Poklona kočovným bábkarom

Vytlačiť

Výtvarná spolupráca: P. B. Czerghow
Preklad a úprava textov: Vilo Santanelli
Scénografia: Von Dubravay
Dramaturgia: Ida Hledíková
Hudba: Alexander Maďar
Réžia: Gejza Dezorz

Účinkujú:
Don Šajn: Kamil Kollárik
Gašparko: Alexander Maďar
Doňa Anna, Don Lorenzo, Duch Dona Lorenza: Andrej Kováč
Don Pedro, Pustovník, Don Filip: Marián Mitaš

Premiéra: 17. októbra 2013 v Kabinete bábkového umenia (YMCA, Karpatská 2, Bratislava)

Archetyp zvodcu, jeho vzbury proti božskému aj svetskému poriadku, jeho neskorá ľútosť, potom zatratenie, má celý rad historických modelov. Táto téma prešla mnohými premenami a interpretáciami a Don Juan sa stal jednou z najnosnejších tém európskej literatúry a slovesného umenia vôbec. Pôvodne je to príbeh o zvodcovi žien a podvodníkovi z 2. polovice 14. storočia žijúcom v španielskej Seville, ktorý literárne spracoval mních a dramatik Gabriel Tellez známy pod menom Tirso de Molina. Jeho hra Sevillský zvodca a kamenný hosť bola uvedená medzi rokmi 1619 a 1624, tlačou vyšla v roku 1630. Táto postava prešla aj do iných národných literatúr a umeleckých druhov (Corneille, Molière, Schiller, Byron, Shaw, Puškin, Mozart, Camus, Kierkegaard). Je to človek, ktorý nedodržiava sviatosť manželskú. Don Juan je známy ako zradca, ktorý ide za svojím cieľom a rúca hodnoty spoločnosti. Jeho variant sa objavoval aj v commedii dell´arte (postava Capitana).

Don Juan je nielen najznámejšou, ale aj najobľúbenejšou hrou, ktorú po niekoľko storočí hrávali temer všetci ľudoví kočovní európski bábkari od 17. do 19. storočia. V bábkovej variácii patrila do repertoára každej bábkarskej rodiny, najstaršia známa česká verzia je z roku 1770 pod názvom Strassliwi Hodowani nebo Don Jean, mordirz sweho Pana bratra Don Carlosa. Dochoval sa aj neúplný text tejto hry pod názvom Dvouprincka aneb Dva ženichové, jedna nevěsta v odkaze bábkara Jozefa Rumla. Neskôr text doplnil Jaroslav Bartoš z iných verzií bábkarov Tomáša Dubského, Karla Kopeckého a Rudolfa Kaisera a publikoval pod názvom Don Šajn v zbierke Loutkářské hry českého obrození (Praha, Československý spisovatel, 1952). Vtipne podaná hra s nízkym humorom sluhu Gašparka vyniká atraktívnosťou bábkového stvárnenia – kúzlami, ohňami a strašidelnou zábavou čertov, ktorí Dona Juana odnesú do pekla. Bola jednou z najobľúbenejších a technicky najjednoduchších bábkarských hier, mala nenáročnú scénu – záhrada, les, krčma. Hru hrali ľudoví bábkari pod rôznymi názvami: Don Juan, Don Šajn, Don Juan alebo márnotratný syn, Don Žan, Otcovrah, Nezdarný syn, Prostopašník potrestaný, Dva bratři z Paříže a i.

