Po deviatich rokoch opäť tie isté prasiatka

Vytlačiť

Dramaturgia: Uršuľa Ferenčuková
Scéna: Marek Gašpar Šafárik
Kostýmy: Jana Hurtigová
Korepetície, hudobné aranžmán: Pavel Korduliak
Réžia: Branislav Matuščin 

Účinkujú:

Prasiatko Truhlík: Dana Karolová
Prasiatko Leňoš: Iveta Marcineková
Prasiatko Bachroš: Richard Sanitra
Vlk Johny: Ondřej Daniš
Líška Ňufa: Jana Pilzová
Krtko Rudo: Ján Marcinek             

Premiéra: 23. novembra 2014 v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene

Inscenácia vychádza z pôvodného naštudovania z roku 2005 v réžii Michala Vajdičku.

Rozprávky v činohre... Ospravedlňujem sa za určitú skepsu, ale moje návštevy rozprávok v činoherne orientovaných divadlách nedopadli vždy dobre, až na nitrianske Mátohy v réžii Kamila Žišku (2010), na ktoré viacerí spomíname. Teraz budem ešte veľmi dlho spomínať na zážitok zo Zvolena.

Pred uvedením rozprávky vyhlásilo divadlo výtvarnú súťaž, do ktorej sa mohli zapojiť deti z materských alebo základných škôl. Témou boli Tri prasiatka. Samotné kresby boli v deň premiéry v priestoroch divadla rozmiestnené. Do tejto výzvy sa zapojilo viac ako 20 škôl alebo škôlok s 300 prácami. Na túto akciu nadviazal aj bulletin, ktorý tiež vyzýva ku kreativite detí. Každé zvieratko je v ňom predstavené nielen ako divadelná postava, ale aj cez frazeologizmy, rýmovačky, encyklopedické heslá, príslovia, úlohy na zamyslenie (napríklad Vieš si predstaviť, že celú zimu prespíš?[1] atď.).

Autori scenára, Peter Pavlac a Michal Vajdička, napísali rozprávku o troch súrodencoch priamo pre Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. (Premiéru mala 4. 12. 2005 v réžii Michala Vajdičku.) Veľmi vtipne spracovali notoricky známy príbeh o hľadaní si svojho miesta, svojho domu. Jednotlivé postavy zaktualizovali (líška je vegetariánka a fanúšička východnej filozofie, krtko je dizajnér bytov atď.), doplnili populárnymi pesničkami (inscenácia sa končila slávnym hitom prvej Superstar „Kým vieš snívať“) a súčasnými reáliami.

Rozprávka sa začínala predstavením troch prasiatok. Truhlík bolo zábudlivé, Leňoš lenivé a Bachroš múdre prasiatko. Po záhadnom zmiznutí ich mamy sa ich ujala líška Ňufa. V jedno ráno sa zobudili s tým, že sa trasú. Líška im vysvetlila, že ide zima a potrebujú každý svoju noru. Poslala ich za krtkom Rudom, ktorý má obchod s rozličným tovarom – od stavebného materiálu až po rozprávkové predmety a zázračné elixíry. Prasiatka sa ale rozdelili a hľadali ho každý sám. Medzitým za Ňufou prišiel vlk Johny, ktorý ušiel z lesného väzenia. Chcel zjesť prasiatka. Vyhrážal sa líške, že keď mu s tým nepomôže, prezradí im, čo spolu urobili ich mame (to bolo v čase, keď ešte jedla mäso a kamarátila sa s vlkom). Krtko dodal každému prasiatku iný stavebný materiál. Bachrošovi tehly, Truhlíkovi slamu, Leňošovi plachtu. Postavili si prístrešky. Postupne ich „navštívil“ vlk. Nakoniec sa ukryli u Bachroša. Zachránila ich líška Ňufa. V poslednom obraze sme sa dozvedeli, že vlk kúpil zázračný elixír, ktorý premenil mamu prasiatok na bláznivú žabu. Krtko Rudo však mal elixír na spätnú premenu. Všetko sa dobre skončilo spomínanou pesničkou.

V novom naštudovaní je len pár zmien. Vlk premenil mamu prasiatok na gumového medvedíka – gumimacka a záverečná pesnička je aktualizovaná na letný hit od rapera Ega „Žijeme len raz“, ktorú zahrajú, na hudobných nástrojoch, deťom všetky zvieratká. „Ideálny hit“ na vianočný čas, na mikulášske akcie. Text je predsa jasný: Žijeme len raz, práve tu a práve teraz. Slnko svieti rovnako na všetkých z nás. Tak sa nemrač, ale zabudni na stres. Zabudni, čo tu bolo včera, dneska je tu ďalší deň. Voda, slnko, párty, klub, relax...  

Scéna (Marek Gašpar Šafárik) a kostýmy (Jana Hurtigová) sa od pôvodných z roku 2005 nezmenili. Sú tie isté. Na zelenej šikmine je textilný strom, kvety a plot. Na rampe visia textilné oblaky. Na proscéniu je hojdačka. Textilný dom si prasiatko postavilo pri plote, druhé si slamu rozložilo na bočnej strane proscénia. V inscenácii je minimum rekvizít (rakety na bedminton, skákacie lopty s úchytom, krtova slepecká palička, vlkova trúbka).

