Pre zmenu trochu konverzačného humoru

Vytlačiť

Preklad: Stanislav Slovák
Dramaturgia: Ján Chalupka
Scéna: Jaroslav Milfajt
Kostýmy: Andrea Kučerová
Hudba: Karel Cón
Réžia: Stanislav Slovák

Účinkujú:
Fred Kowinski: Štefan Šafárik
Walt: Vladimír Rohoň
Rosalinda: Anita Krepčárová-Šafáriková
Leonard: Radoslav Kuric
Nová domáca: Barbora Špániková

Slovenská premiéra 19. 10. 2012 v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene

Titul Dobre rozohraná partia je už treťou po sebe idúcou komédiou uvedenou v repertoári Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. Tento krok dramaturgie divadla, nie veľmi typický pre repertoárové oblastné divadlá, jasne vypovedá o zameraní nielen súboru, ale aj o zvolenskej diváckej základni. Humor je vlastný predovšetkým hereckému súboru, ktorý dokáže dôsledne a nesmierne energicky pracovať s akýmkoľvek typom komiky – po spoločensko-kritickej inscenácii Hra lásky a náhody a bláznivej situačnej komédii Lekárske tajomstvo siahli po charakterovej konverzačke súčasného rakúskeho autora.

U nás zatiaľ neuvedený titul má svoj pôvod v sociologickej štúdii Erica Berna, ktorý tvrdí, že „ľudia medzi sebou hrajú hry, ktoré sú na hranici stereotypu, a ani o tom nevedia“ (citované z bulletinu). Áno, komédia vskutku pojednáva o stereotypoch a neúprimných hrách, ktoré sa časom tak vryjú pod kožu, až človek zabúda, kde je pravda. To všetko autor ukazuje na komornom konverzačnom pôdoryse, ktorý je typický najmä pre anglo-americkú divadelnú tradíciu. Ostatne, dej hry sa odohráva v Londýne, v jednej miestnosti, kde žije dedko menom Fred. Text teda neponúka priestor pre veľkú akciu či situačnú komiku, humor buduje výhradne na charakteroch a dialógoch.

Scéna je teda obmedzená na jedinú izbu starca. Okrem viacerých dverí, ktoré tvoria prechody do ostatných izieb bytu, a okna, je tu staré kreslo, komoda, stôl, a predovšetkým obrovský portrét Winstona Churchilla, veľkého Fredovho hrdinu. Ten je pri prechodoch medzi výstupmi ako jediný nasvietený, aby sa tak zdôraznila jeho glorifikácia. Inak je v byte neporiadok, rozhádzané veci, odpadky a hŕby starých novín.

Najvýraznejšou kvalitou textu je mnohovrstvové a plastické zobrazenie hlavnej postavy, dôchodcu Freda (Štefan Šafárik), radového dôstojníka druhej svetovej vojny, ktorý prežíva jeseň svojho života v dnešnej dobe. Fred je zanedbaný vdovec, fixovaný na svoju mŕtvu ženu, opovrhuje banálnou kariérou svojho syna, nevychádza von z bytu, je neurotický, hádavý a hlavne, nikdy nezabúda zdôrazniť svoje zásluhy a útrapy z druhej svetovej vojny. Potajme doma popíja whiskey a veľmi nedbá o poriadok a hygienu.

Postava Freda je ťažiskom textu, tak ako sa bravúrny herecký výkon Štefana Šafárika stal ťažiskom inscenácie. Psychologická drobnokresba, plastické zobrazenie vzťahov s ostatnými postavami, budovanie mnohovrstvových významov a kontinuálny dramatický vývin postavy v Šafárikovom prevedení vytvorili taký výrazný a nezabudnuteľný zážitok, že by mu mohla byť venovaná samostatná stať. Tento herecký výkon zapôsobil predovšetkým svojou tvárnosťou a autentickosťou, Štefan Šafárik akoby pri hraní ani nečerpal z textu dramatika alebo pokynov režiséra, ale z psychologických zdrojov vlastnej osobnosti. Herec našiel svoju ideálnu postavu.           Taktiež po technickej stránke je Šafárikov výkon ukážkou majstrovstva, dlhoročných skúseností a nenapodobiteľného osobného štýlu. V pohybe je veľmi energický, jeho cholericky preexponované gesto a mierne zajakávania pri výlevoch hnevu vytvárajú veľmi presný portrét mrzutého starca, ktorého rozčuľuje všetko okolo seba, a zo všetkého najviac šťastie a spokojnosť druhých. Pri hysterickom zajakávaní loví stratené slová nie v naučenom scenári, ale akoby sám v sebe, jeho rozčúlenie je také autentické a úprimné, že mu naozaj veríme dočasné onemenie. Avšak Šafárik si nevystačí s takouto jednostrannou interpretáciou postavy. Občas nechá na povrch vyvrieť kúsok svojej ľudskosti a prívetivosti, no súčasne ju zo seba akoby vyháňa. Akoby jeho dobrá stránka bola jeho slabinou, bojuje s ňou a potláča ju.

V priebehu hry u Freda dôjde pod vplyvom jeho domácej Rosalindy (Anita Krepčárová-Šafáriková) k veľkému obratu a stáva sa z neho veselý starček, prívetivý a s vôľou žiť. No u Šafárika nič nie je čiernobiele – tak ako v prvej polovici občas, hoci proti svojej vôli, ukázal odtieň ľudskosti, tak v druhej časti nechal vyznieť svoju stále pretrvávajúcu vnútornú zatrpknutosť. Zmena v jeho správaní nie je jednoznačná, môžeme ju vnímať ako krátkodobé poblúznenie starčeka, či ako prekonanie zábran pri prejavovaní láskavej stránky svojej osobnosti. Šafárik ale v mene autenticity a uveriteľnosti charakteru interpretáciu smeruje skôr k celkom zištnému správaniu, akoby si chcel pred smrťou ešte vyžehliť svedomie a napraviť svoj obraz v očiach okolia. Možno chcel aj trochu nahnevať žiarlivého syna Leonarda (Radoslav Kuric), možno dokázať svoju sebestačnosť a samostatnosť, a možno sa do domácej Rosalindy naozaj zaľúbil. Všetky vrstvy a možné interpretácie spája v svojom výkone neopakovateľný Štefan Šafárik.

