POSLEDNÁ osudová návšteva A. E.

Dramaturgia: Andrea Dömeová
Hudobná réžia: Vladislav Šarišský
Kostýmy: Jana Kuttnerová Hurtigová
Scéna: Anita Szökeová
Réžia: Patrik Lančarič
Hrajú: Zita Furková, Peter Šimun, Robert Jakab/Patrik Minár, Matúš Kvietik/Pavol Šimun
Spev: Andrea Babjaková
Premiéra: 18. 11. 2014 v Divadle Astorka Korzo ´90
Divadlo Astorka Korzo´90 je jedným z výnimočných divadiel, ktoré svoj repertoár stavajú predovšetkým na úsilí o plné sebarealizovanie tvorcov, nielen hereckého potenciálu divadla, ale aj v spolutvorbe s osobnosťami režisérov, výtvarníkov a autorov. Astorke patrí výnimočné postavenie aj v podnecovaní k tvorbe nových dramatických textov (Sloboda, Pavlac, Lavrík).
Peter Pavlac je dnes už dobre známym dramatikom a dramaturgom, ktorého dielo má nemalý vplyv na podobu inscenačných diel na slovenských javiskách. Ak autor jednoaktovky Einsteinova žena hovorí o energiách, ktorými naňho pôsobí herečka Zita Furková, predstaviteľka ústrednej postavy jeho ostatnej hry, ktorú režisér Patrik Lančarič práve inscenoval na javisku divadla Astorka Korzo´90, má to hneď niekoľko závažných dôvodov: herečka bola iniciátorkou vzniku tejto dramatickej predlohy a je aj najsilnejšou vnútornou hybnou silou inscenácie.
Jej podiel na vzniku drám Rudolfa Slobodu Armagedon na Grbe a Macocha je dobre známy. A dnes je už dobre známy aj jej iniciačný podiel na Pavlacových biograficko-dokumentárnych drámach Červená princezná a Einsteinova žena. Povrchný divák či čitateľ by zjednodušene mohol vidieť len fakt, že herečka si vo všetkých týchto dramatických predlohách získala veľký priestor pre svoje sebavyjadrenie. Bola Klárou v Slobodových hrách, Brežnevovou dcérou v Červenej princeznej a dnes je Milevou v Einsteinovej žene, prvou manželkou Alberta Einsteina, ktorá obetovala svoje ambície, svoj talent aj svoju životnú energiu mužovi, čo sa jej napokon obrátil chrbtom a odvrhol ju.
Autor Peter Pavlac korešpondoval niekoľko rokov s izraelskou historičkou Barbarou Wolff, aby sa priblížil cez ňu archívnym materiálom a korešpondencii Einsteinovej rodiny na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme. Hoci získal množstvo autentických materiálov a jeho poznatky o Einsteinovi, jeho žene Mileve a jeho synoch Eduardovi a Hansovi Albertovi sú veľmi bohaté, nechcel komponovať svoju hru ako košatú rodinnú drámu. Ale nevyhol sa zámerne tomu, aby sa intímna rodinná situácia nestala jadrom a ťažiskom jeho príbehu. Spolu s herečkou Zitou Furkovou a režisérom dospeli k inscenačnému tvaru, ktorý má nielen jasne komponované až filmové sekvencie a herecké ostré situačné strihy, ale je aj brechtovským tvarom odpútaného obrazu reality, kde sa odstup od situácií a postáv javí ako jediný možný tvar partitúry inscenácie. Takéto zvecnenie dramatického aj scénického tvaru tvorí viacfazetovosť celku.
Nielen samotný Pavlacov text, ale aj Lančaričov kompozičný tvar inscenácie podčiarkuje jej silnú muzikalitu a hudobným triom a spevom speváčky umocňuje a ozvláštňuje samotný príbeh. Dodáva mu novú nečakanú dimenziu odbanalizovania všednosti. Režisér využil okrem ľudského hlasu husle, ale aj klavír a teremin. Postavy hudobníkov sú organicky vtiahnuté do príbehu a tvoria akési alteregá trom hlavným protagonistom: Mileve, Einsteinovi a Eduardovi.
Na jednoduchej dynamickej scéne sa odohráva niekoľko závažných situácií zo života Alberta Einsteina v podaní Petra Šimuna a jeho prvej ženy Milevy Marič vo veľmi úspornej a presnej interpretácii Zity Furkovej. Témou ich niekedy až nástojčivo vypätých dialógov je však predovšetkým vzťah otca a jeho synov. Najmä mladší syn Eduard, ktorý svoj život trávi na psychiatrickej klinike, je neuralgickým bodom rodičovských stretov.
