Poprask v Žiline

Vytlačiť

Preklad: Blahoslav Hečko.
Scéna: Lenka Odvárková.
Kostýmy: Ján Maroušek.
Úprava a réžia: Marcel Škrkoň.
Účinkujú: Iveta Pagáčová, Kristína Sihelská, Réka Derzsi a.h., Radovan Kianica, Norman Šáro, Branislav Bačo, Pavol Klimašovský, Jaroslav Vitos, Anna Hulmanová, Rudolf Vitos.

Premiéra 17.10. 2008 v Štúdiu Mestského divadla Žilina

Talianske slnko, ako je mnohým známe, dokáže poriadne rozpáliť ľudské duše i lýtka. Inak tomu nebolo ani v 18. storočí, kedy Carlo Goldoni napísal jednu z najtemperamentnejších komédií v dejinách divadla. Horkokrvný naturel uštipačných žien, sexuálna náruživosť či neskrotnosť explozívnych prejavov v uličkách jednej malej rybárskej osady Chiozze, to všetko sa stalo Goldoniho inšpiráciou pre napísanie hry Poprask na lagúne. Dominantnou témou tu je vydaja chtivosť mladých žien, a to za každú cenu.

Text hry v preklade Blahoslava Hečka prešiel zo Stredomoria veľký kus cesty, až do jesennej a sychravej Žiliny. Prevažne zamračené, miestami prehánky a maximálne denné teploty do 15 °C dali Goldonimu nezaslúženú studenú sprchu a na kosť zmrazili jeho povestnú vášeň. Preklad síce pracuje aj s jazykovými prostriedkami, charakteristickými pre „autora ľudu“, ako sú dialektizmy, vulgarizmy či slangy. No napriek tomu inscenácia ako celok pôsobí skostnatelo a „negoldoniovsky“. Autor úpravy a režisér Marcel Škrkoň totiž zvolil veľmi netradičný (a veľmi nešťastný) postup pri interpretácii textu s takým špecifickým komediálnym potenciálom.

V tanečno-pohybovom úvode do inscenácie sa nám počas alkoholických orgií predstavia už podgurážené postavy hry. Zábava sa odohráva ako na scéne, tak aj na plátne, na ktorom sa premieta záznam z podobného odviazaného žúru. Na chytľavé rytmy rockovej hudby herci postupne odtancujú do hľadiska, kde prejdú uličkou až do foyeru. Veľmi zmyselný obraz, vypovedajúci o náture Chiozzanov a ich bujarej povahe, sa ale doznením posledných taktov hudby razom mení na ťažkopádny režisérsky kvázi experiment.

Základom Goldoniho komédie je fyzická akcia, škriepky a dynamické jednanie postáv. Marcel Škrkoň toto všetko dal ale sucho prerozprávať postavám akoby ex post. Divák teda neuvidí „taliansku hádku“, ale herečku referujúcu o hádke. „Tak som tam prišla a bola tam aj tá a tá a povedala mi to a to tak som jej na to povedala toto, keď tu prišiel tento“. Divák sa po piatich minútach v texte stratí, prestane vnímať, kto je kto a dúfa, že toto je len úvod do inscenácie. Potom nasleduje sklamanie, lebo zistí, že nie je. Tri herečky porozprávajú všetko pekne poporiadku od začiatku až do konca.

Dianie hry sa sústreďuje okolo troch postáv – Checcy, Orsetty a Lucietty, herecky interpretované Ivetou Pagáčovou, Kristínou Sihelskou a Rékou Derzsi. Na scéne sedia na troch stoličkách a rozprávajú, rozprávajú, rozprávajú... Po sediačky nemajú ani priestor na výraznejšie herecké výkony, ich výrazové prostriedky sú obmedzené na rôzne polohovanie hlasu, výrazné gesto a mimiku. Herecky teda vytvárajú splývavú masu, ničím sa zvlášť nevyznačujú, koncept inscenácie im to ani nedovoľuje. Po celý čas majú herečky oblečené svadobné šaty a keď vchádzajú na scénu, dokonca hádžu do hľadiska svadobné kytice. Na hlavách majú parochne, ktoré im pri rozprávaní príbehu funkčne slúžia na triviálne naznačenie zmeny postáv, ktoré citujú. S parochňou – ženská postava, bez parochne – mužská.