Ida Hledíková hovorila na konferencii Bábkové premeny, organizovanej košickým bábkovým divadlo v roku 2011, o fenoméne tzv. posttradičného bábkového divadla. Ako príklad takejto tvorby uvádza režiséra Gejzu Dezorza, ktorý už na škole (KBT DF VŠMU) experimentoval so starými bábkarskými textami a v Slovenskom rozhlase uviedol rozhlasovú verziu tradičnej bábkovej hry Jenovéfa. Založil súkromné bábkové divadlo pre dospelých Dezorzovo lútkové divadlo, ktorého názov a vlastný jazyk poukazuje na blízkosť s kočovnými bábkarmi. Ako prvú uviedli inscenáciu Desperanduľa. Ide o pôvodnú bábkarskú hru z 18. storočia. Herci ju hrávajú s marionetami v priestoroch krčiem a nočných barov. V roku 2011 založili mladí bábkoherci Slovenské marionetové divadlo („Slovenské marionetové divadlo obnovuje tradíciu historického bábkového divadla, ktoré hrávali po štyri storočia európski komedianti. Táto tradícia začala na Slovensku na prelome 19. a 20. storočia a úspešne v nej ako jediný v strednej Európe pokračoval výnimočný a na celom svete uznávaný tradičný bábkar Anton Anderle z Banskej Bystrice. Po nečakanom odchode tohto fenomenálneho bábkara v roku 2008 tradícia zanikla. Vytvorenie Slovenského marionetového divadla je prejavom úcty starým bábkarským majstrom a tejto krásnej tradícii. Je jej oživením, vykročením bábok z múrov múzeí k veľkým i malým divákom. V našom divadle ožijú historické storočné bábky. Zahrajú vám všetkým – jednotlivcom i rodinným divákom, dospelým i deťom staré príbehy plné vtipu, ľudovej múdrosti, dobrodružstva i romantiky.“ www.marionetovedivadlo.sk) a naštudovali tri tradičné bábkarské texty so zapožičanými bábkami zo zbierky Antona Anderleho – Fausta, Genovéfu a Turecké pomedzie (pod názvom Gašparkova cesta do Ameriky). V tomto roku odpremiérovali Dona Šajna. „Inscenácie sú rekonštrukciou starého marionetového bábkového divadla, avšak v profesionálnom štylizovanom bábkohereckom prevedení Dezorzovho lútkového divadla. To sa nápadne – v pozitívnom zmysle, odlišuje od originálneho insitného prejavu kočovných komediantov, ktorí sa za umelcov nepovažovali (považovali sa za remeselníkov).“ – opisuje Ida Hledíková výsledok spoločnej práce.

 

Autor Vilo Santanelli (jeden z pseudonymov principála Dezorzovho lútkového divadla) vytvoril konečný scenár kompiláciou viacerých textov kočovných bábkarov, a tak vznikla marionetová moralitka v štyroch dejstvách Don Juan alebo márnotratný syn (české hry majú tri dejstvá – prvé sa odohráva na ulici, druhé v hlbokom lese, tretie na cintoríne, Vilo Santanelli umiestnil dej do paláca, na pustatinu, na cintorín a do krčmy). Príbeh sa začína rozhovorom Doni Anny a Dona Filipa (brata Dona Šajna). Ľúbia sa, no ona je už sľúbená Donovi Šajnovi. Ten zabije jej otca, Dona Lorenza, a utečie do lesa, kde chce žiť ako lúpežník. Tam nájde Pustovníka, od ktorého si chce požičať habit, aby ho v meste nik nespoznal. Stretnutie s Lorenzovým duchom mu plán prekazí. Duch ho prišiel napomenúť, aby činil pokánie. Don Šajn sa s ním chce pomeriť, tak ho pozve na večeru. Na konci prilietajú čerti, ktorí si Šajna berú so sebou. Hra obsahuje množstvo slovného humoru. Samozrejme vďaka sluhovi Gašparkovi. V. Santanelli zachoval v texte ráz kočovných zabávačov. Gašparko, ktorý bol najobľúbenejšou postavou medzi ľuďmi a spojivom medzi hľadiskom a javiskom, hovorí dialektom, sedliackym rozumom prekabáti svojho pána, ducha i samotného diabla. Pre súčasného diváka je okrem zaujímavého spracovania známeho motívu fascinujúci starý jazyk, archaizmy, neologizmy, inverzia a podobne (napríklad pikantéria, idea jest rozumná, perzóna, dievkar, zamordovať atď.).

Pod scénografiou je podpísaný dvorný výtvarník Dezorzovho lútkového divadla Von Dubravay, ktorý dodržal v celej výprave Slovenského marionetového divadla (scéna, bábky a ich kostýmy) typ barokového marionetového divadla. Preň je typické „kukátkové“ javisko oddelené od hľadiska ručne maľovaným portálom, typickým pre každú bábkarskú rodinu, a riasenou oponou. Zadný horizont je menený kľukou alebo vešaním vždy nového obrazu daného dejstva (interiér, exteriér). Bočné výkryty slúžia na príchody postáv z bokov scény. Svietenie je zospodu. Bábky, drevené marionety, sú dôsledne vyrezávané. Presne určujú, o aký typ postavy ide (starý, mladý, zlý atď.). Končatiny sú naviazané na nitiach, ktoré sú uchytené na vahadlo. Drôt, umiestnený v hlave, zaručuje stabilitu bábky. Jediný Gašparko je vodený len na nitiach (zvyčajne má naviazané aj ústa, ktoré mu klepkajú pri prehovore), čím pôsobí najdynamickejšie. Bábky sú kostýmované historicky, detailne. Efekty sú robené zvukom plechu, svetlom. Von Dubravay dodržal všetky spomenuté špecifiká. Na portál (spolupráca so sochárom P. B. Czerghowom), namaľoval „krásy“ Slovenska – Tatry, Spišský hrad a i. Bábky vyrezával na základe originálov pochádzajúcich z bábkarských rodín. Celá výprava veľmi dopomohla k zámeru projektu Slovenské marionetové divadlo.

