Pinokio

Vytlačiť

Réžia: Gejza Dezorz
Dramaturgia: Matej Truban
Scéna, bábky, masky: Von Dubravay
Kostýmy: Lucia Šedivá
Texty piesní: Lucia Ditte
Hudba: Martin Hasák

 

Účinkujú:

Ján Demko 
Juliána Hamranová 
Jan Homolka 
Barbora Juríčková 
Michal Németh 
Matej Valašík 

 

 

Posledná inscenácia Bábkového divadla Žilina v roku 2020, ktorá sa uskutočnila za zvýšených hygienických opatrení, bola dlho očakávaná. O to väčšia bola zvedavosť publika, čo náročná Dezorzova realizácia známeho literárneho diela prinesie. Jedinečné dielo talianskeho autora Carla Collodiho (1826 – 1890) o panáčikovi z dreva, ktorý sa chce stať chlapcom, láka mnohých tvorcov – divadelníkov, literátov, filmárov. Množstvo realizácií, adaptácií, úprav, prerozprávaní tohto diela svedčí o jeho nadčasovosti. Collodiho „rozprávka rozprávok“ je permanentnou inšpiráciou pre tých, ktorí hľadajú svoje viac či menej originálne interpretácie Collodiho textu. Na počiatku však stojí myšlienkovo čisté dielo s morálnym poslaním, reflektujúce zložitosti a nástrahy života, a na akciu i napätie bohatý príbeh. Autor prináša na jednej strane pravdivosť zložitosti života, jeho realitu, na druhej strane ju podáva fantazijne, poeticky až romanticky, idealizujúc víťazstvo večného dobra, morálky a spravodlivosti.

Nie je prekvapením, že Pinocchio láka predovšetkým tvorcov bábkového divadla, a to hneď z viacerých dôvodov – bábka a bábkové divadlo sú súčasťou témy, príbehu i prostredia, v ktorom sa časť deja odohráva, objavuje sa tu nová entita bytia – entita človeka. Dochádza tu ku koexistencii živého človeka a človeka z neživej hmoty, ktoré vstupujú do vzájomnej ideovej i materiálnej interakcie. To je aj základnou podstatou bábkového divadla. Tento vzťah sa v Collodiho diele a jeho adaptáciách stáva základom hlavného konfliktu i témou zároveň. Aké iné umelecké médium má preto väčšie predpoklady na realizáciu než práve bábkové divadlo a film, ktoré dokážu, každý svojimi špecifickými prostriedkami a technologickými prístupmi, vytvárať umelú realitu a oživiť svet inej entity? Bábkové divadlo a film sú tie komunikačné umelecké médiá, ktorým Collodiho predloha poskytuje významný vizuálny potenciál pre zhmotnenie témy prostredníctvom animácie v celej jej škále. Výrazové prostriedky týchto umeleckých druhov poskytujú zvýraznenie fantazijnej a magickej podstaty predlohy. Tvorcovia hľadajú interpretačné kľúče viacerými spôsobmi, pričom mnohé kladú dôraz na výtvarnú atraktivitu a triky, ako napríklad Švankmajerom a inými „rukopismi“ filmových tvorcov poučený film Mattea Garroneho Pinocchio taliansko-britskej koprodukcie z roku 2019, prezentovaný aj na Filmovom festivale Berlinale, alebo iné filmové verzie, ktoré prinášajú niekedy viac, niekedy menej úspešné realizácie Collodiho diela. Tak ako vo filme, aj v bábkovom divadle sa Pinokio realizoval mnohokrát.