Kostýmy sú veľmi popisné. Herci predstavujúci prasiatka sú navlečení do molitanových celotelových kostýmov ružovej farby, na hlavách majú čiapky s uškami, líška s vlkom majú dlhé chvosty a tiež „ušaté“ čiapky, jediný krt je náznakový – v čiernom fraku s baretkou, okuliarmi a klaunským nosom. Pre porovnanie, v inscenácii Tri prasiatka, DPOH, 2012 (r. Róbert Mankovecký, k. Eva Farkašová) sa tvorcovia viac pohrali s náznakom, s podporou tvorivosti u detí. Vlk mal uši vytvorené z nagélovaných vlasov, líška mala chvost ako vlečku sukne atď. Make-up zvolenských prasiatok (zvýraznené červené líčka) len potvrdzuje insitnosť, prvoplánovosť celej výtvarnej zložky.

Hudobnú zložku tvorili populárne pesničky, ktorých texty mali korešpondovať s pocitmi troch „bezdomovcov“. Ako prvý zaznel hit Desmodu Pár dní: Tak ako búrka, ktorá zlomí strom a kus Teba v ňom, tak život sa rúti. Rýchlo a zdá sa, že roky sú dni a jak silný prúd len tak pretečú Ti... Prasiatka tento hit spievali s mikrofónmi na stojanoch ako pravá kapela (bez vysvetlenia, asi to mal byť vtip). Po úspešnom nasťahovaní si Bachroš, Truhlík a Leňoš zaspievajú Mám rozprávkový dom od Karla Gotta. Predposlednou pesničkou je opäť skladba Desmodu, ale tentoraz (ako jediná v inscenácii) jej upravená verzia. Vlk v nej spieva, ako zje, čo miluje.

Okrem týchto hitov v inscenácii zazneli ako podmazy známe melódie (Henry Mancini – Ružový panter, Petr Skoumal – Pat a Mat) a zvučky (napríklad Televíznych novín).

Traja herci už hrali v inscenácii v roku 2005 (Prasiatko Truhlík – Dana Karolová, Vlk Johny – Ondřej Daniš, Líška Ňufa – Jana Pilzová) a traja boli noví. Bolo cítiť, že už sa to raz hralo, robilo, tvorilo. Keby sme si inscenáciu, herectvo porovnali s tými z roku 2005, nájdeme minimum odlišností. Akoby skúšali a nahadzovali akcie podľa nahrávky. Situácie a reakcie na ne boli takmer totožné. Ondřej Daniš pôsobil v postave vlka suverénnejšie, pridal si gestá, dotvoril svoju postavu. To platí aj pri líške Jany Pilzovej. Jej zanietenie pre životnú vitalitu (v kabelke má tekvicové jadierka, ktoré stále je) bolo príjemným osviežením. Prasiatka (D. Karolová, I. Marcineková, R. Sanitra) rozosmiali deti klasickými klaunskými gagmi (pády, kopance do zadku, zrýchlená a spomalená akcia atď.). Krtko Rudo (J. Marcinek) mal čarovnú moc zastaviť a vrátiť situáciu. Táto jeho schopnosť bola dotváraná zvukovo, čo bolo veľmi komplikované a často nesynchrónne. Hercovi pri tom dochádzal dych.

Režisérom inscenácie je Branislav Matuščin (herec, režisér – Slovenské komorné divadlo, Mestské divadlo Žilina a i.), ktorý pre DJGT naštudoval už viacero rozprávok (Dlhý, Široký a Bystrozraký, Čin-čin, Kocúr v čižmách, Snehulienka a sedem trpaslíkov, Polepetko). V tomto prípade dostal režisér scenár a nahrávku, vedel, že inscenácia mala pri prvom uvedení veľký úspech, a tak sa rozhodol nadviazať na pôvodnú verziu. Nešiel do risku, spoliehal sa na kladnú reakciu diváka. „Keďže inscenácia mala pri svojej premiére pred deviatimi rokmi značný úspech a bola naozaj výborná, nechceli sme urobiť za ňou červenú čiaru a budovať ju odznova. V rámci tvorivého procesu sa ale objavili viaceré nové nápady, ktoré sme do hry zapracovali,“[2] povedal pre TASR. V regionálnej televízii sa k tomu vyjadril: „Musím povedať, že vzniklo jedno tvorivé obdobie, kde sme si vzájomne pomáhali, komunikovali spolu, hľadali, vymýšľali, ale v podstate v tej veci, ktorú sme už mali ako keby hotovú. A ja som až teraz zhodnotil, uvedomil som si jednu vec, my sme stratili taký ten rozmer, čo býva pred predstavením, čo majú herci, takú tú nervozitu, aj režisér spoločne: ako to bude vyzerať? Aké to bude? Príjmu to diváci? Nebude z toho nejaký „prúser“? Príjmu to deti? – pretože nie, pretože vieme, že ten výsledok bol úžasný. Takže sme sa snažili, aby sme sa k tomu dopracovali.“[3]

Všade sa hovorí o obnovenej, ale aj obmenenej inscenácii, inscenácii v novom šate – asi to bol šat cisárových nových šiat – ja som ich totiž veľmi nevidela...

 

 


[1] Bulletin k inscenácii, zostavila Uršuľa Ferenčuková.

Publikované online: 6.5.2015

Barbora Krajč Zamišková

Barbora Krajč Zamišková absolvovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor estetika - slovenský jazyk a literatúra, a Divadelnú fakultu Vysokej školy múzických umení v Bratislave, odbor bábkoherectvo. Pôsobí ako herečka vo viacerých slovenských divadlách a ako prodekanka pre štúdium a pedagogička na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.