Poézia a divadlo

Vytlačiť

Scenár a dramaturgia: Viki Janoušková
Použité texty básnikov: Jána Ondruša, Miloša Janouška a Ivana Koleniča
Hudobné improvizácie: Daniel Heriban, Pavol Plevčík
Scéna a kostýmy: Pavol Andraško
Réžia: Róbert Horňák
Hrajú: Judita Hansman - Žena, Michal János - Najstarší, Daniel Heriban - Stredný, Pavol Plevčík – Najmladší

Premiéra: 20. novembra 2011, Ticho a spol

Vzťah divadla a poézie sa zdá byť ontologický. Dejiny divadla nás učia, že základom divadla od jeho najstarších čias sú situácie, v ktorých sa rečou viazanou podľa nejakých rytmických pravidiel obrazne hovorí o tom najnižšom i najvyššom v našich životoch. Je zvláštne, že po roku 1989 sa u nás tento vzťah zúžil takmer iba na inscenovanie veršovaných hier (pričom klasici prevládajú) a na zobrazovanie významných básnikov ako Válek, Novomeský, Dilong atď. Forma, ktorá je v tejto rovine „bytia“ divadla najzreteľnejšia – divadlo poézie – v profesionálnych podmienkach hádam už ani nie je... Pátrať po príčinách na tomto mieste, samozrejme, nemá zmysel.

Ticho a spol premiérou Izrafela alebo Cúvania do pamäti vďaka scenáristke a dramaturgičke Viki Janouškovej vykročilo teda po ceste, ktorá je v profesionálnych podmienkach výnimočná a navyše akoby NEMÁ pamäť. Treba však podotknúť, že aj v amatérskych podmienkach pomaly mizne, ako o tom svedčia súťažne prehliadky smerujúce k Hviezdoslavovmu Kubínu i HK sám. Čo však určite súvisí aj s ústupom váhy recitácie – umeleckého prednesu poézie a prózy všeobecne.

Koncepcia inscenácie Izrafel vychádza zo snahy dať prostredníctvom konania hercov a výberu básní z pera troch slovenských básnikov rôznych generácií (a teda aj rôznych spoločensko-politických súvislostí a skúseností) – Jána Ondruša, Miloša Janouška a Ivana Koleniča – klasickej štruktúre divadla poézie základný dejový rámec. Scenár sa takisto opiera o základné znaky či už doby, v ktorej sa všetci traja básnici narodili a žili, ale aj „ducha“ každej z nich, ktorého najvýraznejšie v inscenácii predstavuje postava Ženy. (Pozn.: Názov inscenácie má zaujímavú genézu - je názvom básne Edgara Allana Poea Izrafel a zároveň názvom životopisnej hry o ňom, ktorú napísal argentínsky dramatik Abelarda Castilla a Viki Janoušková ju dramaturgicky pripravila v Mestskom divadle v Žiline v roku 1955.) Výsledkom je inscenácia, ktorá bude pravdepodobne rezonovať predovšetkým u tých, ktorým je uvedený generačný pocit a znalosť „ducha“ každého obdobia života niektorého z básnikov známy či blízky. Ján Ondruš (postava Najstarší) je básnikom, ktorý sa narodil v roku 1932, Miloš Janoušek (postava Stredný) v roku 1952 a Ivan Kolenič (postava Najmladší) v roku 1965. Inscenácia teda hovorí aj o predvojnovom, povojnovom období a období šesťdesiatych rokov v našej kultúre i spoločnosti.

Kontext doby však nie je jediný aspekt, ktorý spolu s autobiografickými znakmi tvorí základný pôdorys inscenácie. Obraznosť – teda jazyk divadla poézie – je v inscenácii markantne prítomná aj vďaka scénografii a podporuje ju i scénická hudba. Základ výtvarného riešenia inscenácie tvoria stoličky zrezané na jednej strane, ktoré sú spočiatku umiestnené najprv v skupinách po tri v zadnej časti hracej plochy a zakliesnené do seba operadlami, neskôr ich herci premiestnia doprostred hracej plochy a ďalej s nimi obrazne pracujú. Za „pódiom“ so stoličkami je po ľavej strane umiestnené pianino, ktoré patrí predovšetkým postave Stredného. V kostýmovaní prevažuje znakovosť doby skombinovaná s nejakým jej poetickým znakom – Najstarší má všedné sako, nohavice a biele rukávy, ktoré však je možné predĺžiť na raz takú dĺžku, Stredný, akoby kvetinové dieťa, má na hlave imitáciu bohatej černošskej hrivy, v odeve dominuje žltá a súčasťou jeho postavy je aj malý elektronický klavír a Najmladší odev typický pre campovačov a pod. - rifle, vestu, okolo hrdla šatku, na hlave čiapku a v „ruke“ neodmysliteľnú ústnu harmoniku. Keďže súčasťou základného dejového rámca je aj postava Ženy, ktorá je znakom totalitného myslenia každej doby a života postáv a je zosobnená v učiteľskom type, v jej postave aj v prevlekoch dominuje čierna farba a jednoduché kostýmovanie – blúzka, tričko a sukňa.

