Prešovský Don Juan

Vytlačiť

Patrik Marber: Don Juan v Soho

Preklad: Zuzana Flašková
Dramaturgia: Alžbeta Verešpejová
Hudba: Juraj Hraško (s použitím piesne Boulevard of Broken Dreams)
Vokály: Zuzana Fuňáková, Turko Sugaipov
Scéna: Anita Szökeová
Kostýmy: Lenka Kadlečíková
Réžia: Michal Náhlik
Hrajú: Boris Srník, Michal Novodomský, a.h.; Ján Ivan, Kveta Stražanová, Peter Krivý, Svetlana Janišová, Ľudmila Dutková, Silvester Matula, Ján Jakab, Jana Jurišincová, Filip Lenárth, Vasil Rusiňák, a.h.
Slovenská premiéra: 14.mája 2010; Malá scéna Divadla Jonáša Záborského v Prešove

S tvorbou jedného z najznámejších súčasných britských predstaviteľov tzv. cool dramatiky Patricka Marbera (1964) sme sa v našich divadlách už stretli. Stačí, ak spomenieme veľmi úspešnú inscenáciu košického Štátneho divadla Bližšie od teba (2002). Znovu na východe, tentoraz však Prešovčania, siahli po podobne provokatívnom Marberovom titule Don Juan v Soho z roku 2006. Fabula je v podstate prevzatá zo známeho Dona Juana J. B. Moliéra, prirodzene s moderným prostredím, prispôsobenými situáciami, motívmi a znakmi doby, štylizáciou a jemnými úpravami príbehu. DJ, známy londýnsky záletník, sa na jednej zo svojich pravidelných nočných výprav za sexom, alkoholom a drogami, od sochy kráľa Karola II. dozvedá, že ho čaká skorá smrť. Tomuto incidentu predchádza extrémne skazený život, v ktorom v túžbe po čo najväčšom a najextravagantnejšom sexuálnom dobrodružstve bojuje DJ o zbožnú a charite a humanite oddanú Elvíru. V žiadostivosti po nej, resp. jej nevinnosti je ochotný urobiť aj ten najnerozvážnejší krok, oženiť sa aspoň formálne na pár dní, čo však nemá vplyv na jeho ďalší spôsob života. Netuší však, že bratia Elvíry nepripúšťajú takéto poníženie svojej sestry, pre nich je česť a mravný život prioritou. Marber cez tento klasický donjuanovský príbeh nastoľuje otázky týkajúce sa morálky dnešnej spoločnosti, vplyvu bohatstva na charakter človeka, straty intimity v komerčnej dobe, skazenosti spoločnosti a jej pokrytectva, vplyvu médií a peňazí na správanie sa jedinca, predsudkov voči rasám, sexualite v akejkoľvek podobe a v neposlednom rade hovorí o politike... Neponúka odpovede ani spôsoby riešenia, len predkladá provokujúce, cynické a sarkastické postrehy. Keď dramaturgia DJZ v Prešove siahala po tomto titule, musela rátať s kontroverzným prijatím. Už len samo označenie inscenácie ako nevhodnej do 18 rokov naznačuje divákovi, že môže očakávať predstavenie provokujúce, naplnené pravou cool dramatikou s horúcimi scénami, vulgárnosťou, násilím... A v podstate sa nemýli. Inscenácia totiž dôsledne chráni hranice toho, čo je na prešovskej scéne ešte únosné a čo už nie.
Don Juan v Soho sa dostáva k divákovi v preklade Zuzany Flaškovej. Azda aj vplyvom dramaturgických zásahov sa z úst postáv nevalia len samé vulgarizmy, ale využíva sa celé spektrum možností jazyka ako vyjadriť primitívne zmýšľanie postáv, ich prirodzený prejav i nadávky, či opisy diania, situácií a ľudí presne tak, ako je to i v bežnom živote. Miestami to však vyznievalo trochu literárne a príliš zbytočne umelecky, keď namiesto jadrného a presného, upozorňujem, funkčného pomenovania – nadávok, zaznievajú skoro detské eufemizmy. Vtipným momentom bol jazykový posun postáv Elvíriných bratov do šarištiny. Nárečie snáď malo suplovať multietnickosť londýnskej štvrte Soho, podobne ako bratislavský slang ďalšej z postáv. Mimochodom, je len otázne, či sa takáto štylizácia musí pri podobných typoch postáv používať už ako klišé. Nevidím však dôvod na nedodržiavanie spisovného jazyka a viac-menej náhodné používanie do slovenčiny nesprávne preberaných bohemizmov (najmä u postáv hovoriacich čistou, spisovnou slovenčinou).
Scéna A. Szökeovej pripomínala strieborný fotoaparát, v ktorého chlade a presnom zaznamenávaní momentov sa striedali sekvencie jedného dňa DJ-a a jeho asistenta Stana. Keď vchádzali na javisko postavy, otváral sa kryt objektívu automatického fotoaparátu, pri úvodnej barovej scéne bol zas objektív otvorený a, obrazne povedané, umožňoval nazerať do uzavretého spoločenstva aj ľuďom z druhej strany. Vo vnútri scény stál zelený klavír, ten slúžil nielen na hranie, ale aj erotické hranie sa a stolček – stolček ku klavíru je vnímaný ako miestečko azylu, ale slúži i na prejavenie emócií a sentimentu. Scéna pokračuje aj mimo javiska. V časti medzi javiskom a hľadiskom je socha kráľa a voľný priestor, na ktorom sa odohrávajú časti príbehu v exteriéri. Výtvarnú