Poctivý Shakespeare za 90 minút

Vytlačiť

Teatro Colorato

Hrajú: Elena Kolek-Spasková, Přemysl Boublík, Matúš Krátky, Martin Križan, Juraj Ďuriš

Réžia: Peter Weinciller, Dramaturgia: Dária Fehérová, Miriam Kičiňová, Scéna: Miroslav a Jaroslav Daubravovci, Kostýmy: Dorota Cigánková, Hudba: Pavol Kajan, Pohybová spolupráca: Elena Kolek-Spasková, Grafický dizajn: Pavol Rehák

Premiéra: 9.3. 2008 v Divadle a.ha

Študent posledného ročníka dramaturgie, Peter Weinciller svojimi inscenáciami dokazuje, že inklinuje skôr k réžii, pričom sa za svoje „prehrešky“ nemusí vôbec hanbiť. Má komplexné vizuálne a dramatické videnie, ktoré sa odzrkadľuje aj v jeho ostatnej inscenácii Oko za oko.

Hoci plány a naštudovanie inscenácie trvali tvorivému tímu s prestávkami takmer rok, vyplatilo sa na ne počkať. Weinciller a jeho kolegovia vytvorili jednu zo zaujímavejších a hodnotnejších študentských produkcií, napriek tomu, že nepatrí do repertoáru Malej scény VŠMU ale adaptovala sa hneď na dva divadelné priestory, Divadlo Aha a novozaložené Arteatro. Ktorý z týchto dvoch priestorov však viac vyhovuje inscenácii, je ťažké jednoznačne povedať, keďže každé javisko má i svoje výhody aj nevýhody. Situáciu zachraňuje samotná inscenácia, ktorá ako celok je dokonale flexibilná a prispôsobivá akémukoľvek javiskovému priestoru.

Veľkým kladom inscenácie je samotný výber titulu, tvorcovia sa nezľakli tzv. problémovej komédie, ktorá nepatrí ani k najvyhľadávanejším v kamenných divadlách, a vďaka premyslenej režijno-dramaturgickej koncepcii vyťažili z textu maximum, ktoré ponúkal, a to bez toho, aby sa ním nechali zbytočne pohltiť.

Základom inscenácie a každej jej zložky je redukcia, ktorá sa dotýka deja, postáv, scény, kostýmov, jednoducho redukcia ako všadeprítomná značka inscenácie. Táto redukcia však vôbec neochudobňuje, práve naopak, vďaka nej naberá príbeh spád, pomáha v orientácii sa publika a napokon aj vyzdvihuje motívy a prvotné témy, ktorým sa venuje. V tomto prípade jednoznačne platí, že kvalita zvíťazila nad kvantitou.

Správnym výberom sa inscenátorom podarilo vhodne vypustiť dejové epizódy, ktoré by len zbytočne miatli a zapríčinili by stagnáciu príbehu a tak ponechali len hlavné a najdôležitejšie dejové línie, od ktorých sa potom odvíjajú vedľajšie. Okrem toho sa vzdali aj zbytočných vedľajších postáv, ktoré síce text a dej obohatia, ale ich prípadná absencia ho nijako negatívne neovplyvní. Ponechali teda len tie postavy, ktoré sú najaktívnejšie a majú k deju čo povedať, respektíve majú v príbehu hlavné slovo.

Chvályhodné je, že sa nebáli popasovať sa so starším prekladom Stanislava Blaha a snažili sa z neho vyťažiť čo najviac.

Okrem skracovania a redukovania je ďalším podstatným znakom tejto inscenácie i dvojpólovosť, ktorá je tiež ľahko rozpoznateľná ako v herectve, tak i v kostýmoch a témach. Na jednej strane sa na javisku predstaví bujarý karneval, ktorý odhaľuje najnižšie ľudské chúťky a pudový základ človeka, na strane druhej inscenácia rozoberá vážne témy, ako je viera, otázka spravodlivosti, pevnosti rodinných väzieb ale aj postavenia ženy v súvekej spoločnosti, respektíve jej hodnota meraná jej panenstvom. Každú z týchto tém zobrazujú tvorcovia z oboch strán, pričom ponechávajú na divákovi, ku ktorej sa prikloní a vôbec ho nenútia aby si vybral iba jednu. To je významný pozitívny prvok celého javiskového diela, nijako nehodnotí ani neodsudzuje, len ilustruje ľudskú povahu vo všetkých jej odtienkoch, ktoré sa menia v závislosti od okolností či spoločnosti.

