Pohľad do minulosti

Vytlačiť

Preklad: Milan Ferko
Dramaturgia: Katarína Jánošová
Scéna: Naďa Salbotová
Bábky: Eva Farkašová, Naďa Salbotová
Hudba: Ján Kružliak, Kamil Žiška
Réžia: Kamil Žiška

Účinkujú:
Janík: Tomáš Majláth a.h./Ján Morávek
Zlý kráľ: Michal Adam
Kráľ otec: Simon Fico
Zlatovláska: Miroslava Dudková
Baba:  Jaroslava Hupková
Mravce, krkavčiatka, muška, ryba: Všetci zúčastnení

Premiéra: 22. februára 2013 v Bratislavskom bábkovom divadle

V súčasnosti sa všade okolo nás rieši téma ekológie, separácie, všetko je eko, bio. Deti už v materských centrách majú svoje vodné laboratóriá, farebne diferencované koše pozná aj škôlkar. Na hodinách si prváčikovia vyrábajú hračky z plastových fliaš a čoraz viac škôl má vo svojich osnovách environmentálnu výchovu. Už francúzsky filozof osvietenstva Jean-Jacques Rousseau v 18. storočí vyzdvihoval prírodného človeka a volal po návrate k prírode, ktorý je možný jedine formou výchovy dieťaťa. Túto závažnú tému neopomínajú divadlá venujúce sa detskému divákovi. Tvorcovia pracujú s prírodnými materiálmi, farebnosťou. Z detskej literatúry vyberajú tie, ktoré potvrdzujú, že príroda je všemocná, a kto ju ochraňuje a ctí, toho štedro odmeňuje. Veľmi úspešnou inscenáciou takéhoto typu bola Palculienka (Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre, réžia Ivan Martinka, premiéra 2009), Bábkové divadlo Žilina pripravilo v rámci projektu Noc divadiel 2013 workshop pre deti Voda pre morské panny, kde sa vyrábali bábky z odpadu, občianske združenie Deti Dunaja pripravilo inscenáciu pre detské domovy a krízové centrá Zelená víla.

Bratislavské bábkové divadlo si vybralo veľmi známu rozprávku Zlatovláska, kde práve príroda pomôže zachrániť lásku kuchára Janíka a zlatovlasej dievčiny. To, ako sa k nej oni zachovali, to sa im plne vrátilo. Inscenátori siahli po predlohe Josefa Kainara.

Josef Kainar (1917 – 1971) bol český básnik, dramatik, hudobník, výtvarník. Miloval divadlo, istý čas pôsobil ako dramaturg v Divadle satiry. Pre Česko-slovenský rozhlas pripravil rozhlásky, v ktorých zoznamoval mladších poslucháčov s dianím. Jeho tvorba bola na začiatku výrazne ovplyvnená expresionizmom. Typickou črtou diel J. Kainara je irónia, skepticizmus, ale i spevnosť, hudobnosť (J. Kainar hral na klavíri, gitare, husliach), snaha o pravdivosť. Snažil sa aktivizovať čitateľa. Prinútiť ho zamyslieť sa. Pre deti napísal Nevídáno – neslýcháno, ŘíkadlaZlatovlásku. O deťoch tvrdil, že sú síce malé, ale nie hlúpe.

Ľudovú českú rozprávku, ktorú literárne spracoval Karel Jaromír Erben, pozná skoro každý. Už v roku 1952 sa tejto látky chopil práve básnik Josef Kainar a napísal najskôr veršovanú hru pre bábky v štyroch obrazoch. V roku 1958 sa ku Zlatovláske vrátil, prebásnil, upravil ju a dal tak rozprávke pôvabnú veršovanú podobu.

Príbeh sa začína na kráľovskom hrade, rovno v jedálni, ktorú mladý sluha Janík upratuje. Zvítava sa so slnkom. Zrazu sa tam zjaví starenka, ktorá doniesla kráľovi zvláštnu rybu podobnú hadovi. Dáva ju Jankovi, aby ju pripravil kráľovi na raňajky. Tú rybu si rozkázal sám kráľ, lebo „kto z ryby hoc len štipku zje – ten okamžite porozumie hovoru vtákov, reči rakov i jeleňov – osmorákov, bzukotu múch i rybej reči“. Práve tým vďaka tejto schopnosti sa chce stať najväčším kráľom na svete. Dej sa začne zauzľovať, keď napriek kráľovmu zákazu ochutná z ryby aj Janko, ktorý zrazu rozumie vtákom. Tie sa hádajú, ktorý sa viac páči Zlatovláske. Obleje kráľa vínom a ten tak zistí, že kuchár porušil zákaz. Za trest sa musí vydať na dlhú a nebezpečnú cestu, aby kráľovi priviedol krásnu pannu so zlatými vlasmi. Tú si chce vziať za ženu. Ak neuspeje, príde o hlavu. Nesplniteľná úloha sa postupne, vďaka Janíkovej ochote a dobrému srdcu, stáva rozlúštiteľnou a zvládnuteľnou. Popri hľadaní Zlatovlásky pomôže mravcom, ktorých mravenisko Mravčekovo začalo horieť. Tie mu sľúbia, že mu budú naveky vďačné a keď ich bude potrebovať, pomôžu mu. Janko sa tomu len smeje. V hniezde zas nájde hladké – povedala by som skôr „holé“, ale ak je to takto v hre, môže byť. krkavčatá, ktorým dá chlieb. Tiež mu sľubujú pomoc. Stretne pri rieke rybárov, ktorí sa hádajú, koho bude ulovená ryba. Janko ich rozsúdi tak, že ju hodí späť do vody. Ryba i rybári sa mu poďakujú. Požičajú mu čln a ukážu cestu k Zlatovláske. Tej sa o Jankovi snívalo, a tak ho čaká. Otec však o tom nechce počuť, lebo veštba hovorí, že kto príde po rieke, bude hosť nevítaný. Dá mu teda tri úlohy, ak ich splní, môže si jeho dcéru vziať. Prvou úlohou je nájsť všetkých tristojeden perál, ktoré sa roztrhli, keď Zlatovláska tancovala na lúke. Janko zavolá mravce a tie mu to pomôžu splniť. Druhou úlohou je nájsť prsteň, ktorý stratila princezná, keď sa kúpala v rieke. Teraz pomôže ryba. Posledným príkazom je doniesť živú vodu. Donesú mu ju krkavčatá. Zlatovláska je teda jeho, no ešte si ju musí nájsť medzi troma rovnakými sestrami. Na Zlatovlásku si sadne muška, ktorú oživil živou vodou. Janku ju teda vedie svojmu kráľovi. Ten je nahnevaný. Všade počuje zvieratá, rastliny, ktoré majú rady Janíka, no nie kráľa. Preto zabíja všetko živé a chce zabiť aj Janka. Dá ho sťať. Zlatovláska ho zachráni živou vodou, od ktorej mladý sluha ešte opeknie. Keď to uvidí kráľ, ide sa dať sťať, aby aj on omladol. No živej vody už niet.