stránku predstavenia dopĺňajú kostýmy L. Kadlečíkovej. V princípe si zvolila príznakový hyperbolizovaný farebný londýnsky outfit, kostýmom doplňujúci charakteristiku postáv. Klasické pánske obleky dopĺňajú drahé košele, viazanky, imidžové okuliare, barman je sporo odetým Adonisom, bezdomovec zas typickým Arabom v turbane, Elvírini bratia vidiečanmi. Ženské predstaviteľky sú odeté podľa príslušenstva k spoločenskej vrstve, prevláda štylizovaná móda ulice s akcentom na výrazné topánky s anglickým motívom na hrubých platformách. Elvíra však osciluje na pomedzí viacerých životných filozofií, spoločenských zaradení a hodnôt v minisukni s blúzkou a viazankou. Súčasťou kostýmovania sú aj účesy: u mužov svojou dokonalosťou pripomínajúce metrosexuálov, u žien majú aj ďalšiu rovinu doslova (od)maskovania sa (priznané parochne, extravagantné účesy kontra rozpustené vlasy naznačujúce sexuálne uvoľnenie).
Predstavenie sprevádza výrazná, dobre zvolená hudba J. Hašku s pod kožu lezúcou ústrednou piesňou.
Režisér predstavenia Michal Náhlik sa s Marberovým textom vysporiadal. Z inscenácie cítiť premyslenú koncepciu hry. Inscenácia neplynie pokojne, je ako sínusoida, keď sa v nej striedajú vtipné, filozofujúce, komické i vážne scény. Koniec prvého dejstva pripomína zatiahnutie ručnej brzdy v rozbehnutom vlaku. Úvod druhej časti predstavenia, aj keď sa dostáva späť do momentu prerušenia deja, je potom pomalým rozbehom. Náhlikova interpretácia sa nesnaží parodovať a vytĺkať lacnú zábavu na miestach, ktoré by mohli zvádzať aj hercov nechať sa uniesť diváckymi reakciami. Jednotlivé zložky predstavenia do seba zapadajú a ponúkajú svojskú interpretáciu nielen donjuanovskej témy, ale aj textu P. Marbera, a tou je neriešiť problémy, len ich pomenovať a dívať sa, aké reakcie vyvolajú nielen medzi postavami, ale aj u divákov.
Pristavme sa ešte pri hereckom obsadení. Dona Juana, teda DJ-a hrá Boris Srník. Zo začiatku mu však chýba väčšia vnútorná viera v samého seba. Srník sa s postavou DJ-a pohral, cítiť, že to bola pre neho veľká herecká výzva. Je prirodzený, spontánny, nonšalantný, galantný, ale zároveň egoistický, skazený. Jeho silnou stránkou je jemne skarikovaná štylizácia do neodolateľného milovníka, ale v pasážach, kde vyjadruje svoje myšlienky, pocity či sa spovedá, je zbytočne patetický. DJ-ov asistent Stan, v podaní hosťujúceho Michala Novodomského, je zvláštnou zmesou chcenia byť ako jeho „vzor“ DJ a neprekonateľným odporom voči nemu. M. Novodomský má pekné miesta, ale na takýto typ, v podstate jednej z hlavných postáv, sa žiada zvoliť skúsenejšieho herca. V postavičkách Elvíriných bratov Colma a Aloysiusa sa predstavili Ján Ivan a Ján Jakab. Ich figúrky sú komické nielen výzorom a „smiešnymi“ morálnymi zásadami, ale aj už spomínanou jazykovou odlišnosťou. Svoju pomstu voči švagrovi dotiahnu do konca, keď ho s chladnokrvnými maskami na tvárach napokon zavraždia. Postavu Elvíry si s chuťou zahrala Kveta Stražanová. A akokoľvek paradoxne jej postavička na scéne vyzerá, K. Stražanová znova dokázala, že je pani Herečka a výborne rozohrala ženu, mladú milenku, zmietanú láskou, sklamaním, stratou ilúzií. Druhým výrazným predstaviteľom v tejto hre je hosťujúci Vasiľ Rusiňák, teda Louis, DJ-ov otec. Svoju postavičku zahral s absolútnou noblesou a prirodzenosťou, s jemným "daďáckym" prízvukom, v tomto prípade výrazne charakterotvorným, posúvajúcim jeho postavu do kategórie zbohatlíkov pochádzajúcich pôvodom z nižších vrstiev. Jednou z krátkodobých DJ-ových mileniek je Lottie, Svetlana Janišová. Zvolila si cestu prvoplánového humoru, keď svoju postavičku interpretuje v typickom karikovanom „babenkovskom“ duchu. Aj keď scéna vyznieva komicky, domnievam sa, že si mohla zvoliť iný kľúč k postave. Ostatné postavy v podaní Petra Krivého, Ľudmily Dutkovej, Silvestra Matulu, Jany Jurišincovej a Filipa Lenártha (mimochodom, ako barman bol trefne parodizujúci) zahrali svoje úlohy v rámci režisérom predpísanej štylizácie.
Prešovský Don Juan v Soho je dobrou zábavou pre nepripraveného, ale aj poučenejšieho, náročnejšieho diváka, ktorý sa nechá vyprovokovať odkazom Marbera k zamysleniu o dnešnej dobe a morálke spoločnosti, v ktorej žijeme, ale ktorá sa počas storočí v podstate vôbec nezmenila. A tak sa na túto tragikomédiu možno oplatí pozerať z viacerých uhlov pohľadu.

Publikované online: 14.5.2010

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných  dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.