PRACH SI A NA PRACH SA OBRÁTIŠ…

Réžia: Patrik Krebs. Scéna: Oleg Šuk, Zuzana Šuková. Hudba: Visine Orchestra. Masky: Petra Macová. Hrajú: Adela Kušíková, Olina Hertlová, Denisa Okrutská, Anton Erős, Cecília Maderová, Montgomery Mongi, Veve Szekérová, Augustín Horváth, Sapawe, Jela Matoušková.
Premiéra: 4. 6. 2008 v Štúdiu 12 Bratislava
Divadlo bez domova prináša ďalšiu, v poradí už tretiu inscenáciu Día de muertos (Ďen mŕtvych). Toto komunitné divadlo úzko spolupracuje s občianskym združením Proti prúdu a časopisom Nota Bene a je jediným divadlom na Slovensku, ktoré dáva priestor ľuďom v ťažkej sociálnej situácii – predajcom a predajkyniam časopisu Nota Bene. Na súčasnom projekte však spolupracovali aj dve herečky s telesným postihnutím, čím sa toto divadlo stalo ešte viac otvorené pre všetkých, ktorých majú potrebu a chuť realizovať sa prostredníctvom divadla.
Význam podobného projektu spočíva okrem umeleckého výsledku aj v možnosti sprostredkovať všetkým zúčastneným pocit, že môžu a dokážu vytvoriť hodnotnú a výnimočnú vec a pomáha ľuďom s narušenými sociálnymi väzbami pri budovaní nových kontaktov. V neposlednom rade pomáha divákom vidieť, že aj ľudia ktorých označujeme nálepkou minoritní či dokonca menejcenní sú schopní vytvárať a prinášať hodnoty. Samozrejme, cieľom podobného projektu nie je len sociálna terapia, ale predovšetkým umelecký výtvor, ktorý by mal byť hodný opakovanej prezentácie pred divákmi. V tomto zmysle sa Divadlu bez domova nepochybne darí. Autorka textu a principálka Divadla bez domova písala hru rešpektujúc možnosti a hranice každého herca a herečky. Postavy teda písala priamo pre konkrétnych hercov a herečky, vďaka čomu sa im neskôr v inscenácii podarilo podať maximálne výkony.
Día de muertos teda deň mŕtvych je mexický sviatok paralelný so sviatkom Pamiatky zosnulých. Aj napriek tomu, že tento sviatok pôsobí na prvý pohľad ponuro a pesimisticky je v ňom ukrytý aj oslavný odkaz smerujúci k radosti zo života. Hra a následne i inscenácia čerpá nielen z tohto slávnostného odkazu, ale sú v nej zreteľné aj exotické inšpirácie mexického prostredia, ktoré má samo o sebe výrazný divadelný potenciál. Autorku inšpirovali okrem iného aj mexické telenovely, ktoré potom inscenácia parodicky používa vo vlastný prospech. V príbehu sa stretávame s nekonečnou platonickou láskou, ktorú Don Pepe už mnoho rokov prechováva ku svojej milovanej Lupite. Vidieť ju však môže vždy iba počas Día de muerts, kedy máva v miestnej cafeterii koncert. Cafeteria Done Rose- Marie je vo všeobecnosti obľúbeným miestom celého mestečka. Okrem zamestnankyne Conchity v nej veľa času trávy aj skalný zákazník Juan, príležitostne aj La Catrina, ktorá akoby z oka vypadla Fride Kahlo a neraz tam zavíta aj bohatá ale despotická a nahluchlá Cecília. Tú vždy sprevádzajú aj jej nie veľmi vďačný príbuzný Kika a Andrés. Práve Andrés sa rozhodne zobrať osud do vlastných rúk a od indiána Tliltica Ecolta si zoženie silný jed, ktorý ho má zbaviť otravnej tetušky a spraviť z neho univerzálneho dediča celého jej majetku. Akciu si naplánuje symbolicky na deň mŕtvych, no žiaľ nie všetko skončí tak, ako Andrés chce…
Režijne inscenáciu viedol Patrik Krebs. Pri projektoch podobného typu asi iba ťažko presne určiť ktorá z kompetencii režiséra je najdôležitejšia. Predpokladám však, že medzi najpodstatnejšie patrí pedagogická. V inscenácii nie je okrem kohézie viditeľný žiaden režijný zámer, no už len samotná skutočnosť, že inscenácia vznikala deväť mesiacov a ide tu o komunitnú prácu si vyžaduje obrovské režijné a pedagogické nasadenie.
Scénografia Olega Šuka rešpektovala a veľmi vhodne využívala mexické inšpirácie. Jednoduché posuvné panely boli zdobené mexickými motívmi v typických výrazných farbách tohto prostredia. Panely sa dali ľahko presúvať, čím sa umožňovala zmena hracích priestorov. Primárny je pochopiteľne bohato zdobený priestor cafeterie Done Rose – Marie a tmavý, jednoduchý priestor indiánskeho kopca. Vari najzaujímavejším výtvarným počinom však bola citácia obrazu mexickej maliarky Fridy Kahlo. Na javisku sa najskôr objavuje iba obraz z ktorého hľadí biela tvár maliarky, v pozadí – mimo jej srdce napojené na žily vedúce k jej telu. Počas oslavy Día de muertos sa však na javisku La Catrina, ktorá je živá citácia obrazu. Situácia je natoľko sugestívna, že nejednému divákovi prebehne po chrbte mráz.
Zaujímavé bola aj hudobná stránka inscenácie o ktorú sa postarala košická skupina Visine Orchestra. Hlavnou melódiu inscenácie bola ich „mexická“ verzia slovenskej ľudovej piesne. Tento nápad oceňujem ako zaujímavé spojenie dvoch odlišných kultúr. Divadlo bez domova však rado a často spája zdanlivo nespojiteľné veci s nemalým úspechom. Hudba v tejto inscenácii to iba dosvedčuje.
Samostatnú pozornosť treba venovať hercom a herečkám inscenácie. Tí sú v tomto prípade centrom záujmu. Všetci z účinkujúcich sú neherci, preto ich herectvo podlieha iným kritériám. Niektoré herecké výkony však boli napriek ochotníckej báze naozaj zaujímavé. Hovorím predovšetkým o Sapaweovi, bývalom predajcovi časopisu Nota Bene, ktorý v inscenácii predstavoval indiána Tlitlica Ecolta, alebo Oline Hertlovej predstaviteľke Kiky. Ich herectvo nebolo zaťažené kŕčovitosťou, veľmi správne sa spoľahli na najosvedčenejšiu hereckú techniku – prirodzenosť. Veľmi špecifické boli aj výkony Veve Szekérovej, Augustína Horvátha a Cecílie Maderovej, ktorí svojimi svojráznymi prejavmi istotne pobavili. V inscenácii sa predstavili aj Adela Kušíková, Denisa Okrutská, Anton Erős, Montgomery Mongi a Jela Matoušková. Je sympatické, že sa herci a herečky Divadla bez domova neboja používať humor aj na svoj vlastný účet, vedia si utiahnuť zo svojich nedostatkov ako napríklad nedostatočné ovládanie textov. Diváci im tieto nedostatky istotne radi prepáčia, pretože inscenácia im prinesie oveľa viac, ako od nej na začiatku čakali.

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.