Pokoj ľuďom dobrej vôle nielen na Vianoce

Vytlačiť

Réžia: Lukáš Brutovský
Dramaturgia: Miriam Kičiňová, Miro Dacho
Scéna: Tom Ciller
Kostýmy: Jan Kocman
Valentín Kubiš: Emil Horváth
Vilma Kubišová: Anna Javorková
Marián: Milan Ondrík
Angela: Petra Vajdová
Ďurko: Tomáš Grega, poslucháč VŠMU, Adam Jančina, poslucháč VŠMU
Paľo: Dano Heriban
Katka: Dominika Kavaschová
Brecker: Richard Stanke
1. vojak: Michal Koleják, poslucháč VŠMU
2. vojak: Kamil Kollár, technik SND
1. partizán: Tomáš Stopa, poslucháč VŠMU
2. partizán: Michal Novák, technik SND

Premiéra: 25. a 26. októbra 2014 v Štúdiu SND 

Naša krajina; s vlajkou, na ktorej sa čnie dvojramenný kríž a s ústavou, ktorá sa odvoláva na vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda, je predovšetkým kresťanská. Či už sa dnes ku kresťanstvu hlásime, alebo nie, máme to v koreňoch, máme to v krvi. Pred polnočnou omšou sa dodnes zvykneme v kostoloch spovedať, dúfajúc, že očistení lepšie privítame vianočné Božie dieťa.

Aj na Karvašovej Polnočnej omši v réžii Lukáša Brutovského sme svedkami spovede rodiny Kubišovcov. Nie však dobrovoľnej, nie túžiacej po skutočnej očiste. Nahliadneme cez steny do nenápadnej rodiny a „neslušne“ počúvame ich najskrytejšie tajomstvá, ktoré sa vraj z domu nevynášajú. Tajomstvá ľudí, ktorí sa snažia na sklonku vojnového roka 1944 za každú cenu prežiť a volia na to rôzne závislé prostriedky.

Otec rodiny Valentín Kubiš má svoju „hluchotu“ voči problémom, ktorou sa zbavuje svojej zodpovednosti. Jeho bigotná manželka Vilma Kubišová vidí východisko v pasívnej modlitbe a spovedi, nedbajúc na skorumpovanosť kňaza. Syn Marián v agresivite, ktorú si môže vybiť v kolaborácii s Nemcami. Druhý syn Ďurko zas zabíja na druhej; partizánskej strane. Dcéra Angela sa zo vzťahového zúfalstva a pre ľahšie spravovanie arizovanej cukrárne predáva nemeckému dôstojníkovi Breckerovi. Jej nečestný manžel Paľo by najradšej v rodine všetko obrátil hore nohami, lenže nie je pánom domu. Na tradičnú vianočnú oslavu nie je pozvaná (pre režim nepohodlná) partizánka Katka, Ďurkova milá.

Zdanlivo pokojnú atmosféru rodiny Kubišovcov, sediacich za stolom pri polnočnej večeri v rozmanitom zložení, neprestajne (skoro až do zbláznenia) vytvárajú zvončeky, rozozvučané teplom štyroch sviečok typického anjelského adventného svietnika. Aký paradox! Na arénovej scéne medzi dvoma hľadiskami je len stôl so stoličkami, vianočný stromček a rádio. Z domu vedú dve brány ako náznaky ľahko vypáčiteľných dverí. Okolo scény je skutočná zem, na ktorú kladú dosky vojaci a partizáni. Zem, ktorá prijala už toľko mŕtvych... Priehľadné steny, cez ktoré by sme dokázali prečítať pravdu, sa na dôvažok v úvode inscenácie zdvihnú. Vďaka scénografii Toma Cillera tušíme, že sa tu bude hovoriť na rovinu. Veľmi kruto, hlučne a bez citu.

Inscenácia Lukáša Brutovského v Štúdiu Slovenského národného divadla nepozýva nás divákov spolucítiť s hrdinami, nevnára nás do hĺbok ich myslenia, do charakterov. Naopak, prezentuje skôr modelové typy, príznačne odeté vo sviatočných oblekoch či uniformách (kostýmy Jan Kocman). Núti nás s chladnou hlavou prehodnotiť naše správanie prostredníctvom nastolenia bezcitného dialógu hľadiska s javiskom. Herci sa dôsledne vžívajú do závislostí svojich postáv, ale nevťahujú nás k sebe. Akoby sa Stanislavského prežívanie herca bilo s brechtovským pozorovaním diváka. Očividne postavy konajú ako citovo zautomatizované stroje, ktoré uverili falošnému poslaniu svojho ohnivka v súkolesí ohavnej mašinérie. Ako veľmi to pripomína odkaz Láskavých bohýň. V tejto inscenácii si z oportunistov môžeme vybrať jedného, ktorý je nám svojím zaslepením a zmanipulovaním zrkadlovo najbližší.