Hudobne prestavby dokresľoval typický verklíkový zvuk flašinetu, ktorý bol nedeliteľnou súčasťou predstavení kočovných marionetárov.

Herecký súbor Slovenského marionetového divadla (a Dezorzovho lútkového divadla), Kamil Kollárik, Alex Maďar, Andrej Kováč, Marián Mitaš, tvoria profesionálni bábkoherci, ktorí si vážia bábku, a preto ju vodia s pokorou, najväčšou precíznosťou. Práve toto remeslo, na niektorých bábkarských školách zanikajúce či absentujúce, si divák veľmi váži (nehovoriac o divákoch bábkaroch). Okrem bravúrneho vodenia vkladajú herci do postáv typickú jazykovú štylizáciu. Archaický text recitujú s presnou dikciou, tempom. Práve tá presnosť vyvoláva žiadanú komiku. Profesionalitu potvrdili herci aj pri technických problémoch (zamotanie nitiek, neželaný pád horizontu či opony), ktorých si naši bábkarskí majstri určite užili v minulosti neúrekom.

Dezorzovo lútkové divadlo na čele s principálom a režisérom Gejzom Dezorzom „chápe divadelnú bábkovú formu ako priestor pre realizáciu tém, ktoré sa neboja atakovať, ale i zabávať diváka. Dezorzovo lútkové divadlo nachádza inšpiráciu pri svojej tvorbe nielen v klasickej dramatickej spisbe, ale spracúva aj témy, ktoré priamo či nepriamo čerpajú z mainstreamu – comics, filmový horor, akčný film, thriller, muzikál, punková hudba, poklesnutá braková literatúra. Dezorzovo lútkové divadlo je lútkové divadlo! Dezorzovo lútkové divadlo prezentuje lútky ako malých ľudí na špagátikoch, ktorí dokážu skutočne žiť, vášnivo milovať aj ukrutne trpieť. Dezorzovo lútkové divadlo nie jen vzdor. Dezorzovo lútkové divadlo je hardcore, boj, pokora a názor. Dezorzovo lútkové divadlo je jediné šapitó na svete, v ktorom sa lútky dokážu odviazať.“ (www.dezolutky.sk) G. Dezorz v inscenácii Don Juan alebo márnotratný syn opäť potvrdil koncept svojho divadla. Láka do svojho Kabinetu dospelého diváka na bábkové divadlo, ktoré sa už desaťročia snaží zbaviť prívlastku „detské“. Plná sála je dôkazom, že sa mu to darí.

Známy teatrológ Henrik Jurkowski v Metamorfózach bábkového divadla v 20. storočí (Bratislava, Divadelný ústav, 2004, s. 166) napísal: „Don Juan ako literárny motív vedie nad Faustom z hľadiska množstva spracovaní. Hier o Donovi Juanovi je niekoľko stoviek, o Faustovi niekoľko desiatok. (...) Bábkové divadlá však inscenujú Dona Juana z rôznych dôvodov, buď sa odvolávajú na lokálne náboženské zvyky (Španielsko), alebo chcú pripomenúť štýl kočovného bábkového divadla (Čechy, Poľsko), či spracúvajú tému v jej najdokonalejších klasických literárnych verziách. Pripomeňme, že Le Bon ho umiestnil do komédie o Punchovi a Judy. Molièrov Don Juan sa hral v bábkových divadlách už v 18. storočí. Kočovné divadlá však hrali vlastné verzie, v ktorých sa do popredia dostával dobrodružný prvok.“ Tak veľa dobrodružstva s ďalšími titulmi kočovných komediantov, ktoré už nedočkavo čakajú na svoje uvedenie v profesionálnom bábkovom divadle! (Veď „už“ v 21. storočí bolo tradičné bábkarstvo zapísané do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska.)

Barbora Zamišková

 

 

publikované online 19. 12. 2013

 

Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).

Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.

Realizované s podporou MK SR.

Publikované online: 17.10.2013

Barbora Krajč Zamišková

Barbora Krajč Zamišková absolvovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor estetika - slovenský jazyk a literatúra, a Divadelnú fakultu Vysokej školy múzických umení v Bratislave, odbor bábkoherectvo. Pôsobí ako herečka vo viacerých slovenských divadlách a ako prodekanka pre štúdium a pedagogička na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.