Povala

Vytlačiť

Scéna a kostýmy: Laczó Henrietta
Choreografia: Gyenes Ildikó
Réžia: Imre Halasi
Hrajú: Tóbisz Titusz, Márkus Judit, Kövesdi Szabó Mária, Reiter Zoltán, Madarász Máté, Nagy Kornélia, Ponty Tamás, Richtarcsík Mihály, Illés Oszkár, Pólos Árpád, Tóth Károly, Kiča Katalin
Premiéra 13.3.2009 v Divadle Thália v Košiciach

Keď sa činoherný súbor rozhodne inscenovať „hudobný žáner“ (operetu, muzikál...), musí rátať s dvomi faktormi, ktoré väčšinou výrazne obmedzujú možnosti vytvoriť divadelne kvalitnú inscenáciu. Jedným je kvalita samotného diela (inscenuje sa neuveriteľné množstvo hudobne aj dramaturgicky – jemne povedané – problematických titulov), druhým sú technické a personálne možnosti (schopnosti) súboru. Čo sa týka kvality pôvodného maďarského muzikálu Povala, patrí určite k tomu najlepšiemu, najkvalitnejšiemu, čo v tomto žánri v Maďarsku za posledných 30 rokov vzniklo. „Muzikál pre malých aj veľkých od 9 do 99 rokov“ – znie podtitul diela, ktoré má Vígszínház v Budapešti na repertoári od premiéry v r. 1988 (pomaly budú oslavovať 700. reprízu!). Kvalitu muzikálu však neurčuje počet uvedení ani dosiahnutých repríz (o vkuse obecenstva, čo tieto čísla ovplyvňuje, netreba mať ilúzie!). Povala však predstavuje skutočnú kvalitu. Nápad s duchmi, na ktorých v rozprávkach zabudli, a preto sa doteraz nedostali na tú „inú planétu“, kde zosnulí nachádzajú svoj večný pokoj, svoje večné šťastie, je milý a vtipný. Takto sa stretneme s Princom, ktorý sa roky snažil svojím spevom zobudiť Šípkovú Ruženku, nikdy ho však nenapadlo spiacu princeznú pobozkať, úspech tak zožal iný princ, a na tohto „nášho“ sa zabudlo. Alebo kto pozná meno chlapčeka, ktorý v Cisárových nových šatách vykríkol, že „veď je nahý?“ Kto vie, že cisár ho preto chcel dať popraviť, ale jeho kat, ktorý mal legendárnu silu, sa nad ním zľutoval, radšej s ním utiekol z cisárstva a dodnes blúdia, hľadajúc Prievozníka, ktorý by ich mal dopraviť na onú „inú planétu“. Štvrtým duchom je „Lampáš“ – ôsmy trpaslík, ktorého tí siedmi zabudli v bani. Oni štyria sa ocitnú na povale nájomného domu, kde si technik a „fantasta“ Rádiós vytvoril svojho robota Robinsona, ktorý napríklad dokáže identifikovať aj 500 - 600 rokov starých duchov, takmer všetko vie, je možno múdrejší aj ako dnešný internet (hra vznikla v rokoch 1986 - 1988!). Okrem nich sa v hre stretneme aj s dobrými (už spomínaný Rádiós, Süni /Ježka?/ - študentka konzervatória, ktorá ho miluje, Mamóka /Starká/ - ktorá „všetko vie o ľuďoch“ a pomáha dobrým) aj so zlými (Témüller – domovník, udavač, nenapraviteľný, Barrabás – gangster, zločinec, ktorý sa polepší) ľuďmi zo súčasnosti. Celý príbeh je didaktický iba do potrebnej (v rozprávke nevyhnutnej) miery, je to skutočne zábava pre deti aj dospelých. K tomu ešte hudba Gábora Pressera (člena a skladateľa legendárnych skupín Omega a Lokomotív GT), ktorá je dostatočne kvalitná a zábavná zároveň. Čo sa týka „predlohy“, k úspechu je všetko dané. Čo sa týka druhého „kritéria“, možností a schopností súboru, musím sa priznať, že som bol skeptický. Divadlo Thália sa pravidelne pokúša o inscenáciu hudobných žánrov, výsledok však málokedy presvedčil o tom, že súbor má vyhovujúce personálne a technické podmienky na kvalitné uvedenie operety či muzikálu. V prípade Povaly to celkovo predsa len „funguje“. Najväčšiu zásluhu na takom relatívnom úspechu má pravdepodobne režisér Imre