Pôvodný slovenský muzikál?

Vytlačiť

Libreto a texty piesní: Marek Maďarič
Hudba: Henrich Leško
Choreografia: Jaroslav Moravčík
Dramaturgia: Ján Chalupka
Scéna: Štefan Hudák
Kostýmy: Ľudmila Várossová
Korepetítor: Pavel Korduliak
Réžia: Martin Kákoš

Osoby a obsadenie:
Villon: Pavol Plevčík a.h./Tomáš Majláth a.h.
Colin: Ondřej Daniš a.h./Tomáš Majláth a.h.
Izabelle: Dominika Výrostek Misárová
Margot: Svetlana Sarvašová
Guillaum: Vladimír Rohoň
Tabarie: Ján Marcinek (posl. AU BB)
Denisa: Barbora Špániková
Krčmárka Nicole: Dana Karolová
Pichart: Daniel Výrostek
Merebeuf: Štefan Šafárik
Pierre: Miloš Chrappa a.h.
Princ: Michal Ďuriš
Žobráčka: Jana Pilzová
Biskup: Milan Antol a.h.
Dozorca, Kat, Veliteľ: Ján Selecký a.h.
Sermoise: Richard Sanitra
Predstavená: Anita Krepčárová-Šafáriková
Prvá pobehlica: Iveta Marcineková
Druhá pobehlica: Vladena Škorvagová
Company: Peter Biž a.h., Peter Olah a.h., Matej Struhár (posl. AU BB), Mário Zeumer (posl. AU BB)

Tanečné páry: Roberta Dinová a.h., Jana Brišiaková a.h., Lenka Považanová a.h., Soňa Capková a.h., Silvia Zeumerová (posl. AU BB), Viktória Vošková (posl. PHA ZV), Martin Lisoň a.h., Andrej Andrejkovič a.h., Marián Ďurčo a.h., Michal Majer a.h., Matúš Druga a.h., Michal Močko a.h.

Premiéra 7., 8. a 9. júna 2013, Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene

Je veľmi chvályhodné, že Divadlo Jozefa Gregora Tajovského sa odvážilo inscenovať náročný muzikál. Krok je to o to odvážnejší, že ide o súčasný slovenský titul, a nie overený kus. Prekliaty básnik je dielom Mareka Maďariča (autor libreta a textov piesní), skladateľa Henricha Leška, choreografa Jaroslava Moravčíka a režiséra Martina Kákoša. Okrem štvorice hlavných tvorcov sa na inscenácii podieľalo vyše dvadsať hercov, tanečníci a početný tvorivý tím. Výsledok adekvátne odzrkadľuje snahu a vervu, s ktorou sa do inscenácie pustil (pomerne) malý súbor.

Príbeh rozvíja osudy bohéma Françoisa Villona, ktoré akoby žilo niekoľko ľudí. Ocitá sa na vrchole slávy i na samom dne, raz sa na neho usmieva šťastie, inokedy sa na neho lepí smola, raz je vzpriamený a hrdý, inokedy zase zlomený a bez nádeje. Marek Maďarič mu však pripisuje výrazne pozitívne hodnoty, v jeho interpretácii je morálnym vzorom. Pri všetkých výtržnostiach má Villon na mysli len spravodlivosť, vysoké morálne hodnoty a čistý cit lásky k Izabelle. Hoci sa mnohokrát na svojej ceste „pošmykne“, jeho úmysel je vždy správny.

Konkrétne dejové línie sú zmesou klišé, ale vzhľadom k žánru celkom legitímneho klišé. Hlavný motív lásky k Izabelle je pretkaný mnohými prekážkami, nevôľou jej otca, finančnou a sociálnou nerovnosťou či kriminálnymi prečinmi samotného Villona (narafičenými i skutočnými). K naplneniu lásky nakoniec nedôjde, pretože Izabelle vykúpi jeho život po jeho odsúdení na smrť svojím vstupom do kláštora.

Dej je dosť prekomponovaný a všetko do seba zapadá, žiadna epizóda nie je slepou uličkou, ale cestou k finále, kde sa všetky stretávajú. Napriek tomu by sa niektoré pasáže dali skrátiť, napríklad Villon je počas hry niekoľkokrát obžalovaný a prepustený (buď vďaka Izabellinmu svedectvu, úplate či priazni princa, ktorý si obľúbil jeho poéziu), čo však neprispieva k dramatickosti, ale naopak – účinok sa postupne oslabuje a pri poslednom, kľúčovom zatknutí je už takmer nulový.

