Pozor, double stress!

Vytlačiť

Predloha a dramatizácia: Juraj Šebesta (podľa románu Venussha: Ťažký týždeň)
Dramaturgia: Peter Kuba
Hudba: Róbert Mankovecký
Scénografia: Dušan Krnáč
Kostýmy: Gabriela Paschová, Michaela Mokrá
Pohybová spolupráca: Elena Kolek-Spaskov
Technická spolupráca: Eduard Mikuš
Svetelný dizajn: Peter Stránsky
Réžia: Jana Mikitková 

Osoby a obsadenie
LUCIA/pes ŽOFKA – Adela Mojžišová
MAMA/BABKA/LÚČAVKA/ŠÉFKA/TÁŇA/PSYCHOLOGIČKA – Elena Kolek-Spaskov
TOMÁŠ/pes GISMO/ROMAN/EL TORRO – Martin Kollár
OTEC/TIBI/riaditeľ BURSKÝ/vyšportovaný chalan/somrák/bezdomovec – Lukáš Tandara

 

Juraj Šebesta sa venuje prekladom, publicistike i literárnej tvorbe pre mládež. Jeho román Keď sa pes smeje vyhral literárnu cenu Anasoft litera 2009. Na tento titul nadviazal v roku 2011 podobne ladenou knižkou Venussha: Ťažký týždeň. Oba romány sa podarilo zdramatizovať a uviesť na javisko. Prvý román mal premiéru v roku 2014 a druhý v roku 2015. Obidve dramatizácie režijne pripravila Jana Mikitková na scéne Divadla LUDUS, ktoré je primárne zamerané na tvorbu pre deti a mládež.

Knihu Venussha: Ťažký týždeň zdramatizoval sám autor. Avšak je cítiť, že režisérka chcela nadviazať na svoju predošlú réžiu, a preto nazvala novú dramatizáciu a inscenáciu POZOR, DOuBlE STRESS! A spoločne s autorom upravili dejové reálie tak, aby zapadali do koncepcie predošlej réžie a príbehovo na seba nadväzovali.

Juraj Šebesta píše o tínedžeroch, ktorí zo svojho pohľadu vnímajú svet okolo seba. Riešia svoje každodenné problémy a problémy svojich rodičov, ktoré sa ich dotýkajú. Pozor, dobrý pes! hovorí o mladom chlapcovi Tomášovi. Chlapčenský pohľad na svet v podaní hlavného hrdinu, ktorý je komentátorom a sprievodcom, je plný humorných i tragických situácií. Venussha: Ťažký týždeň je príbeh ponímaný z pohľadu hlavnej hrdinky Lucie, ktorá v jednom týždni zažije veľa nečakaných situácií a na konci románu prejde životnou zmenou zvanou dospievanie. Hlavní hrdinovia sa poznajú a v románoch sa navzájom aj spomínajú, ale nikdy netvoria pár, nakoľko je medzi nimi podstatný vekový rozdiel. Lucia má trinásť a Tomáš dvadsať.

Román Venussha: Ťažký týždeň je písaný v krátkych ukážkach, scény sú radené v rýchlom slede a vytvárajú obraz o rodine, o problémoch rodičov i dospievajúcich detí. Dramatizácia sa snaží o podobnú vec, avšak s menším počtom hrdinov, no nedarí sa v nej vykresliť charaktery postáv a motivácie. Na javisku vidíme len akési typy a stereotypné obrázky o prvých láskach či opitých rodičoch. Z dramatizácie sa vytratilo čaro pôvodiny. Dokonca sa pomenili aj reálie. V románe žije Lucia vo fungujúcej rodine, ktorá má bežné problémy strednej triedy. Matka tvrdo pracuje, aby finančne zabezpečila rodinu. Otec je nezamestnaný, ale zásadový chlap, ktorý sa stará o chod domácnosti. Hlavná hrdinka zas rieši klasické problémy s láskou a s priateľstvom. Chce sa s niečím identifikovať, preto hľadá možnosti, ktoré jej ponúka okruh, v ktorom žije. A ešte je tu brat, ktorý žije na internáte a doma je len cez víkendy. Celý príbeh sa odohrá za jeden týždeň. V románe sú dni v týždni graficky oddelené, pričom niektoré pasáže sú písané ako komiks. V dramatizácii je rodina znefunkčnená neverou matky, ktorá odchádza z domu a všetko necháva na otcovi a dcére, syn je z dramatizácie úplne vypustený. Luciin budúci priateľ je Lukáš, asi pätnásťročný chlapec. Avšak inscenátori chceli prepojiť románové príbehy, preto použili Tomáša z prvého románu a spravili z neho sedemnásťročného chlapca. Z dramatizácie akoby vyprcháva časová postupnosť príbehu, viac sa tlačí na komiksový a strihový princíp. Je cítiť, že sa inscenácia vyskladala skôr z komiksových častí románu. Z konečného výsledku však nie je jasné, že sa krátke obrázky zo života odohrajú v jednom týždni. Aby sa inscenácia prepojila s prvou, premenovali ju na POZOR, DOuBle STRESS! Double stress v inscenácii znamená hrozbu striedavej starostlivosti. Pretože, ak by sa Luciini rodičia rozviedli, čakalo by ju len neustále pohadzovanie medzi dvoma domácnosťami, čiže double stress, a to ona odmieta.   

