POĽSKÁ KRV – PRÍPRAVA NA STOROČNICU?

Vytlačiť

Oskar Nedbal: Poľská krv (Polenblut)

klasická opereta v troch dejstvách
Opera SND
premiéry 13. a 14. apríla 2018
Historická budova SND

Inscenačný tím:

Hudobné naštudovanie: Marián Vach
Dirigenti: Marián Vach, Dušan Štefánek
Réžia: Marián Chudovský
Choreografia: Igor Holováč
Scéna: Jaroslav Valek
Kostýmy: Peter Čanecký
Zbormajster: Ladislav Kaprinay
Dramaturgia: Pavol Smolík
Helena Zarembová: Eva Hornyáková, Katarína Juhásová-Štúrová
Gróf Boleslaw Baranski: Miroslav Dvorský, Tomáš Juhás
Wanda Kwasinska, tanečnica varšavskej opery: Jana Bernáthová, Petra Nôtová
Bronio von Popiel, Baranského priateľ: Ján Babjak, Martin Gyimesi
Jan Zaremba, statkár, Helenin otec: Gustáv Beláček, Ján Galla
Jadwiga Pawlova, Wandina matka: Jitka Sapara-Fischerová, Eva Šeniglová
Šľachtici, priatelia grófa Baranského:
Mirski: František Ďuriač, Juraj Peter,
Gurski: Ivan Ožvát, Igor Pasek
Senowicz: Jozef Kundlák, Jiří Zouhar
Wolenski: Daniel Hlásny, Martin Smolnický
Slečna von Drygalska: Daria Ďurišová, Nora Chmelik
Kontesa Jozia Napolska: Monika Kyšková, Mária Štúrová
Wlastek, Baranského sluha: Dmytro Dubrovskyy, Martin Ešek

Spoluúčinkuje Orchester a Zbor Opery SND a Pressburg Singers pod vedením Janky Rychlej

 

Pred záverečným titulom sezóny 2017/2018, ktorým bude Pucciniho Tosca, uviedla Opera SND operetný titul: Nedbalovu operetu Poľská krv. Po operno-baletnom večere z dvoch jednoaktoviek Mauricea Ravela Španielska hodinka (opera) a Dafnis a Chloé (balet s účasťou zboru); po dramaturgicky a režijne diskutabilnej inscenácii opery Rimského-Korsakova Sadko (krátko po premiére zatiaľ neuvádzanej – pre štrajkovú pohotovosť sólistov, zboru a orchestra SND) nasledovala opereta Oskara Nedbala Poľská krv. Summa summarum: dva a pol operných inscenácií v Opere SND + jedna opereta – to je bilancia národnej opernej scény Slovenska v sezóne 2017/2018. Pri propagácii novej inscenácie Poľskej krvi sa o. i. zdôraznilo, že opereta (nielen táto konkrétna) pripomína prvé roky existencie SND, ktoré vzniklo r. 1920. Tým je jedným z príspevkov k oslave blížiacej sa storočnice SND, kde sa až do r. 1945 hrávali vedľa činohry a opier aj operety. (O vzniku a začiatkoch SND sa môže záujemca dočítať v bulletine k Poľskej krvi).

Ďalším mostíkom k dramaturgickému výberu je skutočnosť, že autor diela – Oskar Nedbal (26. 3. 1874 – 24. 12. 1930), známy český dirigent, skladateľ (v kompozícii žiak Antonína Dvořáka), violista a dlhoročný člen Českého kvarteta, bol od r. 1923 riaditeľom SND, ktoré viedol až do svojej predčasnej smrti r. 1930. Poľskú krv však uviedli v Mestskom divadle v Bratislave (dnes Historickej budove SND) už aj pred Nedbalovým pôsobením – v marci 1915, v nemeckej jazykovej verzii (tak, ako bolo napísané libreto a ako uviedli túto operetu prvý raz vo Viedni 25. 10. 1913 v Carl-Theatri). V Bratislave ju r. 1915 predstavila Východočeská divadelná spoločnosť z Pardubíc pod vedením Bedřicha Jeřábka. Práve táto spoločnosť sa r. 1920 stala základom nášho prvého profesionálneho Národného divadla. Odvtedy uplynulo 98 rokov.

