a Dušana jeho láskou, najlepšie v tejto schéme funguje práve Jacek. Aj vďaka Sisákovmu výkonu totiž presne naplní princíp priateľa hlavného hrdinu, ktorý nie je ani zďaleka dokonalý, no práve preto v konečnou dôsledku môže prejsť klasickým procesom v duchu hesla „z nuly hrdinom“. Miriam Ryšavá ako Kia XIV. je najvýraznejšia v pasážach, v ktorých poúča. Či už Ďoďa, ale hlavne Dušanu. Ryšavá sa totiž vie vyhrať najmä s pasážami, v ktorých sa v podstate s milou tvárou a celkom nenásilne svojim podriadeným vyhráža. Trochu v zvláštnej pozícii sú predstavitelia Dušany a Johna Wisha. Pokým ostatní herci predstavujú skôr komické figúrky, Dušana a John reprezentujú aj vážnejší motív. Tým je prehnane konzumný charakter spoločnosti. Navyše sú to práve oni, ktorí hýbu dejom, čo im nedáva vzhľadom na charakter textu i inscenácie až taký výrazný priestor na to, aby doviedli stvárnenie svojich postáv do podobne bizarných polôh ako zvyšní predstavitelia. Výsledkom je, že tak ako nemožno Gibarti Dancákovej a Kinikovi (alternáciu s Andrejom Remeníkom som nemal možnosť vidieť) príliš čo vyčítať, rovnako len ťažko nájsť motív, cez ktorý by sa dal charakterizovať ich vklad do postavy.

Pozornosť si však zaslúži scénografia Zoji Zupkovej a to hneď z dvoch dôvodov. V prvom rade je to spôsob, akým dokázala využiť rôzne typy umelohmotných nafukovačiek. Variabilne s nimi z pozície scénografky aj režisérky dokáže pracovať a využívať ich ako priestorové prvky scénografie i ako rekvizity. Druhý aspekt je ten, že inscenácia chce byť na jednej strane aj kritikou konzumu, na strane druhej využíva nafukovačky, ktoré sú jednak vyrobené z nerozložiteľných materiálov. Nehovoriac o tom, že kým sa dostanú na Slovensko, pravdepodobne dvakrát oboplávajú celú planétu. Bonbónikom na záver je to, že nedá veľa práce si predstaviť, aké pracovné podmienky panujú v továrňach na ich výrobu v juhovýchodnej Ázii a Číne. Z racionálneho hľadiska by mi to malo prekážať, no nedeje sa tak. Z dvoch dôvodov. Jednak preto, že ekologickejšiu náhradu, ktorá by priniesla rovnaký umelecký efekt jednoducho aktuálne ľudstvo nemá. Hoci chápem postoj ľudí, ktorí zastávajú stanovisko, že v takom prípade je úlohou scénografky prísť s iným konceptom. Dôležitejšie je však to, že Jahodové polia jednoducho svojím charakterom nie sú inscenáciou, ktorá by emočne silným spôsobom varovala a upozorňovala na riziko konzumného života a jeho následkov. Ich sila je v humore, irónii a nadhľade. Obsahové zameranie tak síce racionálne vnímam, no emočne ma nezasahuje.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Publikované online: 23.1.2020

Miroslav Zwiefelhofer

Miro Zwiefelhofer absolvoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Bol členom rady pre zahraničné divadlo festivalu Divadelná Nitra, členom dramaturgickej rady festivalu Nová dráma a ako porotca sa zúčastňuje prehliadok ochotníckeho divadla, ktoré sú súčasťou festivalu Scénická žatva. Venuje sa recenzistike, kritiky uverejňuje v napríklad v časopise Kód – konkrétne o divadle a v Rádiu_FM.