Režijný princíp Jany Mikitkovej staval na základoch prvej inscenácie Pozor, dobrý pes! Pridanou hodnotou je pohyblivá scénografia s využitím viacerých rekvizít. Scéna je účelovo vytvorená z nadrozmerných trubiek v tvare dvoch veľkých L. Tieto „elká“ si herci premiestňujú tak, aby vytvárali vždy iný priestor, akési komiksové okienko pre výstup, obraz. Na „elkách“ sú nastoknuté rolky priesvitnej potravinovej fólie, ktoré sa používajú ako rekvizity. Často sa na tieto fólie kreslí farebnými sprejmi. Postavám sa napríklad dokresľujú časti odevu, alebo predmety ako hrniec, či psia kosť. Inokedy je fólia natrhaná na kúsky, alebo sa ňou oblepí priestor, čím sa vytvárajú zaujímavé obrazy. Režisérka sa snaží zachovať komiksový štýl pôvodiny, postavila mizanscény v komiksovom princípe – krátke scény, ktoré sa začínajú a končia v „štronze“, aby vynikla pointa. Potom herci rýchlo menia priestor, oblečenie i fóliu, aby mohli opäť začať v inom obraze. Výstupy, väčšinou krátke a skratkovité v snahe ukázať obrázok zo života tínedžera čo najvýstižnejšie, sa snažia byť rýchle. Avšak prestavby, presuny a prezliekanie spomaľujú tempo inscenácie. Prvé prestavby sú ešte zaujímavé a prinášajú určité rozptýlenie a oživenie. No časom tento princíp otupuje pozornosť a začína byť skôr na príťaž. Tempo inscenácie sa snaží nahradiť svieži hudobný mix. No darí sa to iba v niektorých miestach, najmä v citovo angažovaných scénach s priateľom a psom.    

Po dramaturgickej stránke je inscenácia nedotiahnutá. Viacej škrtať niekedy nie je na škodu. Tiež je vítané, keď sa tvorcovia viac zamýšľajú nad účelnosťou jednotlivých výstupov. Inscenácia totiž ako celok pôsobí dosť rozpačito. Avšak jednotlivé výstupy (nie však všetky) sú zaujímavými a zdarne vystavanými skečmi. Mnohé výstupy pôsobia zbytočne, hlavne tie kratšie ukážky, ktoré divákovi povedia veľmi málo k deju či k postavám. Niektoré scény sa viackrát účelovo opakujú, aby sa divák zasmial: napríklad scéna so psami, ktoré sú akýmisi hýbateľmi deja. Lucia má psa Gisma a Tomáš má sučku Žofiu. Oba psy sa k sebe majú ako ich majitelia a mladý pár nevie reagovať na situáciu, keď si to ich psy v parku „užívajú“. Mladý pár je evidentne hanblivý. Psia scéna by stačila iba raz, už prvýkrát je totiž divákovi jasné, ako sa to asi bude ďalej vyvíjať. Niektoré abstraktné a pohybové etudy vykresľujúce rodičov ako zábavný pár či pracujúcich robotov zas vyznievajú skôr trápne a pateticky ako smiešne či poeticky. Scény zobrazujúce spomienky miestami pôsobia ako z nepodareného maturitného programu. Takisto scéna s úžerníkom/výpalníkom a babičkou je nadbytočná. V románe má svoje opodstatnenie, pretože dokresľuje otcov život, ale v inscenácii by nechýbala.

Jana Mikitková režijne uchopila inscenáciu ako akési divadlo v divadle a hercov sa snažila nastaviť z úvodnej civilnej polohy do polôh násťročných detí. Hlavná hrdinka Lucia v podaní Adely Mojžišovej otvára inscenáciu príchodom na scénu s príhovorom, čo je javisko, hľadisko, kto je divák, herec a kto bude hrať akú postavu. Keď sa Adela Mojžišová po príhovore mení na Luciu, prechádza do spevavého hlasového prejavu a rozvláčnych pohybov, ktorými sa snaží zobraziť skoro trinásťročnú tínedžerku. Spočiatku je to prekvapivé a trochu aj otravné. Časom však pozornosť diváka otupie a tento spôsob hrania ho prestáva vyrušovať. Je škoda, že režisérka nestavala na Mojžišovej prirodzenom natureli. Jej krehká konštrukcia a prirodzene jemný hlas by postačil na zobrazenie mladého dievčaťa.

