Politika zasa dostala chuť na divadlo

Vytlačiť



Interné hodnotenie
Dramaturgia: Valerij Kupka a.h.,
scéna: Štefan Hudák a.h.,
kostýmy: Anna Simková a.h.,
réžia: Marcel Škrkoň a.h.
Hrajú: Jaroslava Sisáková, Ľudmila Lukačíková, Ľuboš Mindoš, Eugen Libezňuk, Jozef Tkáč, Vladimír Čema/Michal Iľkanin.
Premiéra 19. 12. 2008 v Divadle Alexandra Duchnoviča Prešov

Divadlo Alexandra Duchnoviča si za ostatných dvadsať rokov vyslúžilo v slovenskom divadelnom kontexte výnimočné postavenie dvoma výraznými javmi - jasne formulovanou dramaturgiou a nezvyčajne vyrovnaným hereckým súborom. Prvú poznávaciu veličinu - umelecký program - kreoval nebohý Vasiľ Turok. A druhý jav bol výsledkom pedagogickej podpory našej rusínskej menšiny zo strany Kyjevského Divadelného inštitútu Karpenka-Karého, ktorý dominantne vychovával herecký súbor. Jeho absolventi hravo interpretovali širokú škálu repertoáru. Vedeli zahrať komédiu pre široké vrstvy rovnako hodnotne, ako slovenskú či svetovú klasiku. Inscenácie ako Skon Paľa Ročku, Gogoľova Ženba, Shakespearov Hamlet, Schillerovi Paraziti, Gončarovov Oblomov odvážnymi interpretáciami i zaujímavými inscenačnými postupmi, napĺňali ideály modernej dramaturgie repertoárového divadla a prekračovali interpretačné zvyklosti divadelnej prítomnosti. Navyše, spolupodieľali sa na obrode Rusínov, desaťročia nielen kultúrne, či nábožensky zaznávaných a odsúvaných za perifériu spoločenských pohybov. Všetky tieto pozitíva sa podstatnou mierou viažu na niekoľko osobností. A ešte jeden „historický exkurz“ je dôležité na tomto mieste pripomenúť: Za minulého režimu boli kontakty prešovského divadla a kyjevskej umeleckej školy menej politicky vyhrotené. Prešovského divadlo fungovalo pod názvom Ukrajinské národné divadlo, čo v Kyjeve pravdepodobne stačilo. Realitu jazykového profilu divadla, ktoré oficiálne hralo po ukrajinsky, ale na zájazdoch po vidieku hojne pracovalo s oficiálne nepriznávaným rusínskym jazykom, už v podstate nik podrobnejšie neskúmal. A tak na začiatku éry DAD (rok 1990) disponovalo divadlo vzdelanostne mimoriadne vyrovnaným kolektívom.
Ale vráťme sa k vývinu profilu DAD. Popri nebohom Vasiľovi Turokovi treba priznať veľký podiel na úspechoch Jaroslavovi Sisákovi, ktorý nastúpil do funkcie riaditeľa v neľahkých 80. rokoch. On bol prvý, kto začal prelamovať hranice národnostnej uzavretosti UND. Systematicky otváral divadlo ostatnej slovenskej divadelnej kultúre, prizýval vtedy mladých divadelníkov a postupne menil profil pôvodne klasicky realistickej divadelnej estetiky na novátorské divadelné postupy.(Jeho nie celkom prirodzený odchod z divadla by si zaslúžil ešte aj dnes hlbšiu a najmä otvorenú analýzu...). Modernú tvár divadla spoluvytvárali v tom čase výrazne profilovaní režiséri – Blaho Uhlár, Jozef Prážmári, Miloš Karásek, Matúš Oľha, Rastislav Ballek. A do dialógu s nimi vstupoval aj Valentin Kozmenko-Delinde, ktorý prišiel na Slovensko v roku 1988. Čo meno, to pojem, čo inscenácia, to počin.
Všetky tieto a mnohé ďalšie súvislosti prichádzajú na um pri úvahách nad premiérou hry ukrajinského dramatika Oleha Mykolajčuk-Nyzoveca Územie „B“, ktorú divadlo premiérovalo 19. decembra 2008.
Reálie textu, ale aj inscenácie, sa vo vyššie načrtnutom kontexte javia dosť zvláštne. V zaradení textu ťažko hľadať kontinuitu s dramaturgiou divadla ostatných dvoch desaťročí. Nepredstavuje objavovanie súčasnej ukrajinskej, či inej blízkej dramatiky, ako to bolo napríklad v prípade Savičovej krutej frašky Čuješ mamo. Nemá väzby na rusínsku kultúru u nás, či zahraničí, ako to bolo napríklad v prípade inscenovania hier Ďura Paparhaja. Nepredstavuje moderné prúdy európskeho divadla. Namiesto toho je to iba rutinná konverzačka na tému lokálnych problémikov ukrajinskej súčasnosti. A preto nemá nádej osloviť ani väčšinového diváka DAD, ani širšie slovenské publikum.