Herečkám pri interpretácii nepomáha ani pár slangových výrazov, sexuálna explicitnosť, fľaša Jacka Danielsa či neveľký priestor na improvizáciu. Stoličky ako jediná dominanta belastej scény sa pre nich stávajú putami. Podobne sú na tom muži, ktorých výstupy sú zredukované na akési intermezzo. Herci, ktorí práve nemajú výstup, vždy odtancujú cez hľadisko až do foyeru. Takýmto spôsobom sa počas inscenácie niekoľkokrát vystriedajú na scéne skupinky mužov a žien. Jednoznačné oddelenie výstupov na „mužské“ a „ženské“ ponúka pohľad na dianie z dvoch uhlov pohľadu – hašterivého ženského a ťažkopádneho mužského.

Traja talianski mladíci – Titta Nane (Norman Šáro), Beppo (Branislacv Bačo) a Toffolo (Radovan Kianica), traja budúci ženísi troch budúcich neviest, sú podobne ako ženy oblečení v svadobných oblekoch, a taktiež majú na hlavách parochne. Ich výstupy neposúvajú dej dopredu, vyjadrujú skôr zúfalosť a rezignáciu. Herci zdôrazňujú plačlivosť a sebaľútosť svojich dramatických postáv, a hoci sa tiež pokúsia prerozprávať príbeh nezmyselných konfliktov, po chvíli ich to omrzí. Radšej mávnu nad všetkým rukou a vypijú si. Herci inscenácii veľmi dopomáhajú ku kontrastnému pôsobeniu ženského a mužského princípu; ženy sa snažia všetkými manipulovať ako šachovými figúrkami, ich výraz je veľmi dominantný a temperamentný, a muži, než aby sa hádali so svojimi drahými polovičkami, radšej rezignovane prijímajú svoj šach-mat.

Špecifickou postavou je starý Isidoro (Rudolf Vitos). Slepec, ktorý si pozorne vypočuje celú „neverending story“, po celý čas sedí v úzadí. Občas si vypije zo svojej ploskačky, alebo pobáda ženy, aby ďalej rozprávali o udalostiach. Ku koncu sa ale začne nudiť a uprednostní počúvanie opery, ktorá prehluší celý nasledujúci výstup Radovana Kianicu. Ten ako jediný dostal v inscenácii väčšiu hereckú príležitosť, a to práve v tomto momente. V postave Toffola prichádza za milovanou Checcou a chce jej dorozprávať posledné udalosti do konca, no cez hlasnú hudbu ho nie je vôbec počuť. Príbeh teda uzatvára nemými pantomimickými náznakmi. To sa Kinaicovi darí s ozajstnou bravúrou. V jeho prehnaných pohyboch, tempe a svižnosti, je cítiť skutočný duch „goldoniovskej“ komiky. Bez použitia slov sa tu inscenácia stáva akoby nemým filmom a Kianica brilantným komikom grotesky. V inscenácii sa mihnú aj iné postavy, ktoré ale takmer vôbec nezasahujú do inscenácie. Sú nimi Padron Toni (Pavol Klimašovský), Padron Fortunato (Jaroslav Vitos) a pani Pasqua/pani Libera (v dvojúlohe vystúpila Anna Hulmanová).

Inscenácia má teda množstvo Achillových piet, predovšetkým veľmi neprimeraný interpretačný prístup k predlohe. Výklad hry neponúka pre diváka dostatok hodnôt, či oporných bodov, vďaka ktorým by si obecenstvo utvorilo akú-takú predstavu o poetike autora (a nedajbože by sa aj od srdca zasmialo). Inscenácia osciluje medzi pár nezlučiteľnými orientačnými bodmi. Na jednej strane vidíme lascívne a vulgárne explózie ľudskej zábavy, na druhej strane hercov sediacich v rade, ktorí kronikársky a suchopárne referujú o deji. Niekde medzi to sa primiešava ešte aj hudobný motív známej piesne Unforgettable od Natalie Cole. Tento hit bezpochyby v sebe zrkadlí idylickú atmosféru amerických R´n´B a soulových klubov, obraz šarmantných žien a decentných mužov v oblekoch, vyleštené piano a cigaretu na špičke. Prečo teda znie v Chiozze? Mnohé podobné inscenačné riešenia zahlcujú diváka nepremyslenými a vulgarizujúcimi zásahmi do poetiky autora a navyše zväzujú hercov a ich prejav. Výsledkom je neduživý a nič nehovoriaci obraz na úrovni tlmočenia základnej fabuly.

Publikované online: 17.10.2008

Tatiana Brederová

Tatiana Brederová je absolventkou doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla. Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.