POZVÁNKA DO ZÁZRAČNEJ KRAJINY DETSTVA

Vytlačiť

Hudobné naštudovanie: Friedrich Haider
Zbormajster: Pavol Procházka
Choreografia: Silvia Beláková
Scéna a kostýmy: Alexandra Grusková
Réžia: Svetozár Sprušanský

Osoby a obsadenie:
Sarastro: Jozef Benci, Ján Galla, Peter Mikuláš
Tamino: Tomáš Juhás, Oto Klein, Pavol Bršlík
Hovorca: Ján Ďurčo, František Ďuriač
Kráľovná noci: Martina Masaryková, Andrea Čajová, Ľubica Vargicová
Pamína: Helena Becse Szabó, Eva Hornyáková, Lenka Máčiková Prvá dáma: Eva Hornyáková, Katarína Štúrová
Druhá dáma: Miriam Maťašová, Katarína Polakovičová
Tretia dáma: Terézia Kružliaková, Denisa Šlepkovská, Gabriela Hübnerová
Papagéno: Daniel Čapkovič, Pavol Remenár
Papagéna: Lenka Máčiková, Miriam Garajová
Monostatos: Ján Babjak, Róbert Remeselník Prvý kňaz: Gustáv Herényi
Druhý kňaz: Ján Keder, Michal Želonka
Prvý ozbrojenec: Igor Pasek, Michal Želonka
Druhý ozbrojenec: Juraj Peter, Daniel Hlásny
Taminko: Jakub Árendáš, Adam Hilek
Paminka: Gauri Deáková, Karolína Jakubcová
Papagenko: Matej Sabo, Viktor Bojko
Traja chlapci: Samuel Horváth, Ján Klinko, Michal Smažák, Adam Svoboda, Tomáš Turner, Tomáš Farský
Premiéra: 2. a 3. decembra 2009, Opera SND Bratislava