Psa Gisma, Luciinho budúceho priateľa Tomáša a ďalšie postavy hrá Martin Kollár. V každej postave využíva iné výrazové prostriedky. Ako pes je rýchly a hravý. Jeho stvárnenie Gisma je veľmi zaujímavé. Kollár – Gismo ovládne celé javisko svojím šantením a energiou. Miestami akoby bol ozajstným psom, ktorý má zmysel pre správny okamih a jednu danosť navyše – vie hovoriť. Ako Tomáš je Kollár skôr milým hanblivým chlapcom, ktorý síce používa zaužívané výrazové prostriedky na zobrazenie zamilovanosti, avšak veľmi citlivo a svojsky.

Lukáš Tandara hrá otca, zaseknutého v čase. Je to novodobý „hipík“. Počúva Beatles a stále sa sťažuje na pomery. Tandara sa s touto postavou vyhral. Prepína z polohy excentrika s výraznou mimikou a gestom do polôh strateného, utiahnutého muža v domácnosti, ktorý žije snom o lepšej budúcnosti. V niektorých situáciách mu veľmi napomáha kostým v podobe umasteného bieleho tielka a rozgajdaných treniek a tiež jeho výzor – dlhé husté vlasy a brada.

Poslednou postavou v inscenácii je Elena Kolek-Spaskov ako matka, najlepšia kamarátka či babička. Herečka sa snaží do matky pretaviť určitú prísnosť, ale skôr vo vzťahu k otcovi ako k dcére. Dcéra je pre ňu kamarátka. Darí sa jej to aj vďaka kostýmu, ktorý jej pridáva na prísnosti a podporuje jej vzhľad perfekcionistickej úradníčky. Do spolužiačky a kamarátky Táne Kolek-Spaskov pretlačila akúsi sviežosť dospievania hlavne preafektovanými, rozšafnými pohybmi a výraznou mimikou. Akoby sa stotožnila s touto veselou povahou „bifľošky“.

Prirodzený naturel všetkých hercov je osviežením v momentoch, ktoré režijne či dramaturgicky pokrivkávajú. Režisérka evidentne stavila na overenú hereckú štvoricu, ktorá bola v tom istom zložení ako v prvej inscenácii Pozor, dobrý pes! Hercom dodali trochu naturelu aj kostýmy Gabriely Paschovej a Moniky Mokrej. I keď na druhej strane by sme čakali niečo štýlovejšie a kreatívnejšie, pretože dnešný tínedžer si potrpí na svoj výzor a značku. Postavy sú identifikované tradičnejším spôsobom – rifle, tenisky Converse, legínsy, tielka či dlhé tričká. Každopádne pri častom prezliekaní a menení identít odohrávajúcom sa na scéne je skromnejší výber kostýmov opodstatnený. 

Inscenácia POZOR, DOuBle STRESS! sa snaží ukázať kus života mladého dievčaťa a jej rodiny skrz situačný i slovný humor. Avšak nie je úplne jasné, prečo si režisérka vybrala práve tento román. Či kvôli zaujímavej komiksovej úprave, alebo pre jeho obsah, pretože ten je v dramatizácii značne pretvorený. Záver inscenácie je pozitívny, pretože otec získa prácu a mama sa vracia domov. Avšak zrazu postavy vystúpia zo svojich rolí a ponúkajú možnosť, že sa všetko mohlo skončiť aj inak. Otec si nemusel nájsť prácu a mama sa nemusela vrátiť späť. Román má ale jasnú bodku. Lucia oslavuje svoju trinástku, našla si priateľa, usporadúva si vzťah s rodičmi a nachádza svoje nové ja v inej hudbe a v obliekaní. Nejednoznačný záver inscenácie však vyznieva rozpačito. Odrazu nevedno, prečo herci vystúpia z postáv a spochybňujú ideálny záver. Ak išlo o dramatický oblúk, nie je to čitateľné. Záver preto pôsobí ako nedokončená bodka. Akoby si režisérka chcela nechať zadné dvierka. Možno pre nové príbehy o Lucii, alebo o nových hrdinoch z iných románov. 

Publikované online: 26.2.2016

Zuzana Šnircová

Zuzana Šnircová (1987) absolvovala Vysokú školu múzických umení v odbore Teória a kritika divadelného umenia. Počas štúdia prispievala recenziami do študentského časopisu Reflektor. Ako kritička sa zúčastňuje viacerých kritických seminárov a divadelných festivalov. Okrem projektu Monitoring divadiel príležitostne publikuje recenzie v denníkoch a na internetových portáloch. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave ako dokumentaristka a kustódka audiovizuálneho fondu.