Na Slovensku a v Čechách vzniklo veľa inscenácií a realizácia „Pinokiov“ by stála za samostatnú teatrologickú štúdiu. V inscenačnej histórii československých a slovenských profesionálnych bábkových divadiel, ako aj v sieti profesionálnych bábkových divadiel v bývalých socialistických krajinách, sa téma Collodiho predlohy väčšinou objavovala v podobe bábkovej hry sovietskej autorky Jevgenije Borisovovej Zlatý kľúčik. Táto bábková hra vznikla na motívy knižky Alexeja Tolstého Zlatý kľúčik alebo Buratinove príhody. Tolstého kniha vznikla na motívy knižky Carla Collodiho Pinocchiove dobrodružstvá. Borisovovej bábková hra sa stala bestsellerom v dramaturgii bábkových divadiel. Čiastočný výpočet inscenácií na Slovensku a v Čechách prináša v recenzii pre Monitoring divadiel Vladimír Predmerský v kontexte recenzie Drevený hrdina v Košiciach na inscenáciu premiérovanú v BD Košice v roku 2010 v úprave a réžii Pavly Musilovej. V. Predmerský sa v tejto recenzii zmieňuje aj o historicky výnimočnej inscenácii Pinokio režiséra Josefa Kroftu z roku 1992 v divadle DRAK (kedysi Východočeskom bábkovom divadle DRAK), i okrajovo o krátkej histórii Kroftovho cirkusového muzikálu Pinokio na Letnej. Zmienka o tejto Kroftovej „pinokiovskej minisérii“ je na mieste. Kroftov Pinokio bola v skutočnosti inscenácia, ktorá dosiahla svetový úspech. Henryk Jurkowski charakterizoval Kroftovu interpretáciu Pinokia takto: „Krofta sa pozeral na príhody Pinokia z perspektívy dreveného panáčika. Preto v inscenácii vytvoril svet dospelých plný egoizmu, bezohľadnosti a hrubosti. Úbohý Pinokio, ktorý sa ocitol v pazúroch tohto sveta, volá ,Pomoc! a pokúša sa uniknúť svojmu osudu. V takomto svete sa nechce stať človekom, pretože to ,neznie hrdo‘.“[1] Zo slovenských, prinajmenšom zaujímavých inscenácií je potrebné pripomenúť inscenáciu Ivana Martinku v Novom divadle v Nitre, postavenú na výsostne súčasnom divadelnom jazyku bábkového a materiálového divadla postdramatického charakteru s premiérou v roku 2017.

V Bábkovom divadle Žilina uviedli zatiaľ štyri realizácie Pinocchia – z toho boli dve inscenácie bábkovej hry Jevgenije Borisovovej Zlatý kľúčik, v ktorej hlavným hrdinom bol Buratino. Alexej Tolstoj zvolením mena Buratino tak nepoprel taliansky pôvod námetu svojej knižky, veď burattino v talianskom jazyku znamená bábka. Borisovovej bábkovú hru Zlatý kľúčik možno považovať za jednu z modifikácií originálneho Pinocchia. Prvú inscenáciu hry J. Borisovovej v Bábkovom divadle Žilina režíroval v roku 1965 režisér Karel Brožek, ďalšiu inscenáciu tejto hry režíroval v roku 1973 Milan Tomášek, tretiu verziu Pinocchia adaptoval voľne na motívy pôvodnej Collodiho predlohy dramaturg BDŽ Nikita Slovák v roku 1996. Hru režíroval Anton Šulík ml., v hlavnej úlohe Gepetta sa predstavil hosťujúci Anton Šulík st., v úlohe Pinokia Bohumil Zábojník.