Jeřábkova spoločnosť – už pod hlavičkou Národného divadla – zahrala za jeden a pol sezóny 26 operetných titulov (okrem činohier a opier). Dnes je opereta v SND skôr výnimočnou ponukou, než samozrejmosťou. Od r. 1945 bola opereta totiž udomácnená na Novej scéne v Bratislave. V istom období tohto divadla (od r. 1999, keď sa Spevohra NS rozpustila a bol prijatý nový štatút NS) prevažoval v tamojšej ponuke najmä módny či aktuálny český (občas aj domáci) muzikál s nahratým hudobným podkladom – a tiež ľahké činoherné komédie. Klasickú operetu vtedajší riaditelia NS z repertoáru celkom vylúčili ako niečo zastarané, nehodné, malomeštiacke a zbytočne nákladné. Táto línia dramaturgie na NS pripomenula pamätníkom päťdesiate roky 20. storočia, keď bola opereta – nielen na NS – považovaná za „buržoázny prežitok“. V období spomínanej „prestávky“ uvádzania klasickej i domácej operety v jej bratislavskom sídle – Živnodome (na Novej scéne) Opera SND oprávnene suplovala tento hudobno-zábavný žáner sporadickým zaradením operety do svojho repertoáru. Dnes je iná situácia. Na Novú scénu sa opereta – s novým vedením divadla – vrátila, a to Kálmánovou Veselou vdovou. Dielo (paradoxne aj s hosťujúcimi sólistami Opery SND) realizoval väčšinou mladý kolektív inscenátorov a interpretov NS, s istým inscenačným odstupom, pritom rešpektujúc vokálne požiadavky a tiež – čo len komorný – živý orchester i zbor. A opäť mala úspech! U istej časti publika totiž táto forma hudobno-zábavného divadla bude stále obľúbená, ako súčasť historického povedomia umenia na križovatke Viedeň – Budapešť – Bratislava.

Jej zaradenie do súčasnej, pomerne chudobnej dramaturgie Opery SND je teda diskutabilné. Zo všetkých zdôrazňovaných aspektov je jasná iba pripomienka osobnosti Oskara Nedbala. Ten bol o. i. aj autorom niekoľkých baletov určených deťom. Balet SND sa tento raz „pocte Oskarovi Nedbalovi“ vyhol (hoci práve Nedbal pozval do Bratislavy talianskeho baletného majstra a choreografa Achilleho Viscusiho, ktorý v rokoch 1923 – 1930 vybudoval v SND profesionálny baletný súbor). Dôvodom je fakt, že náš baletný súbor uviedol pred pár rokmi (r. 2015) úspešne obľúbené Nedbalovo dielo Z rozprávky do rozprávky. Tiež novšie umelecké ambície v smerovaní baletu SND sa tomuto Nedbalovmu odkazu vzpierajú.

Zaradenie operety Poľská krv do dramaturgie opery – namiesto dramaturgicky objavného operného titulu – má teda zrejme prilákať (ako vždy) do divadla viac obecenstva. V Historickej budove SND, kde Nedbal pôsobil ako riaditeľ a dirigent, bola 13. a 14. apríla t. r. aj ostatná operetná premiéra Operného súboru SND. Ak aj veľké operné domy v zahraničí udržujú v zásobárni klasické operety, uvádzajú ich skôr vo výnimočné dni (večery) roka. U nás ich pravidelne inscenujú a uvádzajú divadlá v Košiciach, Prešove a v Banskej Bystrici, každé z iného dôvodu (tradícia, zloženie obyvateľstva, zápas o diváka v oveľa skromnejších finančných podmienkach divadla, než aké má SND).