Karnevalový duch je prítomný vďaka flexibilnému scénickému riešeniu, jednoduchá drevená konštrukcia na kolieskach sa vďaka rýchlej zmene detailov mení z postele na žalár, z dvora na kláštor a to bez zbytočnej a zdĺhavej prestavby. Tá spočíva len v jednoduchých farebných doplnkoch, ktoré sa podľa situácie a potreby pripnú alebo odopnú a farebné variácie dokážu rozlišovať nielen miesto deja, ale aj status postáv. Funkčnosť scény dokážu dokonale využiť vo svoj prospech a v rámci dejového posunu i hereckí predstavitelia. Vďaka tomu by sa pokojne mohla inscenácia uviesť i na nádvorí alebo ako pouličné divadlo.

Podobne je to i s kostýmami, ktoré predstavujú akúsi zjednodušenú renesančnú rovnošatu, čierne pančucháče a dômyselne upravené bavlnené mikiny. Ako historický detail sa na nich nájdu farebné barokové goliere a pánske nohavice „pumpky“. Ženské kostýmy sa líšia rovnako v detailoch, no na druhej strane neponúkajú až taký jednoduchý a promptný spôsob odlíšenia. Kontrast zabezpečí čierny základ, na ktorom sa striedajú farebné doplnky. Hudobná zložka patrí taktiež k výrazným dejotvorným činiteľom, už prvé tóny príjemne naladia publikum a sú predzvesťou veselej zábavy a zárukou smiechu. Tvorcom sa podarilo zakomponovať hudbu do javiskového celku ako autonómnu zložku, ktorá okrem toho, že podporuje ostatné zložky je aj hýbateľom deja a dotvára charaktery postáv. Jednoducho je v symbióze so scénou, kostýmami ale aj hereckými výkonmi. Vzhľadom na to, že často sa stáva, že sa na hudbu v divadle zabúda alebo sa jej prisudzuje len nepatrná zásluha na celkovej podobe diela, v tomto prípade považujem za nutné jej úlohu vyzdvihnúť ako veľmi dôležitú. Vzápätí však spomínam aj prácu so svetlom, ktorá na scéne pomáha nielen v prechodoch z jednej situácie do druhej a hercom pomáha meniť úlohy ale je i metaforou tej večnej bipolárnosti, ktorú nám inscenácia sprostredkúva, čiže striedanie temných svetlých momentov nielen v ľudskom živote ale aj v chode samotného sveta.

Zdvojenie postáv a priradenie každému z hereckých predstaviteľov v princípe dva protiklady ponúka nielen výhody a výzvy ale prináša so sebou i svoje úskalia. Problematickosť sa vynára na povrch práve v dublovaní postáv, ktorému miestami priťažil i ťažký Shakespearov blankvers. Zložité vysporiadanie sa s veršom má za následok, že herecký prednes kolíše medzi absolútnou zrozumiteľnosťou a pochopením autorových myšlienok zakódovaných v texte, a medzi neprirodzeným prejavom, v ktorom sa strácajú samotní herci, nieto ešte diváci. Tento výrazný prepad síce ide ruka v ruke s víziou dvojpólovosti, no v tomto prípade má na inscenáciu veľmi negatívny dopad. Je jasné, že mladí herci bez dostatku skúseností nemôžu obsiahnuť celú vnútornú plochu textu, na druhej strane často zabúdali i na povrch a formálne zákonitosti. Pravdepodobne jednou z príčin je i striedanie postáv, ktoré sa deje bez prípravy a ihneď, nedovolí teda hercovi sa skoncentrovať a pretransformovať na iný charakter v dostatočnej miere, a tento čin si jednoducho žiada svoje obete.

Je ale pravda, že viac-menej znamená takáto kondenzácia istý prínos, pretože je akousi skúškou celého tvorivého tímu a fungovania ich základnej inscenačnej línie.