Súčasná Dezorzova adaptácia a inscenácia mala premiéru 27. novembra 2020. Titul do dramaturgického plánu vybrala dramaturgička Petra Štorcelová-Tvrdá. Dramaturgom inscenácie bol študent réžie a dramaturgie Katedry bábkarskej tvorby VŠMU, zároveň dramaturg BDŽ Matej Truban. Mohlo by sa zdať, že na bábkových scénach hrávaný Pinokio už nemôže priniesť nič nové, zvlášť po úspešných inscenáciách, o ktorých sa v tejto recenzii zmieňujeme. Gejza Dezorz však nezaprel v novej žilinskej inscenácii, ku ktorej hľadal kľúč, dve veci: jednak svoj vzťah k bábkam, bábkovému divadlu, jeho súčasným postupom i k tradícii, a svoju „poetiku tvrdosti“, ústiacu k spoločenskej (niekedy i politickej) kritike a satire, ktorú praktizuje predovšetkým v Dezorzovom lútkovom divadle pre dospelých. Vo svojej hre Dezorz vychádzal z Collodiho knihy Pinocchiove dobrodružstvá. Pinokiov príbeh je mierne modifikovaný, základná línia príbehu hlavného hrdinu však zostáva. Dezorz vo svojej hre myšlienkovo stavia na vzťahu otca Gepetta a jeho dreveného syna Pinokia. Pinokio je v jeho hre súčasťou „kolekcie“ bábok, ktoré patria komediantovi, schudobnenému bábkarovi Gepettovi. Táto skutočnosť nie je v hre ani v inscenácii zvlášť deklarovaná, Dezorz dáva vo svojej verzii Pinokiovmu príbehu istý poriadok a prehľadnosť. Všetko sa vysvetľuje postupne, motívy i situácie do seba zapadajú. Celý príbeh Pinokia má vnútornú logiku, sprehľadnené sú aj vzťahy medzi jednotlivými postavami. Hra dostáva dobrý spád. Okrem Pinokia a Gepetta sa v hre objavuje majiteľ bábkového divadla Chilinini, ktorý Gepettovi odcudzil jeho bábky. Popri týchto postavách sú v hre Volpe a Gatto ako Lišiak a Mačka – hrajú v štylizovaných maskách; z kladných postáv bábka Bellissimy, neutrálny spievajúci strážnik Lucciano ako alúzia na speváka Luciana Pavarottiho, a ďalšie postavy, ktoré predstavujú talianskych komediantov a lesných duchov. Dezorz v rámci sprehľadnenia príbehu eliminuje postavu víly. Jeho verzia Pinokia je hrou o vzťahoch – o vzájomnom vzťahu otca a syna, o vzťahu bábkara k svojim bábkam, o vzťahu hlavných hrdinov k svetu a ľuďom. Je to hra o spoznávaní nástrah života, a v ďalšej línii o tom, aby sa človek zamyslel nad tým, „či sme to naozaj my, kto drží svoj život pevne v rukách“.[2] Dezorzova inscenácia je metaforou o slobode človeka, ktorý nechce byť ovládanou bábkou. Dezorz, majster – bábkar, teda režíroval inscenáciu o bábke, ktorá sa chcela stať človekom, aby sa oslobodila od svojich nití, ktorými poťahuje niekto iný. Ako Collodi, tak aj množstvo autorov pred ním i po ňom, zhmotnili divadelnú metaforu, kedy sa bábka (v prenesenom význame človek), stáva objektom v rukách niekoho iného. Spomedzi tých mnohých spomeňme aspoň gréckeho filozofa Platóna alebo významného rakúskeho autora divadelných hier Arthura Schnitzlera.

Dezorzova inscenácia je divadlom v divadle na druhú, avšak paradoxne divák nemá z diania na javisku, vzťahov medzi postavami ani z deja žiadny zmätok. Svedčí to o nielen dobre premyslenom pertraktovaní témy z autorského hľadiska, ale aj o pevnom a zmysluplnom režijnom uchopení inscenácie. Príbeh Pinokia a Gepetta v jeho scénickej realizácii je jemne, nenásilne a efektne lemovaný bábkarskými reáliami, prelína sa v nich jednak osud starých kočovných bábkarov s alúziami na bábkarský stav v súčasnosti. Deje sa to vtipne, v nepatetických dialógoch a v poetických historizujúcich bábkarských akciách v druhej časti inscenácie, napríklad vtedy, kedy Pinokio ako rytier v brnení, ako sicílska marioneta z opery dei puppi, oslobodzuje Bellissimu od draka. Pinokio zotne drakovi hlavu, vyšľahnú plamene – starý bábkarský trik. Pinokio prízvukuje: „Ja nie som bábka, som slávny herec.“[3] Keď Chilinini zistí, že Pinokio je hovoriaca bábka, celý natešený hovorí: „Konečne ste doniesli dokonalú bábku – Übermarioneta!“[4] V hre je viacero vtipných divadelných alúzií. Dezorz ako autor pracuje aj s istou dávkou naivizmu, ktorá má však v sebe šarmantnú podobu, humor i citlivú sebairóniu. Keď Volpe a Gatto snívajú o zbohatnutí, hovoria: „Keď budeme bohatí, pôjdeme do Ameriky a otvoríme si tam bábkové teátro.“ [5]