Aká je umelecká hodnota novej inscenácie Poľskej krvi? Dej libreta je od dobovo známeho autora Lea Steina (libretistu niektorých úspešných operiet J. Straussa ml., F. Lehára a E. Kálmána). Vzniklo na námet Puškinovej poviedky Slečna roľníčka. Z nej L. Stein prevzal hlavný motív spočiatku neopätovanej, no postupne sa rodiacej lásky dvoch mladých dvojíc: komickej a lyrickej. K tomu pridal v klasickej operete vyžadovanú dvojicu starokomika a starokomičky a početné menšie roly, doplňujúce dej, zbor a tanečné čísla. A dej?

Pyšný, no chudobný poľský gróf Bolo Baranski sa na varšavskom bále vyjadrí, že by sa radšej oženil s obyčajnou gazdinou než s Helenou, dcérou svojho veriteľa, bohatého statkára Zarembu. Na bále si tieto slová anonymne vypočuje mladá Helena Zarembová, ktorá sa rozhodne odčiniť urážku svojej osoby. Preoblečie sa za gazdinú a prihlási sa Bolovi Baranskému do služby. Za rok dá táto pracovitá a temperamentná dievčina do poriadku rozhajdákaný majetok pána grófa, dokonca z Bola „spraví človeka“, ktorý zanechal pijanské zábavy s kamarátmi. Vo chvíli, keď sa pred spoločnosťou všetko prezradí, príbeh finalizuje. „Gazdiná“ sa premení na peknú a šikovnú statkársku dcéru Helenu Zarembovú, ktorej nie je Bolo Baranski ľahostajný. Obaja mladí ľudia prestanú skrývať vzájomné sympatie a lásku. Pred divákmi sa ustáli aj vzťah medzi Bolovým popleteným, náležite komickým, no verným kamarátom Broniom Popielom a tanečnicou Wandou Kwasinskou. A bohatý starý Zaremba neunikne záujmu Wandinej matky, ktorá vedľa dcéry tiež hľadá „obeť“ do manželstva.

Príbeh na rozptýlenie a pobavenie, šikovne napísaná rozprávka pre dospelých. Do toho melodicky chytľavá hudba s vokálnymi číslami, ktoré sa stali šlágrami svojej doby, tance v štýle poľskej mazúrky, krakoviaka, valčíka, polky či pochodových rytmov. Výborná inštrumentácia orchestrálneho majstra, priestor na prezentáciu sólistov, komornejších ensemblov, tanečnej zložky a orchestra. Nedbal využil svoje umelecké „zbrane“ nielen na lyrické, ale aj komické a parodujúce scény. Jeho vokálne party sú náročnejšie – a tak sme mohli sledovať interpretáciu diela s poprednými opernými sólistami SND, ktorí sa však museli priučiť väčšiemu javiskovému pohybu a hovorenému slovu.

Generálny riaditeľ Slovenského národného divadla Marián Chudovský tento raz neponúkol režijnú stoličku v Nedbalovej operete nikomu z mladých umelcov, ale sadol si na ňu sám. Jednotlivé obrazy a scény rozvrhol v súlade s návrhom scény, naštudoval s umelcami príbeh v duchu klasickej réžie, ktorá väčšinu obecenstva zaiste uspokojí, dal si prácu s hovorenými dialógmi jednotlivých sólistov a rozhýbal ich aj v spolupráci s choreografom Igorom Holováčom. Nesnaží sa o násilnú aktualizáciu – až na občasné aktualizačné politické repliky sólistov. Treba povedať, že obecenstvo na ne veľmi nereaguje, lebo doba je aj bez nich tragikomická. Všetky postavy (aj malé) sú obsadené alternujúcimi spevákmi. Chudovského réžia zrejme vychádza zo vzájomného porozumenia režiséra so scénografom Jaroslavom Valekom. Ten otvoril javisko viac do hĺbky, nezaplnil ho veľmi rekvizitami, a tým uvoľnil pre tanečné a zborové čísla. Medzi výraznými nosnými vertikálnymi stĺpmi ponechal quasi vyvýšený kruh, na ktorom sú „pohodené“ dnes módne (menšie, ale aj nadrozmerné) „tuli vaky“. Tie sú aj po stranách javiska, ktoré sa celkovo mení iba minimálne – hoci tvorcovia využili aj točňu. Na „tuli vakoch“ – proti akému-takému bontónu – sa vyvaľujú účastníci varšavského plesu v 1. dejstve, prípadne kamaráti Bola Baranského v pijackej scéne 2. dejstva, kde je stred ozvláštnený aj výtvarnou skratkou, metaforou zruinovaného majetku grófa Bola.