Autor sa pokúsil do jedného večera napasovať niekoľko rokov života básnika, ktoré boli viac ako dramatické, plné vzostupov a pádov, milostných eskapád, zločinov, priateľov i nepriateľov. Hra je tak sledom rôznorodých výstupov, je bohatá na zvraty, zmeny či prekvapenia. Inscenátori sa rozhodli obsiahnuť široké spektrum tém, v centre ktorých stojí archetypálny boj dobra a zla.

Scéna (Štefan Hudák) je veľmi jednoduchá, funkčná a pôsobivá. Niekoľko pohyblivých konštrukcií má na vrchu trojuholníkovité zakončenia, tieto ostré tvary akoby odkazovali na gotické fasády parížskych domov. Zároveň sú ale konštrukcie potiahnuté zničeným a deravým igelitom, ktorý naznačuje chudobu a zašlú slávu tohto veľkomesta. Ponurosť sa násobí aj používaním parostroja, ktorý vytvára dojem ťažkej hmly. Zadný plán javiska je oddelený zdvíhajúcou sa konštrukciou, ktorá môže odhaliť či zakryť časť javiska. Za konštrukciou sa nachádza šikmina, na ktorej sa spravidla odohrávajú komornejšie výstupy – vyvýšený priestor im dáva lepšie vyznieť.

Kostýmy (Ľudmila Várossová) citujú dobové obliekanie, ale vnášajú aj isté moderné prvky. Ženy z chudobného ľudu majú niekoľkovrstvové sukne, prevažne ladené v tradičnej farbe ľanu, jemne krémovej. Pôsobia neuhladene, rôzne vrstvy sú nerovnomerne strihané a prešívané. Podobne aj muži pôsobia skôr otrhane, zanedbane. K výraznej zmene v kostýmoch dochádza na začiatku druhej polovice inscenácie, keď divákov po nevýrazných farbách oslepí jednotná nachová červená. Dej sa totiž odohráva na dvore princa a ako on, tak i jeho početní dvorania sú oblečení „od hlavy po päty“ v jednej farbe. Efekt sa navyše znásobuje použitím červeného svetla. Postavy dvoranov sú ozvláštnené použitím zlatých masiek s neutrálnym výrazom, čo v spojení s ich mechanickými pohybmi vytvára dojem bezducho oddaného služobníctva. Súčasťou inscenácie je aj krátky karnevalový vstup, keď v bláznivom tanečnom ošiali herci tancujú na komickú hudbu s nasadenými zvieracími hlavami. Postavy váženejších občanov (predovšetkým Izabelle, jej otec a šľachtic) majú naopak uhladené kostýmy, ktoré korešpondujú s dobovou realitou.

Výrazne moderným a súčasným prvkom je hudba Henricha Leška. Tá je mnohotvárna, avšak vychádza z jedného zdroja – klasického rocku, či skôr z tradície slovenského bigbítu. Spája tvrdý rytmus bicích a basovej gitary s jemným klavírom a sláčikovými nástrojmi. Vytvára tak melódie poetické, ale i tvrdšie a rytmickejšie, no napríklad aj komickú karnevalovú hudbu, či disko doplnené elektronickými hudobnými motívmi. Najvýraznejšie tanečné výstupy vytvára ľud pri svojich veseliciach. Hoci choreografie sú vcelku jednoduché a v určitých miestach im chýba technická dokonalosť, sú pôsobivé svojou dynamickosťou a energiou, v ktorej sa zrkadlí zdravý a veselý duch ľudu. Moravčík spája motívy z ľudových tancov a moderný scénický tanec. Celkom výnimočný je poetický výstup dvoch tanečníkov a jednej tanečnice, ktorí ilustrujú (počas precíteného spevu Dominiky Výrostek Misárovej) Izabellino nešťastie – napriek jej láske k Villonovi sa jej otec rozhodol vydať ju za starého kupca Lorenza. Spomedzi speváckych výkonov výrazne vyniká práve Dominika Výrostek Misárová, ktorá má oveľa väčší hlasový rozsah, ako jej hereckí kolegovia. Avšak hudba rešpektuje možnosti súboru, a preto ani raz nezapočujeme falošný tón či hlasové zlyhanie a tónová jednotvárnosť nie je nijak rušivá.

