Pravý slovenský holý Hamlet

Vytlačiť

Scenár a réžia: Rastislav Ballek a.h.
Dramaturgia: Peter Pavlac
Scéna a kostýmy: Jozef Ciller
Hudba: Martin Ožvold (DJ OSWALD)
Hrá Robert Roth
Premiéra 16. septembra 2009 v Slovenskom národnom divadle Bratislava

Jubilejnú 90. sezónu oslavuje Slovenské národné divadlo borením sa s rôznymi slovenčinami. Na oslavu výročia pripravil režisér Roman Polák Hviezdoslavovu hru Herodes a Herodias, ku ktorej by sa hádam aj hodil výkladový slovník (všetci, ktorí nazreli do Hviezdoslavovho prekladu Hamleta vedia, o čom hovorím). Už pred koncom uplynulej sezóny mal mať premiéru zvláštne pomenovaný projekt HOLLYROTH anebo Robert Roth spívá Jána Hollého mrzkosti a pomerkováňá. Názov zvádza k všeličomu – je to anglické Holly Roth ako svätý Roth? Roth „spieva“ - bude to koncert? Dá sa potom kúpiť CD-čko?
HollyRoth ako spojenie Jána Hollého a Roberta Rotha. Hollý je podľa tvorcov slovenský Shakespeare, Roth je momentálne aj slovenský Hamlet. Shakespearovu angličtinu môžeme prirovnať k Hollého slovenčine: predlžovaním a skracovaním slabík, kladením prízvuku inde, ako na začiatok slova vzniká rytmus, hudba. Jazyku oboch sa dá rozumieť, no treba sa sústrediť a keď má človek preklad alebo úpravu, hneď je to ľahšie. Shakespeara v origináli čítajú len fajnšmekri a po Jánovi Hollom siahne tiež málokto.
Roth otvára aj zatvára inscenáciu veršami z Hamletovho monológu „Byť či nebyť“ v angličtine. Šikovne sa vyhne prvému „To be or not to be“, ale i tak je všetkým jasné, čo to je. Hrá sa s „Yorikovou“ lebkou, ktorú rozoberie na kúsky, hučí do diery, kde mal byť mozog, hrá s ňou ako s bábkou aj ako s partnerom v dialógu. Rôznymi odkazmi na Hamleta režisér núti premýšľať: keď Hollý je slovenský Shakespeare a Robert Roth je Hamlet a zároveň je Ján Hollý, tak potom skutočný slovenský Hamlet je Robert Roth ako Ján Hollý. Áno, toto je náš Hamlet. Nie ten Shakespearov, ktorý nevie, čo od dobroty, je kráľovým synom a preto je oňho postarané a nemusí robiť nič iné, len sa umárať zásadnými otázkami ľudskej existencie a popritom zničiť niekoľko životov. Robert Roth, „ten škaredý škriatok Roth“, ako na začiatku pobavene cituje z príspevku užívateľa webu istého denníka, kde sa písalo o premiére HollyRotha, Robert Roth ako slovenský Hamlet sa oveľa viac zrkadlí v Jánovi Hollom, ktorého veľkého ducha sťahujú na zem banálne materiálne starosti, chudoba a choroby.
Nie, režisér Rastislav Ballek a dramaturg Peter Pavlac nezobrazili Hollého ako mysliteľa, ktorý trávil dni kdesi v sade zahĺbený do vlastných myšlienok. Po vznešenom úvode zo Selaniek, v ktorom rezonujú verše o tom, ako je všetko plné veselosti a radosti, vhadzujú nás autori in medias res do Hollého strastiplného života: kríva, má poranenú ruku, slepne, kole ho v boku, hnije mu noha. Tu ho máme, fyzicky ťažko skúšaného farára z Maduníc. V jednej topánke mu čvachtá, v druhej mu horí – scénograficky umne vyriešili povodeň a požiare, ktoré Hollého postihli: z jednej strany jeho pracovného stola tečie voda, z druhej strany blčí oheň. Mólo, ktoré vedie až medzi divákov, privádza Rotha blízko, na dotyk. Rothove telo je v neustálom napätí, vidno každý záchvev svalu.Keď mu v druhej časti „akože“ vypadne text, či v rukách sa mu rozpadne lebka, vyzerá to ako naozaj. No aj spôsob, ako si Roth verše, ktoré mu šepkárka našepká a on ich nepočuje, transformuje do súčasného jazyka, aj ako vystupuje z postavy, žmurká na divákov, sleduje ich pozornosť, toto všetko nás upozorňuje, že na javisku nie je len Hollý/Svätopluk/Hamlet, ale v prvom rade je to Roth.
Inscenácia je rozdelená na dve časti. Prvá časť je dych vyrážajúci monológ Jána Hollého o svojom živote, ktorý tvorcovia poskladali najmä z Hollého korešpondencie, druhú časť tvorí báseň Svätopluk. Bernolákovčina oboch častí zahanbí aj skúseného Trnavčana. Režisér pomohol zrozumiteľniť a sprehľadniť text divadelne pútavými obrazmi, v ktorých sa aj pri druhom videní dajú nájsť ďalšie významové vrstvy a súvzťažnosti. Pri náročnom Svätoplukovi vnútorná nejednotnosť obrazov spôsobila, že sa stratila kontinuita príbehu, zostali len za sebou radené rozprávania, ktoré si bernolákovčinou vyčerpaný divák nevedel pospájať.
Hudba je zásadnou zložkou tejto inscenácie už preto, že hudobník je live prítomný na javisku, resp. na plošine nad ním, akoby v pozícii nejakého boha. DJ Oswald (Martin Ožvold) pružne reaguje na text a herecké akcie, hudba sa pohybuje od ostrých tónov, takmer kakofónie až do zladenia sa s Rothovým hlasom a melodikou textu, až do občas naozaj spevu.
HollyRoth je aj o hľadaní slovenského kráľa, resp. osobnosti, ktorá by tvorila slovenské dejiny a o ktorú by sme sa pri pohľade späť mohli oprieť. Roth sa pohráva s dvoma korunami, ktoré sú príznačne papierové. Podľa tvorcov sa osobnosť vodcu u nás transorfmovala do osobnosti duchovného vodcu, teda farára. No po záverečnej citácii veršov z Hamleta, ktoré by celú inscenáciu ukončili vo veľkolepom duchu, vraciame sa späť na zem. Muška, ktorá poletuje okolo Roberta Rotha a ktorú on jedným prstom pricapí nás upozorní na pominuteľnosť a triviálnosť nášho života – aj toho hereckého, keď po 90 minútach intenzívneho kontaktu s divákom zostane len neuchopiteľný dojem. Ťažko byť kráľom, keď sme smrteľní.
Našťastie HollyRoth nie je taký márny. Hoci vnútorné napätie aj divácke sústredenie v druhej časti poľavuje, zážitok z inscenácie nie je vlažný. Predovšetkým zobrazenie života Jána Hollého, no i Svätopluk sú sugestívnymi divadelnými obrazmi naplnenými monológmi. Svedčia o hereckej vyspelosti Roberta Rotha a režisérskej zručnosti Rastislava Balleka, ktorý sa neuspokojí s prvoplánovými ilustráciami, ale vkladá do textu nové a nové významy. Inscenácia HollyRoth je tým, či by mali byť inscenácie Shakespearovho Hamleta. No zdá sa, že ten holý Hollý je nám oveľa bližší ako Shakespeare.

