PRACUJ, PRACUJ, LEN UDRŽ ROVNOVÁHU, LEBO INAK...

Vytlačiť

Preklad: Roman Olekšák, Réžia: Alena Lelková, Scéna: Richard Lavrík, Alena Lelková, Kostýmy: Barbora Herchlová, Produkcia: Katarína Kurillová, Beáta Seberíniová, Dramaturgia: Marek Kundlák, Zuzana Dzurindová, Svetlo a zvuk: Jozef Miklós, Rado Pinka
Osoby a obsadenie: Anton: Norman Šáro, Thekla: Réka Derzsiová, Aschenbrenner: Ján Dobrík, Gréta: Michaela Drotárová, Oskar: Branislav Deák, Manuela: Katarína Šafaříková/ Dominika Gidová
Premiéra: 2. a 3. 5. 2007 v divadle Kaplnka

Hra popredného súčasného nemeckého dramatika Mariusa von Mayenburga, Eldorádo, sa zaoberá aktuálnym problémom našej spoločnosti, honbou za kariérou, kolotoč neustáleho workholizmu bez prestávky, zato však s príliš výraznými obeťami. Toto súkolie pracovného nasadenia, ktoré neustále zvyšuje svoje obrátky je nemilosrdné k nedodržiavaniu svojho tempa. Pri akomkoľvek zaváhaní, vyvedení z rytmu dochádza k neúspechu. Ten je však jedinec neschopný znášať, profesionálnu prehru rieši sebadeštrukciou, a to doslova.

Život ambiciózneho Antona, ktorý pracuje takmer dvadsaťpäť hodín denne, je úspešný nielen v stavebnej firme, v ktorej je zamestnaný, ale zvláda pracovať aj na iných projektoch svojej svokry Grety, sa odrazu ocitne nad obrovskou priepasťou. Príde o prácu, čo je len malý krôčik od toho, aby do priepasti dobrovoľne spadol. Zmysel ďalšieho života nenachádza ani v spokojnom manželstve s pianistkou Theklou, ktorá čaká jeho dieťa, ani v novom rodinnom dome, záruke pokojného súkromného zázemia. Je prenasledovaný vidinami bývalého zamestnávateľa Aschenbrennera, ktorý tiež nezvládol krach firmy a spáchal samovraždu, postupne si uvedomuje (alebo skôr si sám vsugerováva), že ani on sám nemá iné východisko.

Režisérka Alena Lelková koncipovala inscenáciu veľmi stroho a minimalisticky, presne v duchu dynamického pôvodného autorovho textu. Inscenácia je založená na dialógoch, avšak veľmi podstatným aspektom sú i jednotlivé prestavby scény, ktoré sa dejú prakticky „za pochodu“, počas deja.

Ten sa odohráva v prítomnosti všetkých postáv, ktoré tvoria akúsi kulisu, alebo oponu a sú teda aj súčasťou scénického riešenia inscenácie. Postavy sedia vedľa seba chrbtom k hľadisku a postupne vychádzajú len počas svojich výstupov, inak sú stále tam, na javisku. Akoby tento režijno – dramaturgický akt mal vyjadrovať spoluúčasť každej z dramatických osôb na Antonovom psychickom a fyzickom úpadku.

Jednoduchá ale funkčná scéna je akýmsi odrazom výpovede hry i samotnej inscenácie. Základným materiálom je drevo, drevenné dosky sú všadeprítomné, predstavujú klavír, stavebné projekty, obývačku i kuchyňu. Rovnako tiež priesvitné veľké plastové valce nie sú len nečinným a pasívnym doplnkom. Sú fontánou, skriňou, jednoducho Antonovým útočiskom, zatiaľčo drevenné dosky predstavujú nestabilnosť, vrtkavosť v živote a hlavne v profesii, nie je totiž ľahké po nich chodiť bez toho, aby ste nespadli. V podobnej línii sú štylizované i kostýmy. Odrážajú dobu, postavenie a charaktery jednotlivých postáv. Ale aj ich vzájomné vzťahy, ktoré sú žiaľ čím ďalej zašednutejšie a formálnejšie, presne tak ako Antonov obnosený oblek.
Celou inscenáciou sa nesú tóny Beethovenových klavírnych melódií, ktoré akoby verne ilustrovali situácie alebo dokonca absolútne odzrkadľujú citové rozpoloženia postáv. Je logické, že tvorcovia siahli po klavírnych nahrávkach, keďže jedna z ústredných postáv, Thekla je frustrovanou nedocenenou pianistkou, avšak je to trochu príliš priamočiare zamerať sa len na jeden hudobný štýl, žáner a nástroj. Znamená to totiž prílišnú negatívnu konotáciu voči tejto postave, dodáva jej znaky zakomplexovanosti a lability. Pritom je však postava Thekly jedinou silnou osobnosťou hry, ktorá sa snaží presadiť svoju individualitu. Chválitebné ale je, že si dali záležať na precíznosti a Beethovena veľmi šikovne zakomponovali aj do dialógu Thekly a jej žiačky Manuely.