Hlavnou hereckou partnerkou Štefana Šafárika sa tu stala Anita Krepčárová-Šafáriková v postave domácej Rosalindy. Sprvu sa asociálny Fred len ťažko zmieroval s tým, že bude mať v dome cudziu ženu, ktorá sa mu bude hrabať vo veciach a narúšať jeho osamelosť. Rosalinda si ale v priebehu hry Freda podmaní prívetivosťou, neoblomnosťou a pevným charakterom. Anita Krepčárová-Šafáriková postavu interpretuje s jemnocitom a láskavosťou, stelesňuje archetyp trpezlivej a milujúcej matky, je starostlivá a cnostná, priam svätica. No zároveň dokáže Freda zmeniť na úplne iného človeka – čiastočne svojím pevným charakterom a čiastočne tvrdohlavou povahou. Samotný text často odkazuje k tomu, že Rosalinda vie byť aj tvrdá, že dokáže Freda doslova vychovať. V hereckom výkone je táto rovina ale skôr potlačená, Anita Krepčárová-Šafáriková pôsobí vždy nesmierne servilne, Freda si získava skôr podmanivým pôvabom. Jej výrazové prostriedky sa menia s ohľadom na aktuálnu situáciu. Keď jedná s despotickým Fredom, zaujíma pozíciu slúžky, prijíma urážky a ponižovanie bez odporu, prijíma jeho rozkazy a cítime z nej pochopenie, nadhľad i úprimnú starostlivosť. Avšak po Fredovej premene je veselou paničkou, hurónskou i dôstojnou zároveň. Zloží zásteru, pod ktorou má pekný elegantný kostým.

Fredov najbližší priateľ Walt (Vladimír Rohoň) je mierne senilný a nedoslýchavý. Neustále všetko zabúda, pôsobí až bezbranne či naivne. Ich spoločnou vášňou sú šachy, ktoré však obaja hrajú mizerne. Pri šachoch nastáva aj kameň úrazu ich vzťahu – vypočítavý Fred chce za každú cenu vyhrať, a preto už dlhé roky kamaráta podvádza. Rozohranú partiu odkladajú do komody, ktorá však nemá zadnú stenu, a tak si hru Fred potajme vždy vyberie a premyslí si ťahy. Rohoňov Walt je po tomto zistení zlomený a smutný, neprejavuje zlosť, ale úprimné sklamanie. Jeho reakcia dotvára komický obraz postavy ako spomaleného a zmäteného dedka. V prvom výstupe sa ukáže v škótskom kilte. Tento kostýmový žart sa ďalej nijako nerozvíja, no pôsobí komicky. Zvyšok predstavenia už postava vystupuje v obyčajnom ležérnom obleku.

Syn Leonard (Radoslav Kuric) taktiež prechádza počas inscenácie dramatickým vývojom. Je predavačom vysávačov, a teda maloobchodníkom, čomu nasvedčuje aj jeho oblek a podnikateľský kufrík. Chce otcovi dobre, a preto mu najme domácu, avšak keď vidí, ako sa zblížili, začne žiarliť a Rosalindu chce vyhnať. Pôsobí ako typický priemerný človek s nenaplnenými ambíciami. Dôvody na jeho starostlivosť o otca môžu byť rôzne, úprimná láska, ale často sa skloňuje aj téma dedičstva. Menší part novej domácej dostala aj mladá herečka Barbora Špániková. Jej mladistvá energia a drzosť je v opozícii k postavám starších ľudí. Je moderne oblečená a upravená, no so starcom nevydrží ani deň a odchádza od neho s príznačným vulgárnym gestom.

K ďalšiemu dramatickému zlomu dochádza, keď Rosalinda pod tlakom výčitiek syna Leonarda a po prezradení Fredovho nepekného šachového tajomstva dáva výpoveď. Z Freda je do minúty opäť ten istý starec, čo predtým. Zloží sako, vyzuje si topánky, zavrie okno, napije sa whiskey. Onedlho sa mu aj znova nakopia v byte odpadky a jeho veselý výraz a preexponované gestá nahradí depresívna spomalenosť pohybu a apatia. Rosalinda sa však, s pomocou urazeného, no dobrosrdečného Walta, vráti.

Inscenácia je teda jednoznačne postavená na výnimočných hereckých výkonoch. Indiferentná scéna či kostýmy len dotvárajú obraz reality dnešných dôchodcov. Hudba zaznieva len sporadicky, buď ide o veselú melódiu v prechodoch medzi jednotlivými výstupmi, alebo krátke pasáže vojenského pochodu, ktorý ilustruje Fredovo lipnutie na zásluhách z frontu. Inscenácia akoby chcela zložiť poklonu zaslúžilým hercom súboru, predovšetkým tým z najstaršej generácie. Dáva im priestor na rozohranie dramatických oblúkov, plastických charakterov a neobmedzuje ich nadbytočnými scénografickými prvkami či režijnými nápadmi. Herci si tak doslova získali divákov a dlhočizný zaslúžený standing ovation.

 

Tatiana Brederová

Publikované online: 19.10.2012

Tatiana Brederová

Tatiana Brederová je absolventkou doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla. Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.