Pomocník

Vytlačiť

Jókaiho Divadlo v Komárne v posledných rokoch mimoriadne úspešne demonštruje pozitívne možnosti vyplývajúce zo spolunažívania rôznych kultúr. Niektorí herci, absolventi VŠMU, dokážu určitou syntézou spájať pozitíva maďarského a slovenského divadla, a vytvárať tak nové umelecké (herecké) hodnoty, v niektorých inscenáciách vznikajú zaujímavé momenty práve vďaka prítomnosti rôznych divadelných (hereckých) škôl (štýlov)... V uplynulých sezónach sa vrátili aj k veľmi zaujímavej a umelecky plodnej spolupráci so slovenskými režisérmi. Po troch úspešných réžiách Martina Hubu z ruskej klasiky bolo celkom logické a dôsledné pokračovať s pozvaním slovenského režiséra z mladšej generácie. Rastislav Ballek už dokázal nielen mimoriadnu citlivosť pre morálno-spoločenské otázky, ich zaujímavé, autonómne videnie a schopnosť svoje postoje vyjadriť v zaujímavom, originálnom divadelnom stvárnení s osobitným rukopisom originálneho režisérskeho talentu, ale aj schopnosť spolupracovať s inými divadelnými kultúrami. Jeho inscenácie v Divadle Andreja Duchnoviča v Prešove patria na zlaté stránky rusínskeho divadelného umenia, aj divadla na Slovensku. Pozvať ho na hosťovanie do Komárna bolo o to logickejšie, že niektorí herci divadla s ním študovali na VŠMU. Vo svetle týchto faktov sa núka skôr otázka, prečo až teraz? Na základe vzniknutej inscenácie môžeme konštatovať, že sa režisér so súborom „stretol“ na rovine štýlovej aj myšlienkovej, a z ich spolupráce vznikla jedna z najlepších a najpodnetnejších inscenácií posledných sezón.

