Potrebný titul

Vytlačiť

Simona Nyitrayová: Legenda o Svoradovi a Benediktovi

 

Spolupráca na scenári a dramaturgia: Petra Babulícová

Scéna, kostýmy a bábky: Ivana Gontková

Hudba a pohybová spolupráca: Tomáš Sukup

Réžia: Simona Nyitrayová

 

Účinkujú:

Svorad/Andrej: Lukáš Púchovský

Benedikt: Rado Hudec

Mních, sprievodca: Lukáš Púchovský

Maurus: Roman Valkovič

Slovenský mních: Oľga Schrameková

Svoradov otec: Roman Valkovič

Svoradova priateľka: Martina Slobodová

Svoradovi priatelia: Rado Hudec, Oľga Schrameková + ďalší

Filip: Roman Valkovič

Anjel: Roman Valkovič

Diabol: Oľga Schrameková, Martina Slobodová + ďalší

Žena 1: Martina Slobodová

Žena 2: Oľga Schrameková

Veverička: Rado Hudec

Lupič 1: Roman Valkovič/Oľga Schrameková

Lupič 2: Oľga Schrameková/Roman Valkovič

Lupič 3: Lukáš Púchovský

Dievča: Martina Slobodová

Chlapec: Rado Hudec

 

Premiéra 20. apríla 2018, Štúdio Tatra, Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

 

Titulov, ktoré približujú reálie, legendy, osobnosti mesta, v ktorom funguje divadlo, je veľa. Spomeňme napríklad inscenácie Kata, dcéra kata v žilinskom bábkovom divadle, kde Jakub Nvota vtipne priblížil známu legendu o láske budatínskeho kastelána alebo inscenáciu o žilinskom rodákovi Petrovi Saganovi Tourminátor alebo Tour de Paris. V Bábkovom divadle Košice naštudoval Ján Uličiansky autorskú hru Zvonkohra o dominante mesta Košice, Urbanovej veži, ktorá je opradená mnohými mýtami a povesťami. Takéto tituly sú u divákov obľúbené a pomáhajú dramatizovanou formou predstaviť dejiny mesta. Prístupy k tejto tematike sú dva. Buď inscenátori ponechajú príbeh v danej dobe so všetkými reáliami alebo ho aktualizujú, pridávajú súčasný rámec či súčasné prvky (textové, výtvarné). Druhým prístupom sa snažia tvorcovia viac priblížiť k dnešnému divákovi. Nie vždy je to však šťastná cesta.

Legendu o svätom Svoradovi a Benediktovi, ktorú napísal biskup, básnik a prozaik Maurus, sme všetci povinne čítali v čítankách a deti v Nitre a okolí poznajú tieto náboženské osobnosti z viacerých mestských podujatí. Svorad a Benedikt sa zásluhou uhorského kráľa Ladislava I. stali patrónmi Nitrianskeho biskupstva a svätý Svorad sa stal patrónom mesta Nitry. Obaja patria k najstarším svätcom Slovenska. Inscenácia o týchto osobnostiach bola veľmi potrebná. Na webovej stránke divadla je napísané:[1]Svojím posolstvom odkazuje na varovanie pápeža Františka pred ,gaučovým šťastím‘. Ten na Svetových dňoch mládeže v roku 2016 vyzval, a stále vyzýva, predovšetkým mládež k životu, ktorý zanechá na tomto svete stopu. Inscenácia tak nastavuje zrkadlo súčasnej spoločnosti, ktorá hľadí viac do obrazoviek mobilov, tabletov či počítačov, než na svoje okolie. Človek duchovne nerastie nečinnosťou, ale obetovaním sa pre druhých. Akú cestu si zvolíme je na nás, dôležité je urobiť prvý krok.“

Text, ktorý napísali režisérka Simona Nyitrayová[2] spolu s dramaturgičkou Petrou Babulícovou približuje predovšetkým život svätcov. Svätý Svorad sa narodil okolo roku 980 v Poľsku. Na ceste za hľadaním Boha prišiel do Nitry, kde vstúpil do benediktínskej rehole, k opátovi Filipovi. Prijal rehoľné meno Andrej. Svoj prísny pustovnícky život prežil na Zobore, v malej jaskyni, ktorá sa odvtedy volá Svoradova. Zomrel okolo roku 1030 a jeho ostatky sú uložené v katedrále svätého Emeráma v Nitre. Jeho žiakom bol svätý Benedikt. Ten žil na Skalke pri Trenčíne. Autorky sa snažili poukázať na ich veľký vplyv na ľudí, na ich asketický život, na silné náboženské presvedčenie. Chceli deťom ukázať všetko to, čo sa skrýva za menami patrónov mesta. Text je spojením stredovekej legendy a súčasného jazyka. Mieša sa v ňom starosloviensky Otčenáš a odkaz na nákup v Jednote.

Inscenácia začína v súčasnosti. Dve drzé, unudené deti (Radovan Hudec a Martina Slobodová) s mobilmi idú spolu s mamou (Oľga Schrameková) na exkurziu. Víta ich mních (Lukáš Puchovský), ktorý im hovorí základné informácie o mieste, kde sa nachádzajú. Deti si všetko fotia. Zrazu sa rozbehnú dozadu javiska a príbeh o svätcoch sa začína.