Typickým divadlom poézie je však inscenácia formou práce s menšími scénickými prvkami ako nôž, perá a sieť a s hudobnými nástrojmi, s ktorými nejakým spôsobom pracuje takmer každá z postáv, avšak vždy v inom význame. Nôž, najprv v rukách najstaršieho, je znakom samovraha, neskôr napríklad znakom túžby zabiť, a tak sa zbaviť zbytočných problémov, perá na tričku Ženy (vo význame jej postavy ako učiteľky) sa v závere menia na veľké anjelské krídla a Žena ich má pripnuté aj na tričku, ako znak jej premeny po „REVOLÚCII“ jej detí – básnikov. (Bola inscenovaná iba v náznaku, ako vzbura všetkých troch mužských postáv.) Sieť, ktorou Žena (ako učiteľka) sputnala všetkých svojich troch žiakov, sa neskôr v ich rukách stala znakom samoty atď...

Hudobné nástroje sa v kontexte so zmenami či už atmosféry dobového kontextu alebo základného dejového rámca stávali znakmi či už túžby po vzbure, vyjadrením radosti a nespútanej slobody, mlčania alebo iného.

Poetický kontext základnej témy funkčne dopĺňali piesne či samotná inštrumentálna scénická hudba, jej osobitným kladom bolo – samozrejme – živé podanie.

Všetci štyria herci sa v inscenácii prejavili ako výborní recitátori, ktorí ovládajú základné finesy činoherného umeleckého prednesu – spolu so slovným prejavom nevyhnutný pohyb v priestore, minimalistickú prácu s gestom, mimikou atď. Problémom v ich recitátorskom prejave však bolo vzájomné prepájanie prostredníctvom „myslenia“ v básnických obrazoch, čím by vytvárali rovnako naladenú poetickú líniu aj prostredníctvom vybraných básní, akejsi ich vnútornej obraznej citlivosti na zvolené tematizovanie. Odkazovanie na „poetickosť“ – či presnejšie – budovanie poetickej inscenačnej štruktúry iba tým, že postavy medzi sebou „poeticky“ komunikovali iba vzájomným činoherným prepájaním svojho konania s konaním inej postavy prostredníctvom práce so scénickými prvkami či jednotlivými kusmi odevov a hudby, nie vždy postačovalo. Odkazovanie cez vnútorný rozmer básní, cez slová, iba symbolicko-obrazné, ich rozkrytie by bolo veľakrát účinnejšie.

Osobitný problém predstavuje postava Ženy v častiach, v ktorých jej hlavný význam spätý s témou učiteľky a učiteľstva ako takého. S tým súvisí aj spôsob prepojenia jej postavy na tému školy rozpracovanú zvyšnými postavami. Aj keď ide o cúvanie do pamätí, a to predovšetkým do pamätí zobrazovaných básnikov prostredníctvom ich básní, z inscenačného hľadiska jej zmena na „anjelskú“ Ženu po revolučnom „zlome“ málo odôvodnená. Bije sa v nej totiž naša znalosť doby, v ktorej vládne moc, a jej symbolické vyjadrovanie v širšom kontexte – zobrazovanie totalitného SYSTÉMU/myslenia formou postavy Učiteľa u nás hádam ani nie je...

Napriek širšiemu tematickému záberu a prípadne potrebnej redukcie iba na jednu (napríklad vzbura a jej hranice), divadlo bá-snenia neznamenalo návrat do minulosti bez pamäte, ani divadla poézie...

Dagmar Inštitorisová

Publikované online: 20.11.2011

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre mediálnej komunikácie a reklamy Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.