Režisér si zvolil text spisovateľa Ladislava Balleka Pomocník v dramatizácii Ondreja Šulaja. Túto dramatizáciu s dramaturgičkou inscenácie Emese Varga upravili, použili aj niektoré motívy zo scenára filmu Pomocník Zora Záhona. Takto vytvorený text sa sústreďuje na dôležité momenty pôvodnej prózy, vznikajú scény s výrazným dramatickým napätím: zo zaujímavej prózy sa vytvorila hodnotná dráma. Nakoľko režisér Ballek v inscenačnej podobe, v hereckej práci perfektne využije možnosti divadla na obohatenie významov, jemnú štrukturalizáciu, odhaľovania viacej vrstiev významu, pôsobí komárňanská inscenácia ako minuciózna, mnohovýznamová drobnokresba so širokým nadčasovým presahom a významami oproti širšie koncipovanému, jednoduchšiemu, viac ku miestnej a dobovej problematike sa viažucemu pôvodnému prozaickému „náčrtu“. Otázka morálneho a amorálneho tu síce zostáva základom dramatického konfliktu, morálne a amorálne sa však nejavia ako úplne čierno-biele protiklady, ťažisko konfliktu sa prenáša na otázku stretu rôznych kultúr, rôznych spoločenských štruktúr, z ktorých navyše jedna bola vojnovým a spoločensko-politickým vývojom zničená alebo výrazne deformovaná, druhá zas žila v určitej izolácii, v ktorej sa stáročia vyvíjala a v ktorej si svoje morálne zásady a zvyklosti bez problémov udržala. Zo zničenej, „ustupujúcej“ kultúry prežívajú najmä morálne pochybné, „dekadentné“ prvky, preto sa javí ako „amorálna“. Morálna, „čistá“ zas bez zmeny nemôže ďalej existovať, mala by sa prispôsobiť novým podmienkam. Dramatickým „hriechom“ hlavných protagonistov je neschopnosť nájsť adekvátnu formu existencie v týchto, pre nich doteraz neznámych, nevídaných podmienkach. Riečanov žena a dcéra sa dajú očariť vonkajškovými prvkami, „leskom“, materiálnymi výhodami, vzdajú sa starého morálno-hodnotového systému, ale nenájdu si novú, začínajú žiť „bez zábran“. Na druhej strane sa Riečan kŕčovito drží svojich zásad, svojej morálky, v ktorej vyrastal, ktorú si v uzavretej spoločnosti svojej dediny osvojil. Nakoľko to boli hodnoty uznávané a uctievané celou (prevažnou väčšinou) danej spoločnosti, ich dodržiavaním a svojou odbornosťou v práci mäsiara si tam vybudoval silné postavenie. V iných, pre neho cudzích podmienkach stratí istotu. Dôveruje svojej práci, odbornosti, čestnosti. Nepripustí, že v cudzom prostredí, v „pohnutých časoch“, kde pôvodné hodnoty sa vytratili a nové sa ešte neuzákonili sa musí prispôsobiť, aby prežil. Stáva sa tak pri svojom morálnom víťazstve tiež porazeným, neschopným nájsť novú cestu existencie, aplikovať svoje zásady tak, aby morálne nepochybil a pritom existenčne sa tiež dokázal „presadiť“. Mohol by sa stať akýmsi generátorom zmien, tvorcom nových zásad fungovania spoločnosti, na to však nemá dostatok síl ani schopností. Na druhej strane pomocník Lančarič je schopný prežiť v každom systéme. K tomu však potrebuje predovšetkým svoju odbornú zdatnosť, je to excelentný mäsiar, schopnosti ktorého Riečan spozná pri prvom stretnutí. Chýba mu však morálno-spoločenský hodnotový systém, podľa zásad ktorého by sa mohol svojimi schopnosťami uplatniť aj bez podvodov. Pokiaľ by Riečan s Lančaričom boli schopní si porozumieť, mohli by sa navzájom dopĺňať a prosperovať. Každý však ide svojou cestou, nespozná nutnosť zmien a stáva sa tak dramaticky „porazeným“. Nie malú, možno až základnú vinu na ich porážke majú spoločenské pomery, ktoré v danej chvíli na danom mieste „panujú“. Napriek tomu, že dramaturgicky tvorcovia ponechali presné časové aj priestorové určenie deja, nadobúda inscenácia širší, všeobecný význam. Poukazuje na možné problémy, konflikty jednotlivca v „pohnutých časoch“, aké sme v nedávnej histórii tak často zažívali a stále znovu a znovu zažívame aj dnes. Tento silný morálno-spoločenský „odkaz“ ponúka inscenácia nenásilne, bez akejkoľvek didaxie, divák sa dobre zabáva, a až dodatočne začína rozmýšľať, racionálne spracovávať emocionálny zážitok, a vtedy si odnesie ponaučenie, ponúkané autormi. Hlavnou hybnou silou inscenácie sú herecké výkony. Režisér Ballek presne vedel, čo chce, ale dokázal aj takmer dokonale odhadnúť, od koho môže, čo očakávať. Tibor Fabó v Riečanovi vyvážene „dávkuje“ neoblomnosť, zásadovosť, hodnoty „malého človiečika“, ktorému však chýba širší rozmer, prehľad, schopnosť reagovať na zmeny vo svojom prostredí. Na jednej strane uznávame jeho hodnoty, zásadovosť, na druhej strane sa svojou rigiditou stáva trpko-smiešnou postavičkou, a chápeme aj jeho okolie, ktoré ho v tejto uzavretosti, hraničiace už s obmedzenosťou, nie je schopné nasledovať. Pomocník Lančarič Attilu Mokosa nie je hrubým bezohľadným surovcom, skôr „umelcom prežívania“, ktorý je schopný sa prispôsobiť najrôznejším pracovným aj spoločenským požiadavkám, nerobí to zlomyseľne, ale bez morálnych zábran. Spočiatku ani nechápe Riečanove výhrady, veď obchod prosperuje, tak v čom je problém? Postupne sa však od Riečana úplne odvracia, a stáva sa z morálneho hľadiska „negatívnym pólom“. Najväčšou zmenou prechádza Riečanova žena. V brilantnom hereckom podaní Eve Bandor prichádza na javisko skrčená, submisívna žena v dedinskom kroji, pre ktorý sa im vysmievajú, a na konci inscenácie vidíme dámu so stratou všetkých zábran, ale aj ľudských hodnôt, ktorá si materiálne aj telesne užíva, ale duševne sa stráca v cudzom prostredí. Herečka veľmi jemne, citlivo vykresľuje proces tohto prechodu, prerodu, stratu vlastnej identity bez pomoci, podpory v cudzom svete. Na jednej strane ju môžeme morálne odsúdiť, na druhej strane však ľudsky úplne chápeme jej neschopnosť slepo nasledovať svojho, v tomto prostredí tiež „strateného“ muža. Ľudský „prerod“ ich dcéry Evy (Renáta Tarr), je z psychologického hľadiska jednoduchší prípad. Mladé dievča ešte nemá starú morálku tak vžitú, nie je s ňou natoľko stotožnená, a pri odchode z dedinského prostredia stráca aj svoju lásku. Očarená iným prostredím sa ľahko vrhne do života, začína si ho bez zábran užívať. Dostáva sa tak do nezmieriteľného konfliktu so svojím otcom, ktorý mu však nie je schopný presvedčivo argumentovať a ponúkať inú, plnohodnotnú životnú alternatívu, na druhej strane pôsobí aj na svoju matku, ktorú „strháva“ so sebou. Mimoriadne hodnotný je ešte herecký výkon Erika Ollé v postave Filadelfiho, ktorý názorne prezentuje, prečo amorálnosť s takýmto šarmom dokáže tak silno ovplyvniť svoje okolie, celé prostredie. Z ostatných účinkujúcich (László Hajdú –Kukucska, Krisztina Holocsy-Nelli, Szabó Szvrcsek Anita-Vilma, Istvána Olasz-Dobrík, Bálint Majorfalvi-Občan, Tamás Bernáth-Török, László Nagy-Blaščák) má každý svoje menšie sólové výstupy, pritom účinkujú perfektne ako „spoločenské prostredie, dalo by sa povedať, že síce bez textu, ale majú úlohu antického chóru. Kostýmy Eriky Gadus sú takmer dobové, bez problémov si ich vieme predstaviť v konkrétnom povojnovom období, keď sa román odohráva, na druhej strane sú predsa len nadčasové, umožňujú divákovi odpútať sa od konkrétneho času, k zovšeobecneniu príbehu. V tomto výklade symbolického a všeobecného významu konfliktu rôznych spoločensko-kultúrnych hodnôt nám výdatne pomáha scéna Juraja Gráfela. Monštruózny bitúnok síce poukazuje na mäsiarstvo, na pôvodné povolanie Riečana aj Pomocníka Lančariča, má však oveľa širší, symbolický význam – vytvára alúzie na „bitúnok dejín“, vytvára priestorovo aj symbolicky-významovo vynikajúce, výstižné prostredie pre daný inscenačný výklad.

 

Géza Hiznyan

Publikované online: 10.6.2011