Emil Horváth nasadzuje alibistickému a paranoidnému Valentínovi cholerický temperament – rozhorenou rudnatou tvárou, typickými prudkými pohybmi hlavou, gestom, chôdzou i dikciou zdôrazňuje svoju „bezmocnosť“. Anna Javorková, odetá skoro ako mníška v čiernych šatách s bielym golierom, tvaruje svoju Vilmu na hrane krehkosti a sily, zubami-nechtami sa drží naučených, avšak žiaľ vyprahnutých, nežitých náboženských fráz. Milan Ondrík násobí v gardistovi Mariánovi nevybitú otcovskú agresivitu. Pri hulákaní sčervená v tvári ešte viac ako Horváthov Valentín. Je zapálený pre svoje vojnové zločiny, bol by schopný zabiť sestrinho Paľa či dokonca vlastného otca. Petra Vajdová herecky ide na hranu predajnosti Angelinho tela. Jediná je oblečená vo zvodných, ale decentných šatách. Alternanti partizána Ďurka (Tomáš Grega Adam Jančina, poslucháči VŠMU) sa v inscenácii zjavujú len okrajovo, ale zato ako mocný výkričník. Ďurkova milá Katka (Dominika Kavaschová), ku ktorej sa rodina neveľmi hlási, je tu tiež skôr nemou výčitkou. Dano Heriban ako Paľo vystrkuje rožky, no často je veľmi rýchlo skrotený rodinou. Má svoje „maslo na hlave“, a preto je pasívnejší a aj herecky menej výraznejší. Až na prácu s hlasom a ľubozvučnou slovenčinou. Richard Stanke ako dôstojník Brecker, ktorý rodine priniesol vysnívané sviečky na stromček, je herecky presvedčivý vo svojom mocichtivom uzurpátorovi, ktorý si „len“ koná svoju povinnosť. Predsa dáva, čo sa ľuďom žiada...

K zodpovednosti sa tu nikto nehlási, visí vo vzduchu, čo máva často neľudské následky, obzvlášť viditeľné pri premene režimov. Kto sa stane obetným baránkom rodiny, rozčesnutej postojmi – komunistu, gardistu, oportunistu, fanatickej katolíčky, arizátorky, „bonzáka“ pri „veľkom bratovi“; hosťovi štedrej večere – dôstojníkovi Breckerovi?

Všetky postavy sú veľmi prízemné, hoci herci sa veľmi usilovne snažia presvedčiť „pravdou“ svojej roly, poukazujúc aj na smutné stránky ich činov. Lenže sila celej inscenácie spočíva v tom, že nám nie je ľúto nikoho. Skôr sa nám zdajú postavičky spoza sviatočne prestretého stola až bizarne smiešne; smiešne na zaplakanie. O to viac, keď si dovolíme pripustiť, ako je dnes – už skoro zabudnutá – modelová hra významného slovenského dramatika Petra Karvaša aktuálna. Mrazia aj citácie v bulletine, ktorý pripravili dramaturgovia inscenácie a upravovatelia Karvašovho textu Miro Dacho a Miriam Kičiňová (pod úpravou je podpísaný aj mladý režisér): „Medzi slovenským obyvateľstvom sme vôbec nemuseli hľadať informátorov. Ľudia chodili sami.“ (Generál H. Hӧffle pred Národným súdom) alebo „Najväčšími nepriateľmi Slovákov sú – Slováci...!“ (Ivan Bukovčan: Kým kohút nezaspieva).

Inscenácia bez hudby, v ktorej znie len hluk, zvončeky, rozkúskovaný Otčenáš a náboženská vianočná pieseň z úst „horlivých“ členov rodiny, tvrdo poukazuje na prázdnotu myšlienok, na floskuly slov a floskuly činov, ktoré sa dajú „ospravedlniť“. Poukazuje na to, ako prázdna môže byť spiritualita, akí zapredaní môžu byť predstavitelia aj tých najčistejších inštitúcií, aká neúctivá môže byť povrchná automatická poklona tradíciám. Ako sa vytráca v ľuďoch schopnosť rozlíšenia; čo je skutočná vnútorná mravnosť, vnútorná sloboda, čo je duchovno a vznešené pojmy Láska, Pravda a Krása. Niet tu po menovanom ani stopy. Niet tu pokoja, niet tu ľudí dobrej vôle.

A ako je to v našich životoch a rodinách dnes? Mnohí sa dovolávajú vojny či katastrofy, lebo nevidia iné východisko z morálno-hospodárskej krízy, v ktorej sme sa ocitli. Lenže ako svet vyzeral po vojnách či zmenách režimov? Naozaj si myslíme, že dokážeme začať stavať novú zem na ruinách starej, aj keď nevieme, kto vlastne sme, aké máme zámery a ako ich uskutočniť? Keď sme od strachu, rýchlosti a manipulácie akosi prestali cítiť Ducha človeka a ženieme sa za tým, čo nám diktuje kapitál? Čo ak sme to práve my, čo dávame šancu mocipánom obracať kabáty a dovoľujeme im vládnuť ďalej? Počas Nežnej revolúcie sme si sľúbili lásku, ktorá sa dodnes nedostavila. Kto z nás vedel, ako na to a kto sa toho chopil? Inscenátori nám umožňujú položiť si tieto otázky. Oslovujú predstaviteľov a členov troch kresťanských denominácií (rímsko-katolíckej, grécko-katolíckej i evanjelickej), oslavujúcich narodenie Krista decembrovou polnočnou omšou, o ktorej v bulletine prinášajú stručný historický prehľad. Možno by sme už mohli začať hľadať riešenia. A to všetci občania slovenskej zeme s kresťanskou tradíciou. K tomu nás vyzýva aj všetkými zložkami súdržná inscenácia Lukáša Brutovského Polnočná omša.

Publikované online: 19.3.2015

Stanislava Matejovičová

Stanislava Matejovičová vyštudovala divadelnú vedu na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave (2002-2005) a slovenský jazyk a dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity Cyrila a Metoda v Trnave (1998-2003). Do roku 2016 pôsobila interne na Katedre divadelných štúdií Divadelnej fakulty Vysokej školy múzických umení. V roku 2008 získala titul PhD. v odbore dejiny a teória divadelného umenia - moderné slovenské herectvo. V súčasnosti tvorí a publikuje v slobodnom povolaní.