Ponurá spiritualita po domácky

Vytlačiť

Stanislav Bilý: Kon(spiritual)

Dramaturgia: Peter Medviď

Hudba: Liečiteľ

Scenár a réžia: Stanislav Bilý

 

Účinkujú:

Saša: Peter Medviď

Paša: Stanislav Bilý

Desa: Lucia Hrašková

 

Premiéra: 16. 11. 2017 v rámci festivalu Alternatívny kvocient (15. – 24. 11. 2017) v centre nezávislej kultúry Wave v Prešove.

Recenzia vznikla na základe reprízy zo dňa 21. 1. 2018 v rámci podujatia „Frištik s kabinetom: Kon(spiritual)“ v centre nezávislej kultúry Wave v Prešove.

 

Tvorcovia Divadelného kabinetu východňara predostreli vo svojej autorskej inscenácii Kon(spiritual) pomerne jednoduchý príbeh trojice priateľov, venujúcich sa páleniu ovocných destilátov domácim (pokútnym) spôsobom. Vytvorili komornú inscenáciu, v ktorej akcentovali lokálnu tematiku najmä východoslovenského regiónu.[1] Vyplýva to z ich osobitej inklinácie sústrediť sa v tvorbe a priori na rôznorodé témy prevažne z východoslovenského regiónu. Ich cieľom je tiež stmeliť vo svojich projektoch rôznych umelcov, taktiež prevažne z tohto regiónu.

O čom je príbeh Kon(spiritual)? Saša (Peter Medviď), Paša (Stanislav Bilý) a Desa (Lucia Hrašková) predstavujú partiu troch priateľov, tráviacu celý čas v garáži špiritizovaním o alkohole, ako aj alchýmii jeho výroby. Ovocné destiláty pália prakticky z čohokoľvek: z dúl, kompótov od starých materí atď. Vytúženým zdrojom pálenia sa má stať vzácna dula ako: „... slaviansky dar bohov...“[2] Svojrázna trojica teoretizuje o výrobe „dulovice“ aj o myšlienkach slovanstva v podobe otrepaných fráz často s fanatickým odhodlaním. Čiastočne si týmito teóriami vypĺňa čas počas fermentovania a obhajuje tak svoju pokútnu činnosť. Problém nastane, keď do destilačných rúrok začne namiesto duly stekať zvláštna tekutina z vykúpených banánov z globálneho obchodného reťazca. V tiesnivej garáži následne vzniká unikátna „bananica slavica“[3] paradoxne nie zo slovanského, ale z exotického ovocia.

Trojica náruživých pijanov páli ovocné destiláty, tzv. tuhé „ päťdesiat dvojky“ z viacerých dôvodov: ekonomických, globálnych i spirituálnych. Stojí za tým túžba vyťažiť všetok dostupný ovocný materiál k vydestilovaniu takého produktu, ktorý by potvrdzoval ich hlbšiu zakorenenú identitu vlastenectva i východnú (slovanskú) inklináciu. Týmto spôsobom reagujú na jednotlivé globálne korporácie, devastujúce súčasný svet. Tým, že jeden z trojice priateľov tajne použije do pripravovanej liehoviny atypické ovocie (banány so šupkami), sa pôvodne vzývaná slovanská idea groteskne prevráti.

Stanislav Bilý vo svojej hre väčšmi akcentuje rôznorodé peripetie výroby domácej liehoviny bizarným spôsobom na bizarnom mieste. Traja spomínaní priatelia (Saša a Paša sú obaja zaľúbení do vábnej Desy) sa jednostaj prekárajú o to, či ich spoločný recept na výrobu tvrdého alkoholu je ten najsprávnejší. V jednotlivých dialógoch zväčša opisujú nielen trampoty pri pálení, ale rovnako v nich tematizujú aj vzájomné iskrenie vo vzťahoch medzi nimi (najmä keď sa Saša poza Pašov chrbát nemotorne pokúša pozvať Desu na rande). 

Inscenátori kládli dôraz na určitý dialogický rytmus, ktorý často tvorili jednotlivé slovné potýčky Sašu a Pašu v prevažne statických aranžmánoch, poprelínaných klávesovým intermezzom. Mohli by sme konštatovať, že na celkovú stereotypnosť replík v dialógoch vplývala hustnúca atmosféra v garáži počas prípravy bájneho, pokútneho liehovinového produktu. Poväčšine banálne rozhovory v rámci všedných konverzácií často skĺzavali do  ponurej atmosféry. Esprit im dodával originálny slang, špecifický osobitý žargón, týkajúci sa nielen výroby tvrdého alkoholu, ale aj typický dialekt („... prestaň, lebo sa zbľujem...“, „ľabať“ a i ), vychádzajúci najmä z prešovských reálií i širšieho kultúrneho kontextu. Z prítomnej nudy počas fermentovania vytryskla z času na čas hravá rytmickosť jednotlivých, súvislejšie sa opakujúcich replík. Tieto banálne monológy však v istých momentoch zneli priam melodicky, čím stereotypná výmena replík v odvíjaných dialógoch získala na zreteľnej dynamickej valencii. Napríklad Saša pri vábení Desy použil rad opakovaných, monotónne odriekaných slov, len aby si vybrala rande s ním a nešla za Pašovou starou mamou tlačiť kapustu:

SAŠA: „Smižany! Kury! Vajcia!“

(...)

SAŠA: „Smižany! Kury! Vajcia!“

(...)