Tak, ako dej muzikálu je postavený na nezlučiteľnosti nízkeho ľudu a vyššej triedy, aj herecké výkony budujú na tejto jednostranne vnímanej ambivalencii. Priesečníkom týchto dvoch spoločenských skupín je ústredná milostná dvojica. Izabelle má napriek svojmu majetku a postaveniu čisté a zbožné srdce a Villon (Tomáš Majláth, v alternácii Pavol Plevčík) dokáže zasa aj napriek svojmu ľudovému pôvodu prejaviť istú noblesu, hlavne v cite k svojej milej. Inscenačné možnosti muzikálu ako žánru nedávajú veľký priestor na vykreslenie psychologickej hĺbky vzťahov a motívov, avšak ich spoločné výstupy sú precítené i technicky dokonalé.

Okrem hlavného milostného motívu je tu aj veľa ďalších avantúr, všetky z prostredia ľudu. Tento typ lásky je nespútaný, fyzický, silne erotický. Taký je napríklad vzťah Izabellinej slúžky Denisy (Barbora Špániková) a Villonovho priateľa Colina (Ondřej Daniš, v alternácii Tomáš Majláth). Hoci nejde o žiaden vznešený cit lásky, ich vzťah je veselý, sexuálny, obaja herci doň vkladajú patričnú energiu a zápal. Podobne je to aj v prípade prostitútky Margot (Svetlana Sarvašová), s ktorou si Colin tiež užíva. Ich milostná eskapáda je zobrazená priamo na javisku, v komickom rytme vidíme pod perinou pohybovať sa ich nohy. Margot sa na dlhšiu dobu spustí aj s Villonom, ich vzťah ale nie je na javisku explicitne zobrazený ako sexuálny, ale skôr kamarátsky.

Pravým opakom živelnosti ľudu je šľachtic Sermoise (Richard Sanitra), krívajúci a nemorálny. Je chorľavý, čo znásobuje jeho neduživosť, fyzickú i psychickú. Práve jeho v sebaobrane Villon zraní, čo mu Sermoise na konci vráti – po ďalšej z bitiek, v ktorej Villon len bránil svojich priateľov, svedčí proti nemu. Tak sa básnik dostal na šibenicu, z ktorej ho zachráni na poslednú chvíľu Izabelle. Výstup, v ktorom Villona berú na šibenicu, inscenáciu aj otvára; následne sa rozvíja celý komplikovaný dej o tom, ako sa na ňu dostal a kruh sa uzaviera.

Množstvo hercov vytvorilo množstvo postáv, v obsadení nájdeme aj hosťujúcich hercov či poslucháčov Akadémie umení v Banskej Bystrici. Najvýraznejším hereckým výkonom vo vedľajšej úlohe bolo stvárnenie Izabellinho otca Merebeufa Štefanom Šafárikom. Ten v priebehu pár minút svojej prítomnosti na scéne vytvoril silný obraz nekompromisného otca, ktorý je ochotný predať šťastie svojej dcéry za peniaze. Neustále si nosí pri sebe truhličku s peniazmi a slastne prehrabáva jej obsah, avšak neskĺzava do prepiateho a neprirodzeného gesta. Princ v podaní Michala Ďuriša je o niečo menej výrazným výkonom, avšak v prípade tejto postavy ani nie je veľmi čo hrať – princ je láskavý, omilostí hriešnika Villona a nechá si ho na dvore ako básnika. Avšak princov dvoran Pierre (Miloš Chrappa) je taktiež básnik a zo samej žiarlivosti na Villona narafičí krádež. Servilnosť tejto postavy hrá patrične komicky a prepiato, sám si kladie hlavu pod princovu ruku, aby dostal pohladenie. Žobráčka Jany Pilzovej predpovedá Villonovi osud, je trochu záhadnou postavou, ktorej sa všetci boja. Divákom isto vstúpia do pamäti aj drobné výkony koktajúceho a komicky nemožného Tabarieho (Ján Marcinek) či Villonovho strýka (Vladimír Rohoň), kňaza plného pochopenia pre výtržnosti nespútaného synovca.

Prekliaty básnik je inscenácia, ktorá je nesmierne náročná a potrebuje množstvo sústredených výkonov. To sa v DJGT podarilo a vznikol muzikál, ktorý prekračuje štandardy oblastného divadla. A to po technickej i umeleckej stránke.

Tatiana Brederová

 

 

publikované online 22. 10. 2013

 

Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).

Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.

Realizované s podporou MK SR.

 

Publikované online: 7.6.2013

Tatiana Brederová

Tatiana Brederová je absolventkou doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla. Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.