PLYŠOVÝ MEDVEDÍK

Vytlačiť

Divadlo Aréna

Réžia: Marián Amsler, Dramaturgia: Martina Vannayová, Scéna a kostýmy: Eva Rácová, Hudba: Slavo Solovic, Hrajú: Ľuboš Kostelný, Renáta Ryníková, Richard Stanke, Petra Polnišová, Viktor Horján.
Premiéra: 19.1.2007 v Divadle Aréna

Debutujúci dramatik na slovenských javiskách vždy poteší. O to viac, ak ide o priamu dramaturgickú objednávku divadla. Iniciovanie vzniku dramatických textov divadlami, čiže aktívna dramaturgia, podporujúca pôvodnú tvorbu, je ešte stále v našich podmienkach pomerne zriedkavým zjavom. Divadlo Aréna sa rozhodlo vsadiť na mladého, i v zahraničí známeho literáta a uviedlo adaptáciu románu Michala Hvoreckého Plyš.

Román, ktorý vyšiel v slovenčine v roku 2005 je pokusom o cool literatúru – apokalyptická vízia globalizovaného sveta internetu a nadnárodných značiek, na pozadí ktorej sa odohráva akýsi príbeh Irvina Mirského, mladíka závislého na internetovej pornografii. Vravím „akýsi“, lebo presne nevieme aký vlastne. Nedostatok koncentrovaného deja, silnejšieho príbehu, centrálnej myšlienky, či univerzálnej metafory je základným problémom románu Plyš, čo sa nakoniec napospol odrazilo v kritických ohlasoch na toto dielko. Nekonečne sa opakujúce vnútorné monológy hlavného hrdinu reflektujúceho svoju závislosť a svet okolo seba skĺzavajú do povrchného moralizovania, príbeh sa nevyvíja, neprináša tajomstvo ani katarziu. Výsledkom je napriek zdanlivo vzrušujúcej základnej téme pomerne nudná kniha bez pointy. Tento fakt prekvapuje najmä v súvislosti s veľmi premyslenou marketingovou kampaňou, ktorá priniesla svoje ovocie. O Plyši každý počul, málokto ho však čítal, či dočítal do konca.

Inscenátori takejto literárnej predlohy musia čeliť niekoľkým nástrahám. Okrem nedostatočných dramatických kvalít textu, ktorá je základným problémom pri akejkoľvek divadelnej adaptácii sa musia vyrovnávať aj s marketingom podmienenými očakávaniami širšieho publika. Treba povedať, že v tomto prípade išlo o autorskú spoluprácu režiséra a autora, ktorý literárnu predlohu značne pozmenil, zredukoval a do istej miery aj prepísal a skoncentroval. Namiesto katastrofickej vízie „nepravdepodobného“ mesta City a celého sveta sa viac sústreďuje na tragický príbeh jednotlivca – hlavného hrdinu Irvina a ľudí, ktorí s ním prídu do kontaktu. Odčlenenie Irvinovej detskej prehistórie do samostatného príbehu kňaza (budúceho Irvina?) v podaní Richarda Stankeho, ktorý sa v divadle realizuje prostredníctvom videoprojekcie je veľmi šťastným riešením, nakoľko z trochu prvoplánovo psychoanalytického motívu vytvára najuzavretejší, najhlbšie prepracovaný a najzaujímavejší príbeh divadelnej adaptácie. Irvinov príbeh sa v divadelnej adaptácii tak trocha stráca – ich-erzählung literárnej predlohy preniká aj do jej divadelnej podoby v podobe monologických opisov diania a cítenia, ktoré v kombinácii s dianím na javisku nie vždy presne naznačujú, kam a prečo sa príbeh vyvíja. Irvinov záverečný odchod zo City má v divadelnej podobe väčší zmysel a je trocha katarznejší ako v knihe, nakoľko je motivovaný primárne súkromným príbehom svojho nositeľa – globálne spiknutie á la Big Brother je tu len lokálnou internetovou peep show, ale s väčšou dramatickou kvalitou.

Inscenácia rozhodne vdýchla predlohe trojdimenzionálny život. Svoju nespornú zásluhu na tom má určite skvelá scéna a kostýmy talentovanej Evy Rácovej, ktoré bez zbytočných efektov vytvárajú čisto divadelnými prostriedkami koncentrovanú emocionálnu atmosféru. Hudobný skladateľ Slavo Solovic už tiež v minulosti dokázal svoje výnimočné kvality nielen v oblasti divadelnej hudby a jeho magický mix akustickej a elektronickej hudby ostane ako jeden z hlavných vnemov po predstavení. Je to však najmä poctivá režijná práca s textom a hereckými protagonistami, ktorá vylúpla z trocha zmäteného a povrchného príbehu úlomky ľudských osudov, ktoré sú napriek coolovému obalu nadčasové. Režisér obsadil pochopiteľne predstaviteľov svojej generácie, nejde však o nejakých elévov. Ľuboš Kostelný, Renáta Ryníková, Csongor Kassai, Viktor Horján, či Petra Polnišová sú mená, ktorým sa napriek mladému veku podarilo presadiť sa na rôznych frontoch dramatického umenia a priemyslu. Skúsenosť však v herectve často prináša aj afekt, hranie na osvedčenú strunu, zaškatuľkovanie do schematického typu. To, že sa inscenácia v rovine hereckých výkonov takýmto stereotypom dôsledne vyhla považujem za jednu z jej najväčších kvalít. Fragmentárne príbehy postáv sa tak stávajú uveriteľnými a dojímavými, strácajú papierovú vykonštruovanosť Hvoreckého románu. Ale ani najlepšie herecké výkony nezachránia základný nedostatok silnej pointy, takže hodina dvadsať je tak akurát. Nezačnete sa nudiť ako pri knihe a stihnete ešte drink, či autobus domov.

Hvoreckého Plyš v divadle Aréna prekonal svoju literárnu predlohu práve tam, kde ide proti demonštratívnej módnosti a efektnosti svojej predlohy a prináša tú najtradičnejšiu látku drámy – rozorvané ľudské vnútro. Aj dva-tri takéto momenty sú viac ako nič.

Zora Jaurová

Publikované online: 19.1.2007

Zora Jaurová

Zora Jaurová vyštudovala divadelnú dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Pôsobí ako divadelná dramaturgička, kritička a prekladateľka, venuje sa analytickej a mienkotvornej činnosti v oblasti kultúrnej politiky. Bola riaditeľkou národnej kancelárie európskeho grantového programu Kultúra (2007-2013) – Kultúrny kontaktný bod, stála pri zrode projektu Európske hlavné mesto kultúry – Košice 2013 a viedla ho ako riaditeľka v rokoch 2008–2012.