Pod výtvarnú zložku (scéna, bábky, kostýmy) je podpísaná Ivana Gontková. Scénu tvorí rozkladací trojkrídlový oltár pomaľovaný ikonami svätcov. Po jeho otvorení sa objavujú viaceré hracie plochy pre rôzne typy bábok. Tých Gontková použila mnoho – marionety, maňušky, plošné bábky, trikové bábky, mimické bábky („mupeti“), veverička bola napr. vytvorená z papierového vrecúška, diabol zasa ako celotelová maska. Scéna slúži ako paraván, ktorý sa dá šikovne otvárať a sklápať. Má mnoho okienok. Spomínané bábky boli krásne, no bolo ich primnoho. Divák nemohol ani oceniť typ bábky či drobnokresbu, ktorou scénografka pracovala, pretože nemal dostatok času na to, aby ich mohol vnímať.

Autorom hudby je Tomáš Soukup. Podobne ako celá inscenácia aj hudba bola mixom – staré sa miešalo s novým, súčasným. Chorál a ľudové motívy s elektronickou hudbou. Mala podčiarkovať atmosféru, no pôsobila skôr rušivo a zmätočne.

Herci boli v náročnej situácii. Tým, že bábok bolo veľa, museli animátorsky zvládnuť viacero typov vodenia. Svorada stvárnil Lukáš Puchovský ako veľmi pokorného človeka pevnej viery, ktorý je ochotný vzdať sa pohodlného života. Postava Svorada bola zahraná činoherne, maňuškou a aj marionetou. Jeho oddaného žiaka naštudoval Radovan Hudec. Filipa, anjela, Maura veľmi citlivo zobrazil Roman Valkovič. Ženské postavy, ale aj postava diabla, pripadli bábkoherečkám Oľge Schramekovej a Martine Slobodovej. Tá činoherne a bábkovo vytvorila aj postavu Svoradovej priateľky, ktorá je veľkým pokušením pre Svorada. Ona a jeho rodičia hovorili po poľsky. Herci chceli vniesť do inscenácie dynamiku, ktorá v texte chýbala.

Režisérska sa snažila tému pokory, ľudskej lásky, obety, náboženstva obaliť do súčasnej tvrdosti, drzosti, nezáujmu. Chcela detskému divákovi nastaviť zrkadlo. V rozhovore Jany Černákovej povedala: „Decká a mladí diváci sú v divadle schopní prijať isté množstvo informácií, preto sme sa snažili, aby hra mala formu, ktorá ich bude baviť. Aby to nebolo v štýle ,no, teraz si sadnite a my vám povieme, ako to bolo‘.“[3] Už na pohľadnici,[4] ktorá slúži ako bulletin, sa pod sebou objavuje citát z biblie („Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria Vám!“ Mt 7,7) a hashtag (#Andrej #Benedikt), tzv. mriežka spájaná so sociálnymi sieťami, ktorou sa označujú kľúčové slová alebo filtrujú užitočné informácie. Táto jemná téma bola tým, podľa mňa, zbytočne ochudobnená. Akoby sme sa báli ponúknuť deťom niečo nežné, citlivé. Niektoré situácie boli násilne dotvárané humorom. Opát Filip si, napríklad, stále nepochopiteľne udieral hlavu. Je náročné podať deťom tak náročnú tému – stredovekú asketickosť, oddanosť duchovnu – no treba to skúsiť. Myslím si, že by tomu veľmi pomohla príprava pred predstavením a následná diskusia po predstavení. Deti uviesť do situácie, v ktorej Svorad a Benedikt žili. V rámci diskusie zistiť, čo je treba ešte dovysvetľovať. Spájanie sakrálneho so svetským, starého so súčasným totiž vyvolalo rozpaky a to si úsilie všetkých tvorcov nezaslúžilo.

 

 


[1] http://sdn.sk/repertoar/legenda-o-sv-svoradovi/

[2] Simona Nyitrayová (1987) je absolventkou Divadelnej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave, odbor divadelná réžia a dramaturgia, a ten istý odbor študovala aj na Janáčkovej akadémii v Brne. Pôsobí ako režisérka na voľnej nohe. Režírovala v Divadle Polárka v Brne (Petr Pan, 2013, Sherlock Holmes Explosion!, 2015), v Divadle Aréna v Bratislave (Cyber Cyrano, 2015), Tešínskom divadle (Tři sestry, 2016), v Divadle Šumperk (Malý Nemo v Krajině snů, 2016) a i. Spolupracuje s Českým rozhlasom. Prekladá z anglického jazyka a je autorkou viacerých rozhlasových hier.

[3] mynitra.sme.sk/c/20808579/legenda-pomaha-detom-rozvijat-mysel-a-vnutro.html

[4] Za všetkých, ktorých divadlo zaujíma a chcú ho ďalej sledovať, prosím divadlo o návrat k bulletinom. Pohľadnice, kde je napísaný len inscenačný tím, nestačia. Aj učiteľky by sa potešili, keby im bol pri diskusii o videnom nápomocný dramaturgiou vytvorený textový materiál. V tomto prípade by pomohli bibliografické údaje, úryvok z legendy, priblíženie stredoveku – historicky a kultúrne deťom priblížiť obdobie a život.

Publikované online: 14.11.2018

Barbora Krajč Zamišková

Barbora Krajč Zamišková (1983) absolvovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor estetika - slovenský jazyk a literatúra, a Divadelnú fakultu Vysokej školy múzických umení v Bratislave, odbor bábkoherectvo. Pôsobí ako herečka vo viacerých slovenských divadlách a ako prodekanka pre štúdium a pedagogička na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.