Výtvarne Jaroslav Valek doplnil základnú orientáciu prostredia prvkami štýlu art deco, ktorý bol moderný v prvých desaťročiach 20. storočia. Z výtvarného umenia sa postupne dostal aj do interiérovej kultúry a zariadenia. Vyznačoval sa jednoduchosťou, ako protiváhou interiéru 19. storočia. Dominovali mu zdôraznené rovné čiary (zreteľné najmä na pozadí javiska a dominujúcich „stĺpoch“). Geometrické znaky tohto štýlu (v prevažujúcej okrovo-čierno-zlatej farbe) sú prítomné v celkovom riešení Valekovej scény. V období art deco sa začali tvoriť aj rôzne pohovky, sedačky a pohodlné zákutia na odpočinok. „Tuli vaky“ to však určite neboli! Na javisku tieto nestabilné monštrá sólistom zavadzajú, prípadne sa o ne potkýnajú, keď z úzadia – asi na pokyn režiséra – prichádzajú na proscénium cez ne... Dlhoročným partnerom Mariána Chudovského je tiež kostýmový výtvarník Peter Čanecký. Ten preniesol prvky art deco do šiat jednotlivých dám. V obliekaní bolo toto obdobie typické prostotou a hladkosťou línií, čo vyvažovala kvalita materiálu a aplikácie výšiviek, geometrických vzorov, strapcov a folklórnych prvkov. V tomto zmysle je Čaneckého divadelná ponuka čistá, jasná, v súlade s názorom spolutvorcov. Výtvarno-scénickú stránku Poľskej krvi si zrejme vychutná detailný znalec štýlov, no nevedno, či ohúri publikum, ktoré očakáva od operety aj pompéznosť. Tá našťastie zažiarila najmä vo veľkom finále 3. dejstva.

Dramaturgicky je Nedbalovo trojdejstvové dielo zbytočne delené dvomi dlhými prestávkami (bez podstatnej zmeny scény). Druhé dejstvo by sa mohlo textovo skrátiť a nie nadstavovať (opakovanými) tanečnými číslami pred 2. dejstvom a nekonečne dlhou klaňačkou. Choreografia a pohybová kultúra Igora Holováča celkovo osviežila pomalšie plynúci dej a čisto tanečne zodpovedala rôznym rytmickým a tanečným premenám partitúry.

Tvorcovia dali Poľskú krv po dlhých desaťročiach jazykovo inovovať, hoci dávny preklad Poľskej krvi od Štefana Hozu zostane pre mnohých milovníkov operety nezameniteľný. Ján Štrasser, básnik, spisovateľ a mnohonásobný tvorca nových textov v klasických operetách i muzikáloch, dal nové básnické šaty aj piesňam a textom Nedbalovej najúspešnejšej operety. Chvályhodné je, že najznámejšie árie, kuplety a zbory síce prebásnil v duchu dnešnej jazykovej kultúry, ale ponechal v úvodných veršoch (a slovách) čiastočnú identifikáciu s dobre známymi starými melódiami Poľskej krvi.

