Pirandellove rodinné prípady

Vytlačiť

Réžia: Michal Vajdička
Dramaturgia: Lenka Čepková, Peter Galdík
Scéna: Veronika Vartíková
Kostýmy: Andrea Madleňáková
Svetelný dizajn: Patrícia Sniščáková
Výber hudby: Daniel Fischer
Produkcia: Petra Mária Lančaričová

Účinkujú:
Bárta Ester, Jančina Adam, Horváthová Monika, Kochan Martin, Koleno Marek, Palčíková Barbora, Pavlac Filip, Rakovská Anna, Stopa Tomáš, Svetlíková Danka, Šimko Samuel, Varinský Martin, Žiaranová Dominika

 

 

V tomto roku si pripomíname 150. výročie narodenia dramatika Luigiho Pirandella, ktorý prišiel na svet 28. 6. 1867 neďaleko sicílskeho mesta Agrigento, a možno práve spomínané jubileum je jedným z dôvodov, prečo sa režisér a pedagogický vedúci Michal Vajdička rozhodol so študentmi absolventského ročníka inscenovať hru autora, ktorý sa v slovenských divadlách nevyskytuje príliš často.

Komplikovaný dramatik

Luigi Pirandello svojím štýlom písania, založeným na jedinečnom myšlienkovom systéme, akejsi „pseudofilozofii“, ktorú v roku 1922 taliansky divadelný kritik Adriano Tilgher nazval pirandellizmom, priviedol do rozpakov nejedného režiséra, herca, a dokonca i nejedného diváka. V pomykove sa ocitajú predovšetkým vyznávači Stanislavského systému, pretože v prípade mnohých Pirandellových postáv len márne hľadajú indície o ich pôvode či budúcom smerovaní. Pirandellovskú postavu totiž determinuje cudzí pohľad: je tým, kým ostatní veria, že je, a jej identita sa tak znásobuje počtom jej interpretácií.

Otázka interpretácie sa vinie celou Pirandellovou tvorbou a vo výraznej miere ovplyvňuje aj jeho nazeranie na divadlo. Dramatik svoje názory na divadelné umenie formuloval v niekoľkých teoretických textoch, na základe ktorých by sme jeho vzťah s divadlom mohli označiť minimálne ako problematický. Mnohé o jeho vnímaní dobovej divadelnej produkcie prezrádza najmä esej s názvom Ilustrátori, herci a prekladatelia z roku 1908. Podobne ako ilustrátori či prekladatelia, aj herci sú podľa Pirandella neadekvátnymi interpretmi fantastických postáv, ktoré sa pôvodne zrodili v mysli autora – dramatika. Verné znázornenie postavy na javisku nie je možné, a to nielen zo subjektívnych, ale aj z objektívnych príčin: „aj keby sa našiel veľký herec schopný celkom sa oslobodiť od individuality, aby prenikol do postavy, ktorú má predstavovať, jej úplnému a dokonalému stelesneniu často bránia neprekonateľné dôvody: počnúc napríklad samotnou tvárou herca. Táto nevhodnosť sa dá sčasti korigovať mejkapom. No stále ide skôr o prispôsobenie, zamaskovanie, a nie o stelesnenie.“[1]

Šesť postáv hľadá autora

Pirandello sa vo svojej analýze nezastavil pri teórii a problematiku interpretácie v divadle tematizoval aj v jednej zo svojich najslávnejších hier: dráma Šesť postáv hľadá autora je – povedané slovami Petra Szondiho – „hra o tom, ako nemožno vytvoriť drámu“[2].

V úvode hry na javisko, kde herci zhodou okolností práve skúšajú Pirandellovu hru, prichádza šesť postáv v nádeji, že nájdu autora, ktorý bude ochotný vyrozprávať ich príbeh. Tento príbeh je do istej miery aj Pirandellovou intímnou výpoveďou o životných strastiach, ktoré kvôli ich citlivej povahe nedokázal pretaviť do žiadnej zo svojich noviel, no ktoré dramatika neustále ťažili a nemohli zostať nevypovedané. Autobiografický element tu predstavuje motív incestu: aj keď Pirandello nikdy nemal pomer so svojou dcérou, musel čeliť početným obvineniam svojej duševne chorej manželky, ktorá bola presvedčená o jeho vine. Podľa Pirandella však skutočná dráma postáv nespočíva v ich príbehu, ale práve v hľadaní autora. Nespokojnosť postáv s interpretáciou hercov potvrdzuje jeho slová o nemožnosti transponovať ideu autora na javisko v autentickej podobe. Kým herci svoje postavy budú vždy iba hrať, a teda budú fingovať, samotné postavy budú hovoriť, cítiť či dokonca umierať v každej chvíli naozaj. Paradoxom je, že Pirandello bol po niekoľkých uvedeniach nútený svoju hru korigovať podľa potrieb javiska.