Realizáciu kontroverzného textu zverilo vedenie DAD mladému režisérovi Marcelovi Škrkoňovi. Možno voľba nemala zlé východiská, mladosti pristane vyhrocovať dramatické témy. A ozmyselneniu Nyzovcovej hry v našom kontexte by práve nekonvenčné radikalizovanie príbehu, ktoré by zvýraznilo jeho lokalizovanie bližšie k našim reáliám, mohlo pomôcť. Škrkoň sa doposiaľ o isté generačné výpovede usiloval. V žilinskom mestskom divadle naštudoval Anouilhovu Medeu, ktorú čítal ako vyhranene generačnú výpoveď. Nie celkom vlastnou vinou nedocenil skryté i zjavné úskalia predlohy francúzskeho klasika moderného divadla, pravdepodobne väčší podiel na nepresvedčivom výsledku nesie dramaturgia MD...
Správne prečítať Nyzovcovu banalitu sa v DAD ukázalo pre mladého režiséra nad sily. Z viacerých dôvodov. Rodákovi zo Žiliny, vyštudovanému na brnianskej JAMU je problematika pravdepodobne veľmi vzdialená. Nemenej vzdialené sú mu problémy ukrajinskej prítomnosti. Ale ruku na srdce, kto sa dnes vyzná v živote našich východných susedov??? A tu opäť naráža na nedostatočnú spoluprácu s dramaturgiou. Takže za nezrozumiteľný výklad vzdialeného textu si musí vstúpiť do svedomia najmä divadlo.
Aj bez znalostí súvislostí cítil Škrkoň v hre základný „záchytný bod“. Je to istá modelovosť predlohy. V spolupráci so scénografom Štefanom Hudákom vytvorili javiskový priestor, ktorý by mohol evokovať akýsi zúžený priezor pre možno nenáležitého pozorovateľa. Interiér izby je postavený na šikminu. Poskytuje divákovi ilúziu voyerského nazerania do súkromia suseda. Cieľavedomejšia práca s priestorom, hlavne zvýraznenie tohto princípu netaktného nazízania do súkromia mohlo byť dramaturgickou cestou k väčšej zrozumiteľnosti predlohy. Za dverami do tohto deformovaného interiéru (ktorý starším isto pripomenie neradostné bytové podmienky sovietskej éry...) je chodba paneláku a súčasne jediný vstup do dramatického priestoru. Takto deformovaný interiér ponúka možnosti aj na situačné gagy – v inscenácii sa však s touto možnosťou už nepracuje.
Pre kostýmy nedáva predloha výtvarníčke Anne Simkovej veľa námetov. Jej konvenčná konfekcia sa divadelne veľmi rýchlo opozerá.
Ak sme spomínali, „univerzálnosť“ hercov DAD, tak preto, že pre nich aj banalita ako téma pre hereckú prácu nebola v minulosti problémom. Lenže iba v prípadoch, kedy si banalitu ako tému zvolil režisér. Herci, ako Jaroslava Sisáková, Eugen Libezňuk, ale aj Ľudmila Lukačíková, či Jozef Tkáč vedia rozohrávať nekonečným varírovaním pomerne jednoduchej skice postavy, či dramatickej situácie. A z takéhoto vrstvenia bezvýznamností vedia vyťažiť významové gesto. Lenže na to potrebujú aspoň jedného zo základných partnerov – autora dramaturgickej koncepcie, alebo režiséra. V Nizovcovom texte, tematicky vzdialenom našej realite, partnera nájsť nemohli. V dramaturgicky pokorne prečítanom texte im nové súvislosti nik neobjavil. A partnera zákonite nenašli ani v neskúsenom režisérovi. Preto všetci hrajú veľmi povrchne, banálne, nevynaliezavo. Ich hre chýba napätie, humor, výpovedná hodnota. Ľuboš Mindoš interpretuje Borisa ako trápne submisívneho slabocha, Jaroslava Sisáková kreslí Anželiku ako banálnu poživačnicu, Ľudmila Lukačíková hrá Albínu Romanovú ako tuctovú kofu, Artúrovi Eugena Libezňuka chýba dramatický paradox, Teodor Nifontovič Jozefa Tkáča je ťažko identifikovateľné indivíduum a nové posily súboru, alternujúci Vladimír Čema a Michal Iľkanin sú ako Serž Apreľkin iba do počtu...
Uvedením hry súčasného ukrajinského dramatika v ukrajinčine divadlo splnilo politickú objednávku. Možno si niekto povie, že je vlastne všetko v poriadku, divadlo sa isto vráti na vlastnú cestu. Lenže v divadle, to repertoárové nevynímajúc, všetko so všetkým súvisí. A jednotlivé javy, či kroky majú svoju zákonitú zotrvačnosť.
Z takéhoto uhla pohľadu by mala byť táto premiéra mementom pre všetkých. Pre vedenie divadla, že zodpovednosť za udržiavanie permanentne vysokej náročnosti na vlastnú prácu je jednou z najzákladnejších povinností. Pre zriaďovateľa, že zaťahovať divadlo do mimoumeleckých zámerov je prinajmenšom neetické a nekultúrne. A pre herecký súbor, že minulé úspechy aj jeho členov zaväzujú k vyššej náročnosti na umelecké plány divadla.
Nizovcovo Územie „B“ sa zahralo, ale prospech z neho je minimálny. Pretože nakoniec ani divák nedostal takú informáciu o súčasnej ukrajinskej divadelnej kultúre, akú by si zaslúžil.