Hudobne dielo naštudoval Marián Vach, dlhoročný šéfdirigent Štátnej opery v Banskej Bystrici. Konečne dostal pozvanie do „svätostánku“ – Opery SND! Škoda, že až vo finále svojej dirigentsky úspešnej kariéry – a „len“ do operety. Pritom je objaviteľom málo hraných, či polozabudnutých diel G. Verdiho, ktoré uviedol na Zvolenských hrách zámockých a v Štátnej opere v Banskej Bystrici. Marián Vach dal Nedbalovej Poľskej krvi potrebný spád, rytmický pulz, v záverečnom hudobnom poďakovaní sólistov a zboru, teda vo finále, priam hymnický charakter a citovo-výrazovú gradáciu. Na l. premiére znelo z orchestra menej lyriky a priveľa forte, menej vypracovanosti v nástrojových skupinách, zato 2. premiéra bola pokojnejšia, vyzretejšia, rubatovo i dynamicky pestrejšia.

Dvojité obsadenie sa oprelo o skúsených operno-operetných sólistov, ale aj mladú spevácku krv v tomto náročnom žánri. Vyrovnať spievaný tón s melodikou hovoreného slova je iba zdanlivo ľahké, nehovoriac o pohybe a dialógoch medzi herecky neskúsenými spevákmi. Postavu Heleny Zarembovej stvárnila Katarína Juhásová-Štúrová. Jej hlas prechádza postupne z čírej lyriky do mladodramatických polôh. Svojím ženským šarmom a zmyslom pre humorné podtexty vyjadrila veľa z ideálnych predstáv o svojej hrdinke, ktorá cieľavedome dosiahne nielen satisfakciu svojho pôvodu, ale aj lásku muža. Menej razantná, skôr lyricky pôsobiaca sopranistka Eva Hornyáková je v prvom rade predstaviteľkou ranoromantických a romantických operných titulov a hrdiniek. Napriek tejto predurčenosti mäkkého, stále lyrického sopránu naplnila predstavu o „inej“ operetnej Helene Zarembovej. Síce menej razantnej, než ju kreuje Katarína Juhásová, ale vokálne jemnej, v každom tóne, melodickej línii vypracovanej a precítenej. Z dvoch Bolov bol Tomáš Juhás prekvapujúco uvoľnený, vokálne istý v každej hlasovej polohe, pričom vystihol ľahtikársky charakter a istú ležérnosť svojho hrdinu. Trochu pochudnutý Miroslav Dvorský vytvoril zasa staršieho, no stále príťažlivého a pre dámy žiaduceho bonvivána Bola: hlasovo bez problémov, s kovovým leskom vo svojom tenore. Ján Babjak je skrytý komický talent. Bronio v jeho stvárnení bol nemotorný popleta, vždy ochotný poradiť iným, len nie sebe. Pravda, nemal by ho v reprízach už ďalej karikovať, aby z jeho roly nebol kabaret. Martin Gyimesi ako Bronio bol herecky strnulejší, vážnejšie pôsobiaci priateľ, zato vokálne dobre pripravený. Všeobecne – sólisti spievali ľahko, veď Nedbalova hudba je primárne postavená na melódii, výraze, situácii a charakteristike postáv – a nemá také spevácke požiadavky ako operety Straussa, Lehára, Kálmána. Veľmi podobnými štíhlymi typmi žien, loviacimi partnerov – akýmisi prelietavými motýľmi – boli dve predstaviteľky Wandy, tanečnice varšavskej opery: Jana Bernáthová a Petra Nôtová. Obe sú protipólom mladokomikovi Broniovi. Tieto subretné dámy sú vykreslené s iskrou v hlasovom i hereckom prejave. Nadmiera pohybu po scéne a prílišné afekty sa možno časom trochu skorigujú a hlasy vo vyšších polohách obom jemne zaokrúhlia... Matku Wandy, Jadwigu herecky a vokálne v štýle starokomičky s chuťou stvárnila Eva Šeniglová. Presvedčila ako spevoherečka. Jej postava starnúcej Wandy evidentne prahne po nejakom bohatom mužovi. Jitke Sapara-Fischerovej viac sedia postavy tvrdých ženských charakterov, nie podobné nenásytné fúrie. Jadwigu Pawlovu kreovala civilnejšie, ale tiež ako cieľavedomú, po zaistenej budúcnosti túžiacu „dámu“. Jej tmavý mezzosoprán podčiarkol odlišnosť oboch interpretiek. Basová úloha Jana Zarembu bola Jánom Gallom stvárnená brilantne, so šarmom, ktorý prislúcha operete, s príznačným hereckým talentom a istotou hlasu (aj v hlbokom, no predsa len mäkko posadenom tóne v známej árii „Som takým diplomatom“). Galla nie raz presvedčil – aj mimo SND – že má veľký zmysel pre opernú (aj operetnú) komiku. Gustáv Beláček má impozantný, technicky mimoriadne kvalitne vedený hlas, javiskovo je možno o niečo menej „rozihraný“ ako jeho starší kolega.