Vajdičkov Pirandello

Aj režisér Michal Vajdička Pirandellov text upravil takpovediac pre potreby súčasnej doby: jeho najvýraznejším zásahom je transpozícia deja hry z divadelného javiska do televízneho štúdia. Vajdička takto ponúkol vskutku originálny interpretačný kľúč a vytvoril priestor pre zapojenie nových vyjadrovacích prostriedkov.

Návštevníka divadla po podpísaní zmluvy o účinkovaní v role diváka do sály uvádza asistentka režiséra (Dominika Žiaranová). Na javisku prebiehajú ešte posledné úpravy, technici (Tomáš Stopa, Samuel Šimko) naťahujú káble, spúšťajú kamery a obrazovky umiestnené na začiatku javiska, pričom sa publikum zabáva na ich vskutku priamočiarom riešení niektorých technických rébusov. Na scénu postupne prichádzajú herec (Marek Koleno), režisér (Martin Varinský) a herečka (Barbora Palčíková), aby sa pripravili na natáčanie. Aj ich správanie je paródiou sveta lacných televíznych produkcií, kde režisér nepozná scenár, herečka má hviezdne maniere a herec sa od asistentky réžie učí správne šľahať vajíčka pred kamerou, ergo interpretovať svoju úlohu. V prvom momente tak divák nadobúda dojem, že uvidí komédiu, pri ktorej sa „tučne“ pobaví na účet televíznych pseudoumelcov. Po krátkom výpadku svetla sa však na scéne zrazu objavuje záhadná skupina ľudí. Vajdička týmto spôsobom elegantne vyriešil kritický moment príchodu postáv na javisko: postavy – vrátane dvoch detí – v televíznom štúdiu pôsobia naozaj neprimerane, akoby z iného sveta. Ich zjavenie vyvolá rozruch, „televizákom“ sa teda snažia vysvetliť, kto sú a čo, resp. koho hľadajú. Režiséra ich rozprávanie zaujme a komédia televízneho štúdia sa tak postupne začína prelínať s tragédiou životného príbehu šiestich postáv. Hlavnými rozprávačmi sú otec (Martin Kochan) a dcéra (Monika Horváthová), ktorí udalosti vykladajú každý zo svojho uhla pohľadu. Zvlášť v tejto fáze, kde dochádza ku konfliktom medzi nimi, nie je veľa priestoru na smiech. Ich tragické prehovory sú zároveň miestami relatívne dlhé a aj z toho dôvodu môže záver prvého dejstva vo vzťahu k začiatku pôsobiť trochu ťažkopádne a staticky.

V priebehu druhého dejstva prichádza ku konfrontácii postáv s hercami. Do kontrastu sa tak dostáva tragika reálneho príbehu postáv a komickosť hercov, snažiacich sa v priestore improvizovanej izby postavenej „kulisákmi“ interpretovať predvedené situácie. Veľmi účinným prvkom, odlišujúcim scény, v ktorých postavy prežívajú svoje drámy, od tých, kde sa ich rolí s tragikomickým výsledkom zhosťujú herci, je hudba, ktorú do inscenácie vyberal Daniel Fischer. Tá znie len vo chvíľach, keď sa pred očami diváka odohráva „skutočný“ príbeh postáv a umocňuje ich surreálnu atmosféru. Fantastickosť príbehu ešte väčšmi posilní zjavenie ďalšej postavy – majiteľky obchodu so šatami madam Pace, ktorá i v Pirandellovej hre prichádza neskôr ako šesť postáv, vyvolaná potrebami príbehu. Madam Pace (Danka Svetlíková) sa objaví len na obrazovkách, kde sa v reálnom čase premieta obraz snímaný kamerami umiestnenými na okrajoch javiska. Na scénu však madam Pace z mäsa a kostí nikdy neprišla, a tak divák s fascináciou sleduje synchronizovaný pohyb Moniky Horváthovej na javisku a na televíznej obrazovke.

Postavy s interpretáciou hercov nemôžu byť spokojné a so stále väčším zápalom vykladajú svoj príbeh, ktorý smeruje k tragickému koncu. Smrť dvoch detí sa odohráva na „zelenom pozadí“, ktoré si televízni tvorcovia zvolili, aby sa vyhli natáčaniu v exteriéri. Po záverečnom výstrele dochádza k ďalšiemu výpadku prúdu a vzápätí nastáva chaos, v ktorom nie je celkom jasné, či sa chlapcovi v štúdiu naozaj niečo stalo. Keď sa svetlá opätovne rozsvietia, postavy príbehu sú preč a znovu vidíme len členov štábu a herca šľahajúceho vajíčka pred kamerou. Režisér s nepokojným a zmäteným výrazom nečakane preruší natáčanie a odchádza, scéna sa postupne vyprázdni. Technik si dohodne stretávku a zhasne svetlá. Tie sa po krátkej chvíli ešte raz rozsvietia, aby diváka naposledy zamrazilo pri pohľade na chlapca, ktorý leží na zelenom pozadí.