Publikované online: 19.12.2008

Oleg Dlouhý

Oleg Dlouhý (19. 12. 1951 Bratislava – 17. 5. 2014 Bratislava) – teatrológ, divadelný dramaturg, kritik. Absolvent divadelnej vedy na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Pôsobil ako hlavný dramaturg Divadla Jonáša Záborského v Prešove, dramaturg činohry Novej scény v Bratislave, odborný referent, neskôr starší radca na Ministerstve kultúry SR a napokon odborný pracovník Oddelenia divadelnej dokumentácie a informatiky (od roku 2010 jeho vedúci) v Divadelnom ústave v Bratislave. Tu sa podieľal na významných výskumných projektoch, o. i. bol teatrologickým garantom pri príprave informačnej databázy o slovenskom divadle a vedúcim tímu pripravujúceho ročenky profesionálnych scén Divadlo na Slovensku. Od roku 2006 bol pedagogicky činný na Konzervatóriu v Bratislave. Dlhé roky sa systematicky venoval odbornej reflexii činoherných, muzikálových, operetných a alternatívnych divadiel pre denníky a odbornú tlač. Intenzívne spolupracoval s ochotníckymi divadlami, pôsobil v súťažných porotách amatérskych divadelných prehliadok. Bol členom dramaturgickej rady festivalu Divadelná Nitra pre výber slovenských inscenácií. Stál pri zrode a rozvíjal festival slovenských profesionálnych divadiel Dotyky a spojenia v Martine.