Mozartova Čarovná flauta patrí medzi obľúbené tituly Opery SND. Od derniéry ostatnej inscenácie z roku 1997 (réžia Miroslav Fischer) uplynuli len tri roky a už sa na plagát vrátila. Režijno-interpretačná tradícia Mozartovho diela, ktoré popri rozprávkovom príbehu sleduje aj eticko-filozofickú rovinu, u nás od prvého uvedenia roku 1929 až doposiaľ smeruje predovšetkým k mladšiemu divákovi. Vážnejšieho výkladu sme sa nedočkali ani pri jej najnovšej inscenácii. Vedenie opery si objednalo „divácky kus“. Réžiou poverilo úspešného činoherného režiséra a dramaturga Svetozára Sprušanského. Na operných doskách debutujúci umelec splnil zadanie na viac než uspokojivej profesionálnej úrovni. Otázkou je, či nebolo škoda takto ohraničiť terén jeho invencie (hoci rozprávkovo-idealistická rovina príbehu je prirodzenému naturelu Svetozára Sprušanského blízka).
Režisér svojou inscenáciou pozval divákov „do zázračnej krajiny detstva“. Príbeh hľadania pravdy, múdrosti, lásky rozpráva zo zorného uhlu dieťaťa. Siahol po prostriedkoch, u ktorých predpokladal zrozumiteľnosť a blízkosť zážitkovému svetu najmladšieho diváka. Archetypálne popkultúrne odkazy však mohli osloviť a pobaviť aj zorientovaných dospelých. Zloduch Monostatos má fyzickú podobu wrestlera Hulka Hogana v červenom saténovom župane, s typickými svetlými vlasmi i fúzami a s hyperbolizovanou maskulatúrou (kašírované svalstvo hornej časti tela). Tri dámy v čiernom lesklom odeve pripomínajú pomstiteľky z akčných filmov. Traja chlapci, sprevádzajúci Tamina a Papagena, sú kostýmovaní ako nebeskí futbalisti, v bielych športových dresíkoch, s loptami pod pazuchou. Vtáčkara Papagena viedol v línii ľudových gašparkov (tu ostal verný pôvodnému Schikanedrovmu poňatiu), jeho milá Papagena je írečitou devou v myjavskom kroji. Kráľovnú noci v prvej árii (O zittre nicht, mein lieber Sohn!), kde vyzýva Tamina k záchrane svojej unesenej dcéry, obliekol do kostýmu nevinnej bielej farby - rozkvitajúci páví chvost však zreteľne odkazuje na pravý charakter ženy, jej pýchu a nadradenosť. V druhej árii, volajúcej po pomste (Der Hölle Rache kocht in meinem Herzen), prichádza na scénu v temnej čiernej. Tamino je princom z rozprávky, pravým kladným hrdinom v krásnom bielo-zlatom kostýme. Na scéne sa objavia aj ľadové medvede na bicykloch, ktoré spolu s akrobatmi, trampolínou a tanečníkmi umocňujú moment deťmi obľúbeného cirkusu.
Inscenáciu otvára školský zvonec. Z dverí sály vybieha malý chlapec Taminko a s radostným výkrikom „Hurá, prestávka!“ beží na javisko. Tam sa stretáva s dievčatkom Paminkou a kamarátom Papagenkom, ktorý z orchestriska vyniesol partitúru Čarovnej flauty. Počas predohry si ju deti prezerajú na proscéniu – sú v nej scénické riešenia jednotlivých obrazov inscenácie. Keď sa predohra skončí, opona sa zdvihne a deti vbiehajú do deja. Budú ho sprevádzať až po finále, sporadicky sa objavujúc na scéne ako alter egá hlavných postáv. Dokonca si s nimi podelia prózu. Vďaka dobrým hereckým dispozíciám detí a ich citlivému hereckému vedeniu nepôsobili rušivo, ako sa to pri využívaní detských hercov často stáva.
Remeselne nadpriemerne zvládnutá práca s hercami a vydarená choreografia patrili k výrazným plusom inscenácie. Potešili viaceré vydarené čísla, predovšetkým tie komické: Úvodné trio, v ktorom sa vtipne rozohrané, mierne parodizované, no nie operne preexponované dámy (herecky výborná najmä prvá alternácia – Katarína Štúrová, Miriam Maťašová, Gabriela Hübnerová) snažili jedna druhej ulapiť princa, využívajúc na to legálne i menej sympatické ženské zbrane; rozkošná scéna, kde Papageno zvonkohrou začaruje Monostatovu maskáčovu soldatesku do cukríkového baletného čísla, či vtipný „tanec neviest“, defilujúcich v baletno-folklórnych kostýmoch pred zažiadaným ženíchom Papagenom. Oceniť treba i – na operné pomery nadštandardne vypracovanú – prózu. Menej jednoznačne sa dá prijať prefarbené scénické riešenie, občas únavne mixujúce výrazné farby (ružová, fialová, červená, žltá, zlatá) či nadmiera žiarivých hviezdičiek. Kompaktný ťah inscenácie občas narúšalo časté situovanie deja na proscénium, pred revuálnu oponu (hľa, nefunkčná točňa). Z dramaturgického hľadiska by prospelo tiež zreteľnejšie exponovanie kontrastov medzi „vážnou“ a „ľudovo-komickou“ rovinou diela. V Sprušanského koncepcii zvýraznená komika potláčala „vyšší“ rozmer Čarovnej flauty, hoci použitím slobodomurárskych symbolov v scénickom riešení sa inscenátori snažili zadosťučiniť aj tomuto rozmeru Mozartovho diela. Na scéne sa opakujú geometrické tvary kruh a trojuholník, chrámu zasvätenia dominujú schody a stĺpy. Malí futbalisti majú na tričkách symbol oka a typické slobodomurárske čísla 3, 6, 10, kňazi nosia v rukách zmenšenú kópie obeliskov.