SAŠA: „Smižany! Kury! Vajcia!“[4]

Herci sa pritom väčšmi primkýnali k realistickému štýlu konkrétneho nastoleného prostredia so všetkými možnými komponentmi. Odetí v sterilných kombinézach prezentovali sústavný pracovný zápal. Použitím silného líčenia (zväčša výrazných červených liniek) vyjadrili nielen húževnatú sústredenosť, ale aj únavu z neustáleho degustovania (všetci traja experimentátori mali farebné kruhy okolo očí, zvýraznené spomenutým extrémnym líčením).

Peter Medviď ako Saša zväčša zotrvával v jednotnej polohe svojho výrazu počas neustáleho sedenia a sústavného morfondírovania. Surový cynický tón, zvýšená dikcia, vychrlená v istej konštantnej rovine mu citeľne pridávali na statickosti. V kontraste k tomu bol Stanislav Bilý dynamickejším partnerom. Bájna Desana (Lucia Hrašková) vynikla príslušným civilným spôsobom autentického podania.

Scénu tvorila nevľúdna garáž s nevyhnutným inventárom na výrobu domácich destilátov. Postavy zvyčajne sedeli, príp. postávali v jednotlivých statických aranžmánoch okolo dreveného kuchynského stola s porozkladanými zaváraninovými pohármi, ako aj pohárikmi na občasné koštovky. Tie boli obligátnou súčasťou pasívneho čakania a reflexívneho dumania. Vzadu za stolom sa týčil mohutný sud, do ktorého stekali postupom času vydestilované tekutiny premieňané tajomnými mechanizmami so silným percentom alkoholu. Vzbudzoval atmosféru dusna a napätia. Sud napokon vybuchol. V závere sa toto trio ocitlo v nebi plnom harmónie, zmierenia, pokoja, kde už nebolo potrebné filozofovať ani vypaľovať. 

Výrazovo úsporná inscenácia zacielila najmä na generačne spriaznené publikum v rámci miesta (regiónu) pôsobenia. Čiastočne k tomu uspôsobili aj svoje výrazové prostriedky, veľmi dobre fungujúce predovšetkým medzi domácimi. Divák sa svojím spôsobom musel orientovať v jednotlivých prešovských reáliách, ako aj širších teritóriách severovýchodného Slovenska (v inscenácii spomínaná šarišská obec Smižany, Kokošovce, známe prešovské sídlisko Šváby, príp. mesto Stropkov). Aj napriek regionálnej špecifikácii inscenácia tohto divadelného kabinetu nestratila na komunikatívnosti. Tvorcovia v nej takmer civilne odkazovali na jednotlivé spoločensko-kultúrne kontexty i paralely v spoločnosti, vrátane paródií na rôznorodo šírené pochybné idey novodobého slovanstva. Nesmelo rozvinuli spoločnú generačnú výpoveď mladých tridsiatnikov, reflektujúcich zjavné globalizačné dopady nielen na šarišský región.

 

 

 

 


[1] Divadelný kabinet východňara sa svojím situovaním definuje ako silne lokálne (regionálne) divadelné združenie s koncentrovaním sa na prioritne lokálne témy orientáciou na známe prešovské reálie, kontexty, ako aj silne nárečový esprit s osobitým, ojedinelým vyznením.

[2] Stanislav Bilý: Kon(spiritual). Scenár k inscenácii Kon(spiritual). [Rozmnoženina.] Prešov: Divadelný kabinet východňara, 2017. Nečíslované.

[3] Tamže, 2017. Nečíslované.

[4] Stanislav Bilý: Kon(spiritual). Scenár k inscenácii Kon(spiritual). [Rozmnoženina.] Prešov: Divadelný kabinet východňara, 2017. Nečíslované.

Publikované online: 5.4.2018

Miroslav Ballay

Miroslav Ballay (1978) je absolventom odboru psychológia a estetika na Pedagogickej fakulte UKF v Nitre. V rokoch 2001 - 2004 bol interným doktorandom v Ústave literárnej a umeleckej komunikácie Filozofickej fakulty UKF, odbor estetika a dejiny estetiky. Od roku 2004 pôsobí na Katedre kulturológie Filozofickej fakulty UKF. Momentálne zastáva post vedúceho katedry. Prednáša a vedie semináre z disciplín Dejiny slovenskej divadelnej kultúry, Dejiny umeleckej kultúry - divadlo, Divadelná tvorba a recepcia, Tvorivý seminár (divadelná kritika), Divadelná dielňa a iné. Publikuje vedecké štúdie a kritiky vo viacerých časopisoch a magazínoch Culturologica SlovacaSlovenské divadlo, kød - konkrétne o divadle, VLNA, Javisko, Salto, Tanec, denník Pravda a iné. Hlavným centrom jeho záujmu je interpretácia divadelného diela, nezávislá divadelná kultúra, nové alternatívne formy divadla. Vydal monografie Ticho v divadelnom diele (2006), Farma v jeskyni (2012), Kontinuita Študentského divadla VYDI (2012). Je zostavovateľom a editorom viacerých zborníkov a kolektívnych monografií: Minority v subsystéme kultúry (2013), Kumšt (k) smrti (2015), 3xS – zborník prednášok o divadle (2015), (De)tabuizácia smrti v diskurzoch súčasného umenia (2016) ai. Je zapojený do projektu Monitoring divadiel na Slovensku. Je členom Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov A.I.C.T./I.A.T.C.