Herecká zložka inscenácie je skutočne veľmi necelistvá. Jednotliví predstavitelia sa až príveľmi odlišujú svojimi výkonmi, čo má za následok, že divák môže nadobudnúť dojem akejsi neprofesionality, až amatérizmu, pretovšetkým pri výkone Dominiky Gidovej. Tá do postavy mladej Manuely, ktorá tápa v umení, v možnostiach svojho talentu i v nejednoznačnom vzťahu k svojej učiteľke, nevneslia ani najmenší náznak hlbšieho prežívania, respektíve ani snahy o preukázanie emócií, citových rozpoložení. Hoci je Manuela skutočne malou postavou, dáva hercovi dostatok priestoru na preukázanie prepracovania charakteru na malom priestore. Trochu lepšie je na tom Michaela Drotárová ako Theklina matka Greta. K postave mladistvej, bohatej a rozmaznanej ženy pristupovala zodpovedne a vedie si vlastnú líniu vyjadrenia skazenosti Grety. Ale akoby zostala stáť na jednom bode, nepodarí sa jej vymaniť z jedného prísneho výrazu a používania stále rovnakých gest. K tomu sa pridá nezrozumiteľná artikulácia niektorých replík a Greta zostáva len jednorozmernou, plochou maketou. Branislav Deák ako jej mladučký milenec Oskar prejavuje aspoň akú takú snahu pri práci s výrazom, pomerne verne a prirodzene vykresľuje sebavedomého a za peniazmi bažiaceho gigola, ktorý je pre zisk a lepšie spoločenské postavenie ochotný urobiť všetko, a to bez etických či morálnych zábran. Deák vnáša do postavy osviežujúci nadhľad, nerobí z Oskara prvoplánového neschopného zajačika, ale ostrieľaného obchodníka. A to s dávkou citu, šarmu i vtipu.

Taktiež Ján Dobrík ako Aschenbrenner, ľudský netvor a stroj, poňal postavu nedostatočne. Svojím sympatickým zjavom pôsobí ako frajreský „hajzlík“ v kravate, ale určite nie ako riaditeľ obrovského koncernu. Oblek totiž nestačí, Dobríkovi chýba akýsi prirodzený rešpekt, nadhľad a pravdepodobne sa mohol oprieť o expresívnejšie gestá či výrazy. A to platí dvojnásobne, nakoľko jeho postava sa počas deja mení na mŕtveho, stane sa z neho duch. Mohol si dovoliť viac experimentovať a pridať do postavy viacej záporných polôh v hlase i v mimike.

Norman Šáro obdivuhodne zvláda fyzicky náročnú postavu krachujúceho Antona. Prepracoval ju do detailov, v jeho podaní nie je Anton len workholikom na pokraji samovraždy, ale naopak, do deja vnáša i kladné, záporné stránky, pohráva sa s gestikuláciou a artikuláciou v jednotlivých dialógoch s jednotlivými postavami, ku každej pristupuje individuálne a samostatne a dokonalá je i jeho súhra s rekvizitami, či s hereckými partnermi. Réka Derzsiová splnila absolútne dokonale predstavu o nešťastnej, no vnútorne silnej Thekle. Robí to s neuveriteľným prehľadom a pokojom, systematicky stupňuje napätie v divákovi. Derzsiová bez afektu, espresivity a silených jazykových či pohybových prostriedkov vytvorila hutnú postavu, ktorá svojím konaním prekvapuje až dokonca a to bez toho, aby iritovala alebo aby podsúvala Theklu do popredia, nad ostatné postavy. Až s neuveriteľným pokojom rozohráva každý dialóg, každú repliku, Thekla vychádza z nej, z jej vnútra, nie z povrchu alebo z naučeného textu.

Kariéra sa stala, je a pravdepodobne ešte veľmi dlho bude predstavovať pre jednotlivca akési naplnenie vyšších cieľov, niečo, na čom záleží najväčšmi. Nejde totiž o človeka ako takého, ale o to, čo dokázal. Je tento prístup ale správny? Anton by povedal, že....

Publikované online: 2.5.2007

Eva Kyselová

Eva Kyselová vyštudovala divadelnú vedu na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. V rokoch 2009 - 2015 absolvovala interné doktorské štúdium  odboru Teorie a praxe divadla na pražskej DAMU, zakončené dizertačnou prácou Vývoj slovenskej činohry v 20.-70. rokoch 20.storočia a jej dialóg s českým divadlom. Venuje sa divadelnej kritike, spolupracuje s periodikami kød, Javisko, Slovenské divadlo, Loutkář, SAD, Tvořivá dramatika, Amatérská scéna, Theatralia, je hodnotiteľkou projektu IS. Monitoring divadiel. Od roku 2006 ječlenkou Slovenského centra AICT. V roku 2008 absolvovala študijný pobyt na Katedry teorie a kritiky DAMU Praha v rámci programu Erazmus. Zúčastnila sa medzinárodných teatrologických konferencií na Slovensku, v Čechách, Poľsku, Slovinsku. Absolvovala semináre divadelnej kritiky AICT v rámci festivalov v Nemecku, Poľsku, Maďarsku a Holandsku. Pracuje v dokumentácii Divadelního ústavu/Institut umění Praha, je internou pedagogičkou Katedry teorie a kritiky  a externe vyučuje na Katedre produkce.