Text preložil Milan Ferko, tvorcovia zachovali verš rozprávky, neupravovali ju. Hra má štyri obrazy – prvý sa odohráva na kráľovskom dvore, druhý pri rieke, tretí na zámku Zlatovláskinho otca, štvrtý opäť na kráľovskom dvore.

Pod scénografiu je podpísaná Naďa Salbotová, ktorá na scénu umiestnila objekt, ktorý počas inscenácie mení svoju funkciu otáčaním, rozkladaním – je to hrad, dvere, mravenisko, hniezdo atď. Pre marionetové bábky tak vznikajú prirodzené výkryty. Farebnosť je prírodná. Podobne sú ladené aj kostýmy.

Tvorcovia v novom diele použili bábky z dielne Evy Farkašovej z predchádzajúcej inscenácie Zlatovláska, ktorú divadlo uviedlo v roku 1996 pod režisérskou taktovkou Ľubomíra Vajdičku. „Tie bábky boli výnimočne pekné, výnimočne zaujímavé, sú klasicistické, sú veľmi pohľadné, sú celodrevené. Sú to klasické marionety, najstarší typ bábok, ktorý sa v strednej Európe používal,“ zdôvodnil na tlačovej konferencii k premiére inscenácie umelecký šéf Bratislavského bábkového divadla Dušan Štauder.

Hudobne sa na inscenácii podieľal Ján Kružliak a Kamil Žiška. Ústredná skladba je veľmi chytľavá, spolu s pesničkou rybárov. Deti si pri odchode z divadla hmkali melódiu. Práve hudobná zložka bola najzaujímavejšia, najinovatívnejšia. Pomohla osviežiť či oživiť, ako živá voda, historický text a bábky.

Herecký súbor Bratislavského bábkového divadla je tvorený bábkarmi i činohercami. Opäť to bolo jasne vidieť. Vodiť tradičné drevené marionety s naviazanými niťami je remeslo, ktoré sa dlho učí a celý život zdokonaľuje. Hoc sa herci, absolventi činohernej katedry, veľmi snažia a starší kolegovia im pomáhajú, chýba tam stále cit k bábke, snaha oživiť neživý materiál.

Režisér Kamil Žiška je v bábkovom divadle ako doma, spolupracoval s Bábkovým divadlom Žilina, Starým divadlom Karola Spišáka v Nitre (pôsobil tu aj ako umelecký šéf divadla) a Bratislavským bábkovým divadlom. Práve v BBD robil, v roku 2005, inscenáciu Soľ nad zlato podobnými princípmi. Známa fabula s ešte známejším typom bábok – marionetami. K. Žiška, ktorý Zlatovlásku už realizoval v Čechách, vysvetlil: „Je to klasika, je to verš, je to dobré aj v tom, že to má jasné kontúry – dobrý hrdina, zlý hrdina. Jasné rozprávky sú dnes dôležité. Potešilo ma, že majú bábky už hotové, čo je pre inscenátora trošku komplikovanejšie, ale to obmedzenie bolo prínosné v tom, že to určilo žáner, ktorého sme sa museli držať.“

2. decembra pripravilo Divadlo Malá scéna STU v spolupráci s občianskym združením Sonet tiež adaptáciu rozprávky Zlatovláska, ale od Pavla Dobšinského. Ako už spomenul režisér – klasické rozprávky dnešné deti potrebujú. Otázka už len je, či ich potrebujú vidieť v klasickej podobe. Nie je tam potom toho klasického už priveľa? V synonymickom slovníku si nájdeme pod slovom klasický výrazy: hodnotný, overený, trvalý, osvedčený, zaužívaný, no i vážny. A práve to vyvstávalo z predstavenia Zlatovláska. Je to to, čo potrebujú dnešné deti?

Barbora Zamišková

 

 

publikované online 31. 12. 2013

Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).

Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.

Realizované s podporou MK SR.

 

Publikované online: 22.2.2013

Barbora Krajč Zamišková

Barbora Krajč Zamišková absolvovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor estetika - slovenský jazyk a literatúra, a Divadelnú fakultu Vysokej školy múzických umení v Bratislave, odbor bábkoherectvo. Pôsobí ako herečka vo viacerých slovenských divadlách a ako prodekanka pre štúdium a pedagogička na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.