Operný príbeh má tri závery: šťastný koniec lások Tamina a Paminy i Papagena a Papageny, a prijatie prvého páru do ríše svetla. Tamino a Pamina musia prejsť záverečnými skúškami a po príkaze mlčania zdolať aj oheň a vodu. Ošemetný inscenačný oriešok riešil režisér prostredníctvom mužsko-ženského páru dublérov. Ich náročné akrobatické číslo na visiacich závesoch, farebne nasvietené na červeno a modro, ilustrovalo zdolávané živly. V kontexte dovtedajšieho rozohraného inscenačného riešenia však tomuto efektnému riešeniu chýbala väčšia zrozumiteľnosť a razancia. Pre objektivitu treba poznamenať, že operné javisko v novej budove nemá technické zázemie, ktoré by prialo dynamickým inscenačným prístupom. Šťastné stretnutie Papagena s Papagenou riešil Sprušanský v línii radostného, roztopašného pohľadu na život: vtáčkar a jeho vyvolená skáču na trampolíne, obklopení hŕbou pestrofarebných tancujúcich papagenčiatok. Záverečným obrazom v hlavnom chráme žmurkol do obecenstva a výklad hlavnej pointy ponechal na divákoch. Tí optimistickejší (ku ktorým sa počíta aj režisér) mohli vesmírny look chrámu, pripomínajúci kozmický interiér z fantasy filmov, prečítať ako priestor ďalšieho rozširovania najvzácnejších fenoménov ľudského sveta – lásky, múdrosti, odvahy. Tí skeptickejší mohli dospieť k riešeniu, že ozajstné šťastie na Zemi človek nenájde – možno je niekde vo hviezdach.
Za dirigentský pult pozvalo vedenie divadla rakúskeho dirigenta Friedricha Haidera. Renomovaný umelec sa Mozartovi venuje už štvrťstoročie, bratislavská Čarovná flauta je jeho štvrtým naštudovaním tohto diela. Orchester SND znel pod Haiderovým vedením veľmi disciplinovane, zreteľne exponujúc jednotlivé motivické línie. Zvuk telesa odľahčil až na hranicu subtílnosti, čím síce ubral partitúre z dramatickejších tónov, no vyšiel v ústrety mladým spevákom. Javisko totiž patrilo predovšetkým mladej generácii vokálnych umelcov, hoci s rôznymi skúsenosťami. Ohlásenou hviezdou prvej premiéry bol Pavol Bršlík, tenorista, ktorý patrí v tridsiatich rokoch k medzinárodne vyhľadávaným umelcom, predovšetkým ako mozartovský interpret. Popri inom je miláčikom mníchovského publika - Bayerische Staatsoper v týchto dňoch zverejnila na svojej internetovej stránke videoportrét mladého speváka. Jeho devízou je - popri vycibrenom zmysle pre mozartovský štýl - pekná, kompaktná, na lyrického tenora nadpriemerne výrazná farba a výborná dychová technika. Nezaostal ani druhý Tamino, podobne skúsený a zahraničnými javiskami ostrieľaný Otokar Klein. Jeho lyrický tenor má sladší, talianskejší timber a v porovnaní s Bršlíkom prirodzene bezpečnejšiu vysokú polohu. S delikátnym mozartovským štýlom si výborne porozumela talentovaná sopranistka Eva Hornyáková. V jej prípade, na rozdiel od medzinárodne skúsených Taminov, išlo o prvé stretnutie s dirigentom Haiderovho formátu. Prekrásne jej vyšla najmä technicky náročná ária „Ach, ich fühl’s, es ist verschwunden“, odspievaná konzekventne vo vzornom mezzavoce. Hornyákovej soprán napĺňa mozartovský estetický ideál mäkkým vedením hlasu i krásnym nasadzovaním tónu. Jej alternantka Helena Becse Szabóová má zvonivý hlas, na Mozarta však trochu priostrý, so subretnou strunkou. Z dvojice Papagenov podal spevácky hodnotnejší výkon vokálne kultivovaný Daniel Čapkovič, len jeho (inak poctivo odvedenému) hereckému prejavu chýbala prirodzená ľahkosť humoru. Alternant Pavol Remenár opätovne osvedčil svoj herecký i pohybový talent. Bol hybnou silou druhej premiéry, hoci v jeho hyperaktivite číha nebezpečenstvo prehrávania počas repríz. Milé boli i Papageny Lenka Máčiková a Miriam Garajová. Vokálne nie je táto drobná postava priestorom pre sebaprezentáciu, herecky obe zapadli do hravej línie inscenácie. Kráľovnou noci prvej premiéry bola najvýznamnejšia koloratúrna sopranistka súčasnej slovenskej opernej scény Ľubica Vargicová. Nevďačný vypätý part, pozostávajúci len z dvoch hypernáročných krasokorčuliarskych čísiel, vyžadujúcich pevné „efká“ a ešte pevnejšie nervy, spieva už takmer dve desaťročia - tlieskala jej i newyorská Metropolitná opera. Tentoraz sa v trojčiarkovanej oktáve pohodlne necítila. Istotou vysokej polohy a sférickými flautovými koloratúrami ju zatienila druhopremiérová kolegyňa Martina Masaryková. Postavu charizmatického Sarastra interpretoval Peter Mikuláš s väčším nadhľadom, než by sa žiadalo. Sympatickejšie bolo osobné zaujatie druhopremiérového Jozefa Benciho, ktorému navyše lepšie sedí okrajová nízka poloha partu. Veľké ocenenie si zaslúžia skvele pripravení Traja chlapci - sólisti Bratislavského chlapčenského zboru zbormajsterky Magdalény Rovňákovej.
Svetozár Sprušanský a jeho tím splnili objednávku divadla a pripravili živé predstavenie rodinného typu. Teraz je rad na divadle, aby dokázalo predstavenie spropagovať a osloviť zamýšľanú cieľovú skupinu. Nemalo by to byť ťažké, kvalitného divadla pre deti je v Bratislave menej než málo. Odporúčam začať od prehodnotenia uvádzacej hodiny. Tejto Čarovnej flaute by omnoho viac svedčalo popoludnie, než avizovaný večerný čas takmer všetkých repríz počas aktuálnej sezóny. O saturovaní potrieb najmladšieho diváka rozpráva SND už roky. Je najvyšší čas prejsť od slov k skutkom.

Publikované online: 2.12.2009

Michaela Mojžišová

Michaela Mojžišová absolvovala hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, v roku 2010 tu obhájila vedecký titul PhD. Venuje sa kritickej a publicistickej činnosti v oblasti operného divadla, je autorkou monografie Od Fausta k Orfeovi. Opera na Slovensku 1989 – 2009 vo svetle inscenačných poetík. Pracuje v Ústave divadelnej a filmovej vedy Slovenskej akadémie vied. Je hlavnou redaktorkou časopisu Slovenské divadlo a odbornou redaktorkou mesačníka Hudobný život.