Halasi. Vedenie Thálie v posledných sezónach ani raz nevybralo hosťujúceho režiséra tak dobre, ako v prípade pozvania riaditeľa Národného divadla z Miskolca. Halasi je skúseným režisérom, ktorý má „režijné remeslo v malíčku“. Myslím si, že v prípade muzikálu sa dá urobiť veľmi dobrá inscenácia bez „filozofických hĺbok“, avantgardných režisérskych „vidín“. Ale bez technicky presného „dirigovania“ hercov a celej inscenácie môže vzniknúť len ťažko znesiteľný výsledok. Halasi to presne vie. Pritom vie odhadnúť aj schopnosti hercov, možnosti súboru, a dokáže vytvoriť celkový dobrý dojem. Titusz Tóbisz (Rádiós) sa síce občas pokúsi „zažiariť“ svojimi speváckymi schopnosťami, čo narúša štýlovú jednotu inscenácie, väčšinou však „nevyniká“, pokorne sa prispôsobuje ostatným, slúži súboru a tým spoločnému úspechu. Judit Márkus (Süni) „zažiari“ v monológu na začiatku druhého dejstva, tu dokazuje najlepšie aj svoje spevácke kvality, jej výkon je jednoznačným prínosom. Tamás Ponty (trpaslík Lampáš) je ironický, vtipný, bez „dotieravého“ humoru, Máté Madarász (Knieža), pokorne a s patričnou dávkou sebairónie znáša neustále podpichovanie Lampáša za to, že Šípkovej Ruženke len spieval, spieval, a pobozkať ju ho ani nenapadlo. Mihály Richtarcsík hrá nemého siláka kata úspornými gestami, pri ktorých využíva svoju nadpriemernú pohybovú kultúru. Árpád Pólos ako detektív podáva jeden zo svojich najlepších hereckých výkonov, keď dokáže byť vtipný aj smiešny zároveň. Režisérovi sa podarilo zbaviť herca takmer všetkých vonkajškových prostriedkov, ku ktorým má pri menej silnej kontrole nábeh. Veľkým hereckým prínosom inscenácie je Katalin Kiča v úlohe robota Robinsona. Herečka má k dispozícii v podstate len hlas, aj tak dokáže byť zaujímavou, presvedčivou, úplne sa jej podarilo vyhnúť zjednodušeniu v zmysle „mechanického hlasu“, ako zvyknú robotov predstavovať. Režisérovi sa podarilo z dosť heterogénneho hereckého súboru vytvoriť pomerne jednotnú, koherentnú inscenáciu. Na predstavení, ktoré som mal možnosť vidieť ja, jedinú výnimku tvoril Oszkár Illés ako domovník Témüller. Neviem, či režisér nenašiel k nemu prístup, alebo daný večer bol jednorázovým úletom, jeho úvodná scéna s jedným z najvďačnejších a najznámejších hitov muzikálu (Szabad a pálya... - Voľná je dráha...) bol beznádejne ukričaný, vonkajškový, pôsobil priamo trápne, ako keby herec chcel všetko riešiť len hlasitosťou, krikom až do zachrípnutia. Halasi si s prehľadom vybral aj výtvarníčku (scéna a kostýmy Henrietta Laczó). Riešenie scény je realistické, bez rušivého naturalizmu, evokuje skutočnú povalu nájomného domu, je horizontálne aj vertikálne viacnásobne členená, avšak dostatočne prehľadná, proste poskytuje dobrý hrací priestor. Kostýmy sú trocha menej nápadné a nápadité, ale nemajú žiadne rušivé prvky. Jediným nepochopiteľným výtvarným riešením sú fosforeskujúce slivkové knedlíky. Pôsobia rušivo, neprirodzene, nezapadajú do štýlovej jednoty výtvarného a režijného riešenia, predstavujú cudzí element, ktorý núti diváka klásť si otázku, načo je v inak vkusnej inscenácii takýto zbytočný a nevkusný efekt. Problémom inscenácie je ešte aj choreografia (Ildikó Gyenes), ktorá nedokáže byť ani dostatočne vtipná, ani dostatočne nápaditá, často pôsobí ako násilná, „vyumelkovaná“, a nedokáže ani trocha zakryť nie príliš vysokú a nápadne heterogénnu pohybovú kultúru hercov.

Publikované online: 13.3.2009