V podaní Matúša Kvietika je Eduard krehkou zraniteľnou bytosťou, čo v neustálom boji o prežitie nepriamo viní zo svojich zlyhaní predovšetkým vlastného otca. Jeho matka Mileva, ale aj jeho brat Hans Albert sú vo výčitkách oveľa priamejší a nástojčivejší. Eduard sa dožaduje porozumenia, pozornosti a predovšetkým nekompromisnej lásky. Ale jeho brat Hans Albert v podaní Roberta Jakaba je tým vyhraneným nositeľom obvinení, ktorý neváha otcovi vmietnuť priamo do tváre nielen jeho ľahostajnosť k nim a matke, ale vrátane jeho priveľkej sporivosti aj jeho nekonečnú sebastrednosť. Chvíľami nám táto rodinná dráma pripomenie O´Neillovo odhalenie rodinných temných tajomstiev v hre Cesta dlhého dňa do noci, v ktorej je otec rovnako na pranieri obvinení svojimi synmi. Práve synovia sú tými pravými sudcami jeho činov, postojov a rozhodnutí. Synovia, ktorí sú pod ochrannými krídlami matky.
Svoju vlastnú ochrannú ruku držia však synovia rovnako intenzívne, hoci menej účinne, nad vlastnou matkou. Akési spiknutie synov s matkou proti otcovi je teda priam archetypálnou témou, ktorá sa objavuje čitateľne aj v Pavlacovej dráme a nástojčivo aj v inscenácii.
V úspornom, zvecnenom a veľmi striedmom, čistom obraze rodiny v rozklade, ktorý nám ponúka režisér Patrik Lančarič, nachádzame jemnú kresbu odcudzenej reality ako čohosi, čo diváka oslovuje bez zbytočných nánosov prepiatych emócií.
Veľmi úsporne v detailnom subtílnom tvare vykresľuje režisér mimoriadne scitlivené pradivo vzájomných vzťahov. Všetky herecké výkony sú harmonicky späté, priam hudobne vyvážené. Hudobná skupina V. Šarišského a podfarbenie situácií nevtieravým spevom Andrey Babjakovej tvorí novú ozvláštňujúcu dimenziu scénickej výpovede, ktorá sa práve cez hudobný sprievod násobí, umocňuje a dostáva do nových významových stretov, kontrastov a point.
Patrik Lančarič prepojením silného príbehu a sústredeného hereckého výrazu Petra Šimuna ako Einsteina a Zity Furkovej ako Milevy v spojení s hudobnými vstupmi a celou hudobnou kompozíciou vytvoril nevšedný scénický tvar, ktorým sa svojou najnovšou inscenáciou zaradil k tomu najlepšiemu, čo na našich dnešných javiskách môžeme ako diváci zažiť. Tradičné ponáranie sa do vnútorných svetov postáv je menej exponované, než konkrétnosť situácií a jasná artikulácia osobností a ich vzťahov.
Na charakterizáciu postáv postačil malý detail či výrečná rekvizita, aby divák presne a jasne odčítaval znaky, symboly a významy. Samozrejme nechýba ani typická einsteinovská strapatá parochňa. Nosí ju so samozrejmosťou symbolu Peter Šimun ako Einstein, ale má ju na hlave aj huslista, jeho alterego. Toto zdvojenie nie je náhodné, ani akýmsi sileným zdôraznením súvislostí, ale celkom organickým a účinným podčiarknutím významu Einsteina ako postavy určujúcej tento príbeh. Nejde len o akési alterego s prídychom výsmechu či jemnú parodizáciu, ale o zdvojenie, ktoré má podčiarknuť balansovanie na hrane tragigrotesky.
Génius Einstein, otec teórie relativity, ktorá poznamenala celé dvadsiate, ale aj dvadsiate prvé storočie originálnym pohľadom aj na najbežnejšie veci a vecičky našej každodennosti, sa v Pavlacovej hre predstaví v Šimunovej interpretácii ako muž bežných rodinných problémov, ktoré na rozdiel od matematických či fyzikálnych enigiem sú preňho neriešiteľnými.
V alternácii postáv synov sa predstavil v inscenácii ako Eduard aj poslucháč herectva na VŠMU Pavol Šimun, ktorý na rozdiel od Matúša Kvietika hrá psychicky krehkého Eduarda ako mimoriadne zraniteľného chlapca, čo v strádaní po láske dáva jasne najavo, že je až chorobne závislý od otcovej pozornosti. Patrik Minár ako starší syn Hans Albert je vecný, presný a lakonický vo svojich vyjadreniach. Podčiarkuje tak predovšetkým základnú líniu príbehu.
Inscenácia hry Petra Pavlaca v réžii Patrika Lančariča je priam lahôdkou pre diváka, ktorý má zmysel pre kultivovanú hereckú súhru, vycibrenú režijnú kompozičnú skratku a jemnú nevtieravú hudobnosť a muzikalitu plnú subtílnych nápaditých detailov.

