Po rokoch ďalší košický pokus o commediu dell´arte

Vytlačiť

Preklad, réžia: Michal Spišák
Dramaturgia: Martin Gazdík
Scéna: Štefan Hudák
Kostýmy: Katarína Holková
Hudba: Dano Heriban

Účinkujú:
Lucinda – Adriana Ballová
Ardélia - Alena Ďuránová
Colombína – Tatiana Poláková
Horacio - Andrej Palko
Ottavio - Peter Čižmár
Zanni – Juraj Zetyák
Capitano - Stanislav Pitoňák
Cola - František Balog
Ubaldo - Jozef Úradník
Pandolfo - Róbert Šudík
Doktor - Tomáš Diro

Premiéra: 10.2.2012, Historická budova Štátneho divadla Košice

Dramaturg M. Gazdík doplnil repertoár Štátneho divadla Košice o úspešnú českú komédiu na spôsob commedie dell´arte. Po tituloch zameraných najmä na náročnejšieho diváka tak dostáva opäť priestor hra, ktorej výberom sa ponuka divadla rozšírila o ďalší titul, ktorého ambíciou je najmä zabaviť diváka a ponúknuť hercom radosť z hrania a využitie ich komediálneho nadania.

Hra je o troch mladých slečnách, ktoré musia veľmi rýchlo vyriešiť zásadný problém, ako priznať otcovi, že sú v požehnanom stave a predstaviť mu svojich vyvolených. Vymyslia zdanlivo jednoduchý plán, ktorý by im mohol pomôcť vyriešiť túto záležitosť - prinútia svojich nič netušiacich milencov, aby sa vyslovili a dobrovoľne požiadali otca Ubalda o ich ruky. Do príbehu sa však zapletú aj ďalší potenciálni záujemcovia o mladé dámy, a tak o množstvo zápletiek, zámen a (ne)možných situácií nie je núdza. Napríklad vtipne vyznieva scéna, v ktorej dámy musia vymyslieť a zrealizovať plán, ako ľsťou a šarmom donútia svojich milencov, aby si ich dobrovoľne vzali za manželky bez toho, aby zistili, že „sú v tom“. Nefalšovaným zdrojom komiky je zakaždým vstup nežiaducich pytačov, ktorí sa márne pokúšajú získať si srdcia svojich vyvolených dám v rozličných, samozrejme, výstredných prestrojeniach. Humorné je aj hľadanie riešenia, ako zabrániť dohodnutým sobášom bez toho, aby bola poškvrnená česť dám aj samotných pytačov. A napokon mizanscény, v ktorých sa tí „správni“ ženísi trikrát neúspešne podujmú v neľahkom preoblečení za lekárov, umelcov, či ženy dostať po dlhej odluke k svojim milenkám, sú skúškou ich hereckého komediantstva.

Režisér inscenácie M. Spišák sa po tretíkrát v priebehu necelých piatich rokov postavil pred činoherný súbor Štátneho divadla Košice, aby po úspešnej komédii Tom, Dick a Harry a veselohre Mastný hrniec rozohral tentoraz commediu dell´arte, určenú predovšetkým pre mladú časť súboru. Režijným zámerom, podľa všetkého, bolo vytvorenie sviežej, ľahkej bulvárnej komédie, v ktorej sú jedným zo zdrojov humoru nedorozumenia, prameniace z neustáleho utekania, skrývania a zatajovania sa mužských postáv v protiváhe k takmer pasívnym obyvateľkám veľkého domu pána Ubalda. Inscenácia by mala byť vystavaná na interpretačnom zvládnutí žánru commedie dell´arte. Práve sebavedomý režijný prístup k textu a bravúrne herecké výkony sú tým, čo by malo podčiarkovať a zjednocovať ľahkosť a komickosť žánru. Realita je ale trocha iná. Pomalý rozbeh inscenácie, málo vyšperkované a vygradované mizanscény, nedostatočná hravosť, či prvoplánová režijná, a teda aj herecká interpretácia majú za následok, že hra je len milou veselohrou. Režisér akoby nedal hercom jednoznačný kľúč k odomknutiu svojich postáv, nechal ich natoľko „voľne dýchať“, až sa zdá, že každá postava hrá iné predstavenie. I keď herecký súbor ŠD KE je relatívne ustálený, predsa len by sa žiadalo pracovať s ním a javiskovo presne pomenovať situácie a motivácie postáv, aby nedochádzalo k spomínaným žánrovým „nedorozumeniam“.

Režisér M. Spišák je zároveň i prekladateľom textu a i tu by sa žiadala dôraznejšia práca s dramaturgom na prečistení a hravosti replík.

Zdanlivo jednoduchá, ale nápaditá scéna Š. Hudáka pozostávajúca z priečelia budovy renesančného charakteru, s antickými stĺpmi a typickým balkónikom nad vstupnou bránou - okrem toho je na prakticky prázdnej scéne len jedna lavica – ponúka horizontálne i vertikálne možnosti na jej herecké využitie. Krivdila by som inscenátorom, keby som tvrdila, že scéna nebola vôbec využitá, skôr sa mi zdalo, že z hľadiska hereckého potenciálu málo. Väčšina scén sa odohráva takmer staticky klasicky na voľnom javisku. Jednoduchú scénu ale dopĺňajú extravagantné, farebné a preexponované kostýmy K. Holkovej. Nosnou farbou, dalo by sa povedať, že farbou pánskou, je čierna, naopak dámsku čiernu dopĺňa tmavomodrá, červená a ružová - farby troch dám (seriózna/vážna, živočíšna a nevinná/manipulovateľná). Kostýmy sú štylizované v duchu talianskej komédie a moderným výtvarným jazykom kopírujú charaktery postáv. Zvlášť treba upozorniť aj na sviežosť a humor, ktorý sa objavil pri tvorbe kostýmov postáv, pri ich prezliekaní, ba až „maskovaní sa“ za dámy, umelcov, či doktorov. Za zmienku stojí aj pestrý kostým Capitanovho pomocníka Cola, ktorý svojím spôsobom supluje jeho šašovský rozmer.