Publikované online: 16.9.2009

Dária Fojtíková Fehérová

Dária Fojtíková Fehérová absolvovala štúdium divadelnej vedy na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a doplňujúce pedagogické štúdium so zameraním na detskú dramatickú tvorivosť. Venuje sa divadelnej kritike, publicistike a dramaturgii, aktívne sa zúčastňuje domácich aj zahraničných odborných podujatí, konferencií a festivalov. Venuje sa ochotníckemu divadlu, najmä ako členka odborných porôt a šéfredaktorka festivalových denníkov. Absolvovala viacero zahraničných kritických workshopov (AICT, Mobile Lab). Od roku 2010 pracuje v Divadelnom ústave, od roku 2014 ako vedúca Oddelenia divadelnej dokumentácie, informatiky a digitalizácie a programová manažérka festivalu Nová dráma/New Drama (2010). V roku 2013 ukončila postgraduálne štúdium na Katedre estetiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, kde obhájila prácu Estetika súčasnej slovenskej dramatiky. Od roku 2009 je členkou výboru Slovenského centra AICT, od roku 2014 jeho podpredsedníčkou.Je spoluautorkou monografie Ferdinand Hoffmann. Kritik, dramaturg, režisér... (spolu s Vladimírom Štefkom a Martinom Timkom).