Aj menšie postavy Poľskej krvi boli individualizované. Mirského spieval Juraj Peter, pomerne málo využívaný vo väčších úlohách. Pritom má nielen pekný barytón, ale aj veľký komický potenciál a javiskovú prirodzenosť. František Ďuriač sa pod vedením režiséra tiež uvoľnil a rozohral v postave Mirského, vytrvalého účastníka „pitiek“ u Bola Baranského. Ivan Ožvát (Gurski) je na komické figúrky priam predurčený. Ani Igor Pásek za ním pri javiskovo-speváckej kresbe postavičky pijana Gurského v alternácii roly nezaostával. Jozef Kundlák slúži SND obetavo – od mladosti podnes. Možno si málokto z návštevníkov SND uvedomuje jeho bohatú domácu i zahraničnú kariéru v mladosti, post žiadaného leggiero tenora, z ktorého vekom disciplinovane zostúpil k malým postavám, opatrujúc si stále svoj jasný hlas. Tu spieval a hral Senowicza, ktorého striedavo stvárnil s Jiřím Zouharom. Ďalšie malé postavy doplnili členovia súboru Opery SND. Režisér im dal nielen diferencované kostýmy, ale aj individualizované správanie, najmä na varšavskom plese. Tak to bolo aj v mužskom zbore 2. dejstva, ktorý účinkoval v menšom počte, ale presne a neobyčajne farebne. Zbormajster Ladislav Kaprinay naštudoval precízne, citovo dojemne aj záverečný ďakovný zbor. Treba dúfať, že po operete Oskara Nedbala bude storočnica Slovenského národného divadla postupne reprezentovaná v opernom súbore predovšetkým kvalitnými opernými titulmi, ktoré umeleckým ohlasom presiahnu malý slovenský národ.

Publikované online: 29.6.2018

Terézia Ursínyová

Terézia Ursínyová (1942) je muzikologička, hudobná kritička a publicistka. Absolvovala štúdium hudobnej vedy a hudobnej výchovy na Filozofickej fakulte Univerzity J. A. Komenského. Pracovala ako metodička hudby Krajského osvetového strediska v Banskej Bystrici, redaktorka denníka Smer, zástupkyňa šéfredaktora časopisu Hudobný život, tajomníčka koncertných umelcov, neskôr komisie muzikológov na Zväze slovenských skladateľov, dramaturgička Komornej opery Slovenskej filharmónie, tlačová tajomníčka Slovenskej filharmónie, zástupkyňa šéfredaktorky časopisu Slovenka.
V hudobnokritickej a teoretickej práci sa orientuje najmä na hudobné divadlo. Publikovala v takmer všetkých slovenských denníkoch a v slovenských a českých odborných časopisoch (Hudobný život, Teatro, Gramorevue, Film a divadlo, Nové slovo, Literárny týždenník, Hudební rozhledy, Opus musicum, Slovenské divadlo). Vytvorila desiatky hudobno-slovných relácií pre Slovenský rozhlas, scenáre o hudbe pre Slovenskú televíziu, stovky hudobných kritík a iných novinárskych žánrov, venovaných hudbe a umeniu počas päťdesiatich rokov publicistickej práce. Vydala viacero knižných publikácií. Je nositeľkou Ceny Jozefa Kresánka za r. 2001 - za celoživotnú muzikologickú, kritickú a publicistickú tvorbu, s prihliadnutím na monografiu Volali ma Mimi.