Hudobnú zložku inscenácie dotvára komponovaná hudba D. Heribana, avšak pri jej použití ide skôr o „rozhlasový“ model a narábanie s ňou je trocha neisté. Nie je totiž použitá ako atmosférotvorný prvok, ale skôr len ako predelové jingle medzi jednotlivými scénami.

Kto sú „Tri v tom“? Sú to v prvom rade tri skúsené herečky. Sestry Lucindu a Ardéliu hrajú A. Ballová a A. Ďuránová, ich priateľku a pomocníčku Colombínu zasa T. Poláková. Všetky tri sa snažia dôsledne dodržiavať princípy žánru commedie dell´arte. Hrajú vysoko štylizovane, no s nadsádzkou, pracujú s jemnou mimikou, veľavravnými gestami a ich pohyb na scéne je dominantný. Každá z nich má svojský rukopis. A. Ďuránová je rázna a citlivá zároveň, A. Ballová roztopašná a precitlivená, T. Poláková zas žensky zraniteľná. Všetky tri sa usilujú držať a ozvláštniť základné rysy svojich postáv. Ženské herecké obsadenie je, ako to už v poslednom čase pri inscenáciách Štátneho divadla Košice býva zvykom, na scéne silnejším prvkom. A. Palko ako Horacio, P. Čižmár ako Ottavio a J. Zetyák ako Zanni sú v tieni svojich hereckých partneriek, i keď pri samostatných výstupoch nechcenej zdvojenej hry na iné postavy rozohrávajú vďaka vtipným kostýmom a konšpiráciám i oni komické mizanscény. A. Palko, napriek snahe, nepôsobí na scéne tak hravo a uvoľnene ako P. Čižmár či J. Zetyák. Jeho interpretácia postavy Horacia vychádza zo snahy pôsobiť na scéne pekne, ale jeho spôsob uchopenia postavy je napokon viac sošný ako účelný. Svojej partnerke (A. Ďuránová), ani komplicom (P. Čižmár, J. Zetyák) nenahráva, hrá akoby sám pre seba. J. Zetyák dostal po dlhšom čase znova príležitosť ukázať, že v ňom je komediálny talent a svoju postavu frivolného Zanniho hravo zvláda, hoci by sa miestami mohlo zdať, že je príliš preexponovaný. P. Čižmár ako tretí z nápadníkov, Ottavio, je zas seriózne zamilovaný, čo vytvára množstvo príležitostí na vytváranie humorných situácií vyplývajúcich práve z jeho jemnosti a nerozhodnosti. Vyslovene komickými postavičkami sú Capitano (hrá ho S. Pitoňák), Cola - F. Balog a Doktor - T. Diro. Prví dvaja majú dostatočne veľkú plochu na to, aby potvrdili, že majú naozaj zmysel pre prehnané gestá, komickosť, štylizáciu a hravosť, hoci ani S. Pitoňák, ani F. Balog si nemuseli vymýšľať celkom nové postavičky, v oboch prípadoch vytiahli zo svojich hereckých spektier už osvedčené grify, na ktorých sa divák vždy rád zasmeje. Zaujímavé ale je sledovať mladého T. Dira, ktorý aj na malej ploche, v postave skutočného doktora, dokázal svojou presnou štylizáciou vytvoriť typickú figúrku commedie dell´arte. Staršiu generáciu hercov zastupujú J. Úradník ako Ubaldo (nerozhodný, milujúci otec, hlava rodiny) a R. Šudík ako Pandolfo (starý kocúr, bohatý pytač). S J. Úradníkom prichádza na scénu vždy isté napätie spojené s dominanciou pána domu, ktoré sa postupne mení na viac-menej rozvážne potvrdzovanie vlastnej autority, ale na druhej strane práve tento jav spojený s istou nepresvedčivou formálnosťou v hereckých výrazových prostriedkoch Úradníka a výrazným spomalením temporytmu spôsobuje, že predstavenie kolíše a jemne upadá. R. Šudíkovi sa zas jeho postava zažiadaného starca často akoby strácala v spleti nejasných náznakov alebo na druhej strane až preexponovaných gest, čím jej komickosť vyznieva rozpačito.

Napriek všetkým výhradám, inscenácia Tri v tom je milou komédiou založenou na ľahkosti erotiky a jednoduchosti humorných situácií, ale zároveň aj pokusom o renesanciu žánru, ktorý v Košiciach momentálne chýba. Na to, aby sa inscenácia  stala kultovým zážitkom, ktorý budú diváci opakovane vyhľadávať, ešte nedorástla.

Hana Rodová

 

publikované online 28. 9. 2012

Publikované online: 10.2.2012

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných  dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.