Zuzana Bakošová-Hlavenková

Zuzana Bakošová-Hlavenková (28. 6. 1947 Bratislava – 28. 10. 2019 Bratislava) študovala na DF VŠMU v Bratislave odbor divadelná veda (1965 – 1970), pracovala v Kabinete divadla a filmu SAV a neskôr v Umenovednom ústave SAV (1970 – 1978) a v Divadelnom ústave v Bratislave (1978 – 1991). Od roku 1991 pôsobila na Katedre divadelných štúdií – Teória a kritika divadelného umenia Divadelnej fakulty VŠMU, najskôr ako docentka (1993), neskôr profesorka (2003), prodekanka DF VŠMU (1992 – 1998) a vedúca katedry (2010 – 2013).

Venovala sa výskumu súčasného divadla a hereckých metód v priereze dejín divadla so sústredením na herecké metódy a techniky 20. storočia vo svete aj na Slovensku a inscenačnému umeniu XX. storočia. Autorka množstva štúdií, článkov a kritík, ako aj knižných publikácií: Pantomíma v súvislostiach histórie a súčasnosti (1978), Od teórií a techník k tvorivosti v herectve (1980), monografií: Čas činohry (1990), Zita Furková – Smiech a plač alebo Stopy v prachu hereckých dní (1999), Kolotoč herectva – Divadlo Astorka Korzo´90. 1990 – 2000 (2001), Elixír smiechu. Jozef Kroner a Kronerovci. (2010, 2012). Autorka a zostavovateľka zborníka Divadlo a intermedialita (VŠMU 2012), Čas činohry našich čias (VŠMU 2017).

Spoluautorka zborníkov: Teória dramatických umení (1981), Režisér Miloš Pietor (1992), Slovenský hraný film 1970 – 1990 (1993), Divadlo na korze 1968 – 1971 (1994), Osobnosť a dielo Petra Karvaša (1996), Otvorené divadlo v uzavretej spoločnosti (1996), Symbolizmus v kontextoch a súvislostiach (1999), Stretnutie kultúr a divadlo (2000), Poetika a politika (2004), Prednášky o divadle I. (2004), Čechov medzi nami (2005), Peter Scherhaufer – Učitel šašků (2006), Magda Husáková-Lokvencová, prvá dáma slovenskej divadelnej réžie (2008), Divadlo ako dokument doby (2014), Divadelní režiséri na prelome tisícročí (2014). Spoluautorka hereckých monografických zborníkov: Mikuláš Huba (1995), Ctibor Filčík (aj zostavovateľka a autorka koncepcie, 1996), Hana Meličková (1996) a iné.

Publikovala aj v zahraničí, prispievala do zahraničných zborníkov: Don Juan and Faust in the XX. century (Praha, 1991), Člověk v divadle, divadlo v člověku (Brno, 1997), L´Europe et son combat pour la Liberté (Paris, 1996), Modern Theatre in different Cultures (Varšava, 1997), Teatry narodowe – tradycja i wspólczesnosč (Polski Czeszyn, 2003), Collective Creation (Montréal, 2007), Commedia dell´Arte v Divadle na provázku (JAMU, 2012), Dominik Tatarka v souvislostech světové kultury (FF MU Brno, 2013), Am a Ea (JAMU Brno, 2015).

Bola členkou ITI, AICT, FIRT, AITU. Aktívne sa zúčastňovala na medzinárodných a domácich vedeckých konferenciách.