Každé zdvojenie je založené na protikladoch, Matúš Krátky je nielen zhýralým šľachticom Angelom ale aj väzňom Bernardinom, a dá sa povedať, že celkom presvedčivo sa mu podarilo tieto dve postavy odlíšiť. Krátky sa opieral o Angelove vnútorné a biologické pohnútky k činom, čo je samozrejme jedna z možností, avšak miestami sa z tejto polohy nevedel vymaniť. Jediným priznaným prevlekom a zmenou identity je Vincentio, ktorý dobrovoľne a za vlastným účelom prijíma novú podobu, Mnícha. Přemysl Boublík precízne pracuje s pohybovým detailom a hlasovými prechodmi, no práve veľké množstvo veršovaného textu ho vyvádza z miery a nedovoľuje sa stotožniť s postavou v takej miere, ktorá by bola potrebná. Azda najvyrovnanejšie na javisku pôsobí Martin Križan ako Klaudio a Escalus. Každej z protichodných postáv vtlačil osobitosť a to bez toho, aby skĺzol do afektu či prehnaného pátosu. Rovnako dobre sa popasoval aj s blankversom a jeho prednes nadobúda miestami až umelecký zážitok. Mladý študent herectva Juraj Ďuriš vo svojom Luciovi aj Žalárnikovi využil svoj pohybový a herecký potenciál, hoci nie v maximálnej miere, pretože to mu nedovolili priestorové obmedzenia. Jeho herecký prejav presne zodpovedá karnevalovému princípu, na javisku pracuje s obrovskou energiou, ktorú prenáša do deja i na hereckých partnerov. Neuveriteľne obratne vedel využiť vo svoj prospech práve ohraničený a zdanlivo neforemný hrací priestor a divák nestíhal sledovať kam sa chová a odkiaľ znova vylezie. Hoci v rámci charakterového rozlíšenia pracoval prevažne s ustálenými prostriedkami, nakoľko je ešte študent, zhovievavosť ja na mieste, obzvlášť ak ju vyváži klaunskými a pohybovými etudami. Jediné ženské hrdinky stvárnila Elena Kolek-Spasková, ktorá sa súčasne postarala aj o pohybovú stránku inscenácie. Jej zbožná Izabela, ktorá sa zmieta medzi láskou k bohu a k bratovi je opakom lascívnej a márnomyseľnej Marianny. Tieto dve polohy sa jej darilo presvedčivo vyjadriť počas scén, kedy mala byť na javisku len jednou z nich. Ale počas rýchleho prechodu dochádzalo k menším zmätkom, Marianna aj Izabela sa strácali v jednom nezrozumiteľnom celku, pričom jediným rozlišovacím prvkom bola len zmena kostýmov a to je pravdepodobne dosť málo. Spasková však dokázala aj slabé miesta vyvážiť pohybovou zdatnosťou a veľkou dávkou humoru, ktorú citlivo a presne vedela včleniť do svojich dialógov či monológov. Ako skúsená herečka však nezaprela väčší skúsenostný aparát, s ktorým pracovala a tak sa dostala často nad možnosti svojich hereckých partnerov- študentov. Týmto nadobúdala inscenácia miestami mierne nevyvážený charakter, no na druhej strane sa to dá ospravedlniť opäť protikladom ako základom inscenácie, a tieto protiklady do seba vlastne zapadajú ako časti skladačky.

Inscenácia Oko za oko nie je dokonalou, dajú sa v nej nájsť konkrétne problémy a témy, o ktorých by sa dalo polemizovať, no celkovo pôsobí ako závan čerstvého vzduchu, radosti a zábavy v porovnaní s niektorými pochmúrnymi a negativisticky ladenými študentskými produkciami. Tvorcovia dokázali, že Shakespeare nie je len autor tragédie Hamlet a iných ošúchaných titulov, ale že napísal aj diela, ktoré si zaslúžia čitateľa i diváka. A napokon ukázali, že kvalitné inscenovanie Shakespeara si nevyžaduje zbytočne veľký priestor či enormne dlhý čas strávený na javisku i v hľadisku, ale že menej je niekedy viac.

Publikované online: 9.3.2008

Eva Kyselová

Eva Kyselová vyštudovala divadelnú vedu na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. V rokoch 2009 - 2015 absolvovala interné doktorské štúdium  odboru Teorie a praxe divadla na pražskej DAMU, zakončené dizertačnou prácou Vývoj slovenskej činohry v 20.-70. rokoch 20.storočia a jej dialóg s českým divadlom. Venuje sa divadelnej kritike, spolupracuje s periodikami kød, Javisko, Slovenské divadlo, Loutkář, SAD, Tvořivá dramatika, Amatérská scéna, Theatralia, je hodnotiteľkou projektu IS. Monitoring divadiel. Od roku 2006 ječlenkou Slovenského centra AICT. V roku 2008 absolvovala študijný pobyt na Katedry teorie a kritiky DAMU Praha v rámci programu Erazmus. Zúčastnila sa medzinárodných teatrologických konferencií na Slovensku, v Čechách, Poľsku, Slovinsku. Absolvovala semináre divadelnej kritiky AICT v rámci festivalov v Nemecku, Poľsku, Maďarsku a Holandsku. Pracuje v dokumentácii Divadelního ústavu/Institut umění Praha, je internou pedagogičkou Katedry teorie a kritiky  a externe vyučuje na Katedre produkce.