Z Vajdičkovej inscenácie utkvie v pamäti najmä spomínaný nápad preniesť dej hry do televízneho štúdia. Táto inovácia Pirandellovmu textu určite neškodí a ukáže sa ako funkčná: v televízii, kde sa „netvorí, ale vyrába“, sa na jednej strane otvára priestor pre humor a komiku, ktorá tomuto titulu svedčí, na druhej strane vzniká možnosť presunúť sa do fantastického, metafyzického sveta. Prostredie televízie zároveň pomáha k lepšej diferenciácii postáv príbehu od ostatných postáv hry. Práve zmätok spôsobený veľkým počtom postáv, ktoré publikum nevedelo celkom dobre rozlíšiť a identifikovať, bol príčinou neúspechu prvej inscenácie Pirandellovej hry v Ríme z roku 1921. Niektorí ďalší režiséri, poučení týmto prvotným neúspechom, sa koncentrovali na jednoznačné odlíšenie postáv od hercov, pričom nezriedka im na tento účel poslúžili kostýmy. Vo Vajdičkovej inscenácii sa pod návrhy kostýmov podpísala Andrea Madleňáková, ktorá pre členov televízneho štábu zvolila súčasné oblečenie, kým postavy obliekla do pomerne univerzálnych, miestami mierne historizujúcich šiat. Výnimku tvorí kostým syna, ktorého výrazné červené tričko s nápismi a tenisky kontrastujú s kostýmami ostatných postáv príbehu a korešponduje skôr s členmi televíznej suity. Spomínaná diskrepancia spôsobuje miernu dezorientáciu a vyvoláva dojem, že vo funduse – prosto povedané – sa nič lepšie nenašlo. Pokiaľ voľbu tohto kostýmu motivoval konkrétny zámer, tento nie je v inscenácii jasne čitateľný.

Spomedzi hercov najväčší priestor prirodzene dostali predstavitelia postáv s najväčším počtom replík (Pirandello všetky postavy považoval za rovnako dôležité, vyhýbame sa preto pomenovaniu „hlavné“): Monika Horváthová, Martin Kochan a Martin Varinský. Zvlášť prví dvaja menovaní, Horváthová v úlohe dcéry a Kochan v úlohe otca, dokázali najmä v druhom dejstve diváka vtiahnuť do príbehu postáv a vyvolať v ňom emócie súcitu či nechuti. Nezaostával ani Varinský, ktorý už pravdepodobne mal možnosť pričuchnúť k televíznym produkciám. Upútala tiež Anna Rakovská v tragickej úlohe matky a Dominika Žiaranová v role „klapky“, ktorá za výkon v tejto inscenácii bola dokonca trochu prekvapivo nominovaná aj na študentskú Cenu Reflektora. Prekvapenie pritom natoľko nespôsobuje nominácia tejto herečky, ako skôr skutočnosť, že bola nominovaná práve za výkon v tejto v podstate vedľajšej úlohe. Za zmienku stojí aj Barbora Palčíková v úlohe afektovanej herečky, v inscenácii však herecky nesklamal žiaden z čerstvých absolventov VŠMU.

Scénu – scénografkou bola Veronika Vartíková – s kamerami, obrazovkami, zrkadlom so žiarovkami pre herečku, improvizovanými kulisami a napokon so zeleným papierovým pozadím možno charakterizovať viac ako funkčnú, než estetickú.

Po návšteve tejto vyše dvojhodinovej inscenácie divák v mnohých prípadoch odchádza s pocitom, že videl ťažký kus, niekoľkokrát sa však i zasmial a samozrejme nielen z toho dôvodu – pokiaľ ho kritika lacných produkcií neuráža – by ho návšteva divadla Lab mrzieť nemala.


[1] Illustratori, attori e traduttori, dostupné na http://www.classicitaliani.it/pirandel/saggi/pirandello_arte_scienza.htm#III. Preklad: Michal Denci.

[2] Peter Szondi takto nazval kapitolu venovanú Pirandellovej hre Šesť postáv hľadá autora v publikácii Teória modernej drámy, pozri

SZONDI, Peter. Teória modernej drámy. Prel. Ernest Marko. Bratislava: Tatran, 1969. 

Publikované online: 6.9.2017

Michal Denci

Michal Denci (1987) vyštudoval hudobnú, divadelnú a filmovú produkciu na Univerzite vo Florencii. Počas štúdia v Taliansku krátko pôsobil v neprofesionálnom univerzitnom divadelnom súbore. So svojou diplomovou prácou, ktorej témou boli umelecké a produkčné aspekty v slovenskom divadle XX. storočia, získal cenu „Premio Bardazzi“ udeľovanú najlepším prácam roka. Po návrate na Slovensko participoval na niekoľkých projektoch v Divadle Aréna, kde zastával pozíciu produkčného a asistenta réžie. V súčasnosti je externým doktorandom na DF VŠMU, v dizertačnej práci sa venuje talianskemu divadlu XX. storočia. V rámci dizertačnej práce prekladá teoretické texty talianskych dramatikov.