Plytký ponor do hĺbky

Vytlačiť

Scéna: Zuzana Zacharová

Kostýmy: Monika Vontszemuova

Réžia: Róbert Csontos

Hrajú: Katarína Krátka, Andrea Halaszová, Adisa Zuberovic

Premiéra: 22. októbra 2010 o 19:00, Divadlo Meteorit Bratislava

Vagína monológy autorky Eve Ensler sú zborníkom prepisov rozhovorov, úvah, štatistických údajov a faktov z histórie na tému vagíny a ženskej sexuality. Text sa snaží odtabuizovať a, v dobrom slova zmysle, provokovať spoločnosť k otvoreniu prehliadaných tém. Vagínu používa autorka ako symbol ženstva a ženskosti v intenciách modernej feministickej filozofie – v snahe definovať ženu ako jedinečnú bytosť a nie ju porovnávať s mužom. Divadelná hra Eve Ensler nie je iba oslavou ženstva, hovormi o vagíne nielen opisuje, ale aj analyzuje výsostne „naše“ pocity, zážitky a frustrácie.

Jednotlivé texty hry nie sú prepojené dejovou zápletkou či nevyhnutnou následnosťou. Spája ich iba základný motív – vagína. Na prvých stranách Eve Ensler opisuje svoje dôvody, ako a prečo sa k tejto téme dostala. Vagína monológy zahŕňajú spomienky na prvú menštruáciu, dospievanie, miestami bizarné výchovné postupy v otázkach sexuality, zážitky akoby čítané z tajných denníkov, spoveď staršej dámy, no i príbehy drastického sexuálneho zneužívania žien. Keďže hra ponúka široké spektrum tém a nenúti k dodržiavaniu následnosti jednotlivých textov, množstvo interpretácií je nekonečné. Režisér inscenácie Divadla Meteorit Róbert Csontos však z týchto možností využíva veľmi málo. Poradie textov si nijako neprispôsobuje, uvádza ich tak ako autorka knihy. Dramaturgia spočíva iba v škrtoch a vynechaní niektorých textov. Inscenácia sa veľmi nesnaží o vlastnú výpoveď či prezentáciu svojského pohľadu na hru.

Inscenáciu otvára rozprávačka/postava autorky textu, ktorá stojac za pultíkom s papiermi, akoby úvodným príhovorom otvárala konferenciu. Monológy a do dialógov prepísané záznamy rozhovorov na javisku stvárňujú tri ženy - Katarína Krátka, Andrea Halaszová a bosnianska herečka Adisa Zuberovic. Charakteru tejto inscenácie neupravený text veľmi nevyhovuje. Kým hra má skôr performatívny ráz a nabáda k herectvu s odstupom, Csontosova inscenácia sa snaží stvárniť príbehy realistickou metódou. Tak ako iné inscenácie Divadla Meteorit, aj táto stroskotáva na herectve. Či už ide v tomto prípade o herečky alebo neherečky, Csontos vytvoril inscenáciu, ktorá si vyžaduje profesionálnych hercov. Keďže základom inscenácie je slovo a na javisku sledujeme monológy a dialógy zväčša bez významotvorných mizanscén, znalosti javiskovej reči a prednesu sú doslova nevyhnutné. Herečky Divadla Meteorit ich nemajú. Nielenže sú nepresné vo výraze a intonácii, slová a vety neprirodzene krátia a zápasia s prízvukom. Výnimkou je Adisa Zuberovic. Napriek tomu, že je ako cudzinka najviac znevýhodnená, jej herecký prejav je najpríjemnejší. Zvláda dokonca aj rolu ostýchavej starej ženy, ktorá o „tom tam dole“ hovorí prvý raz v živote. Otázkou zostáva, prečo má práve táto herečka v inscenácii najmenší priestor.

V úvode vchádzajú na javisko tri ženy oblečené do dlhých bielych plášťov, ktoré svojím strihom a materiálom pripomínajú honosné plesové róby. Tak ako téma rozhovorov, aj kostýmy sú výsostne ženské – odhaľujúce dekolt, zúžené v páse so širokou sukňou. Čím viac sa monológy ponárajú do vnútra duše a odhaľujú tajomstvá postáv, tým viac sa herečky odhaľujú kostýmami navonok. Vyzliekajú si plášte a hrajú v erotickom spodnom prádle. Kostýmová výtvarníčka Monika Vontszemuová teda obliekla intímne rozhovory do intímneho obalu.

Práve šnurovačku korzetu využíva režisér v jednej z najzaujímavejších scén. Rozprávačka tragického príbehu o sexuálnom zneužívaní bosnianskych žien stojí tvárou k divákom v dusivom objatí ďalšej herečky. Výtvarne zaujímavej mizanscéne dominuje práve čierna šnurovačka na chrbte korzetu objímajúcej. Celá scéna mrazivou metaforou znázorňuje útlak a mučivé skúsenosti zneužívaných žien.

Využitím spodného prádla ako kostýmu by sa inscenácia mohla stať nielen provokáciou pre diváka, ale aj pre herečky. Je pre ne problematickejšie hovoriť o intímnych témach alebo hrať v spodnom prádle? Zrazu je možné z inscenácie vytvoriť akúsi psychologickú sondu do intimity všetkých zúčastnených. No v Divadle Meteorit je erotické spodné prádlo vo väčšine scén, nanešťastie, iba prvoplánovou ilustráciou debát o sexualite.

Ženský svet v inscenácii je plný pastelových farieb. Podľa jedného z príbehov, v ktorom žena opisuje svoju vagínu farbami, je javisko nasvietené striedavo ružovou, zelenou, modrou, žltou, oranžovou. Farebný svet okolo kontrastuje s tmavými odtieňmi spodného prádla herečiek a bielou farbou plášťov, stoličiek a priehľadných paravánov. Tie v niektorých momentoch režisér využíva na jednoduchú tieňohru so siluetou ženského tela. Aj svietenie však často podlieha prvoplánovosti. Počas príbehu vietnamskej ženy je javisko nasvietené nažlto, tie najdrastickejšie tajomstvá sú zasa vyslovené v silnom bielom všetkoodhaľujúcom „svetle sveta“...

Hlavným problémom inscenácie je, že pôvodný zámer textu – odbúrať tabu režisér viacerými spôsobmi zbytočne vulgarizuje akoby nerozlišoval pojmy sex a sexualita. Csontosove monológy vagíny nevyvolávajú dojem intímnej spovede žien, ale iba snahy ohúriť kontroverznou témou na javisku.

Lucia Lejková

Publikované online: 22.10.2010

Lucia Lejková

Lucia Lejková absolvovala štúdium teórie a kritiky divadelného umenia na VŠMU v Bratislave. V rokoch 2013 – 2019 pracovala ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave. Od roku 2019 pracuje v autorskej spoločnosti LITA. Aktívne sa zúčastňuje divadelných festivalov a prehliadok, publikuje v divadelných časopisoch a internetových portáloch, venuje sa treťosektorovým aktivitám a organizácii kultúrnych podujatí.

V rokoch 2015 až 2018 bola členkou výboru Slovenského centra AICT.