Štruktúra hry aj inscenácie je pomerne bohato vrstvená. Divadlo v divadle na druhú sa začína stavbou scény, keď komedianti – živí herci stavajú zázračný les, v ktorom ohlasujú príbeh, ako ho zažil „sám slávny, famózny Pinokio.“[6] Hru okrajovo rámcuje príbeh Principála a Principálky. Principálom je samotný Pinokio. Jeho príbeh sa začína odviatím komediantov a divadelné čaro pokračuje v prítomnosti Gepetta a lesných duchov. Vtedy sa zrodí Pinokio – opäť v duchu divadla v divadle, a so sebaironizujúcim humorom v divadelne pestrom obraze s lesnými duchmi, ktorí oživia bábku z konárov a vdýchnu jej život. Aj v textoch pesničiek sa objavujú bábkarské konotácie. Gepetto sa prvýkrát stretáva s Pinokiom. Najskôr mu dáva meno Pulcinella, ktoré potom zmení na Pinokio. Inscenácia je bohatá aj na komické scény, čím odbúrava istú patetickosť pôvodnej predlohy. Jednou z nich je aj oživenie Pinokia a napodobňovanie Gepetta. Pinokio má ísť do väzenia, lebo spieva v noci na ulici. Namiesto Pinokia ide do väzenia Gepetto. Pinokio v lese, kde sa mu sníva o lesných duchoch, dostáva od nich dlhý nos. V ďalšom obraze ide oklamaný Pinokio do bábkového teátra dona Chilininiho, aby zarobil peniaze. Účinkuje v ňom ako rytier zo sicílskeho marionetového divadla. Gepetto nájde Pinokia v bábkovom divadle a chce ho vziať domov. Pinokio je očarený úspechom, Gepetto je nešťastný z Pinokiovho odmietnutia. Bábka Bellissimy spolu s Gepettom idú oslobodiť bábky, ktorým prekážajú marionetové povrazy a robia ich neslobodnými. Komínom sa dostanú von z divadla. Gatto a Volpe prezradia Chilininimu, že Gepetto vzal bábky. Gepetto skočí do morských vĺn. Rovnako Pinokio, ktorý uteká pred Chilininim, skočí do mora. S oteckom sa stretáva v bruchu veľryby. Pomocou schválnych klamstiev sa zväčšuje Pinokiov nos, až sa ústa veľryby otvoria, a obidvaja sa dostanú von. Unavený Gepetto umiera, symbolicky si vyzlieka kabát a odchádza v ústrety svetlu. Pinokiov smútok rozoženú lesní duchovia, ktorí Pinokia premenia na Principála, na toho, ktorý na začiatku priniesol divákom príbeh o Pinokiovi. Bellissima sa premení na Principálku. V závere z neba spadnú povrázky, Chilinini, Volpe a Gatto sa stávajú marionetami.

Režisér Gejza Dezorz, výtvarníci Martin Dubravay (autor scény, bábok a masiek) a Lucia Šedivá (kostýmy) pripravili divadelne a výtvarne bohatú inscenáciu s pôsobivými farebnými obrazmi a výborným umeleckým svietením. Bábku Pinokia animovali dvaja animátori: Matej Valašík a Barbora Juríčková. Na takúto animáciu bábky si bolo potrebné chvíľu zvykať, a vkráda sa otázka, či by animáciu tejto bábky nebol zvládol jeden animátor – zároveň predstaviteľ Pinokia – Matej Valašík. Bábka i napriek dvom animátorom rozhodne zahrala svoje, a podporila magickosť inscenácie. Matej Valašík po príchode do BDŽ dostáva veľké herecké príležitosti, ktoré sa snaží využívať k svojmu hereckému rastu. Stvárnenie Pinokia bolo preňho bábkohereckou výzvou. Hral aj postavu Principála, jeho partnerkou Principálkou a zároveň Pinokiovou Bellissimou bola Barbora Juríčková. Postavu Chilininiho stvárnil Michal Németh, postavu Volpeho Jan Homolka, postavu Gatta Juliana Hamranová. Veľké úlohy v maske boli ťažším orieškom pre hercov, ktorí svoje úlohy zvládali raz s väčšou, raz s menšou ľahkosťou. Úlohu Gepetta hral Ján Demko, ktorý presvedčil, že patrí k hereckým oporám žilinského súboru. Jeho Gepetto bol presvedčivý, citlivo dramatický, no nie patetický, múdry, no nie didaktický. V inscenácii hosťoval Branislav Bačo, člen umeleckého súboru Mestského divadla Žilina v úlohe spievajúceho strážnika Lucciana. Režisér zvolil v kontexte charakterov postáv výtvarne štylizované masky ako negatívne, falošné charaktery. Herci sa v nich hýbali štylizovane, akoby nadväzovali na tradíciu divadla masiek, kedysi takú typickú pre žilinské bábkové divadlo.

Režisér Gejza Dezorz pripravil v Bábkovom divadle Žilina náročnú inscenáciu, vyžadujúcu maximálne bábkoherecké dispozície, disciplínu a flexibilitu v interpretácii postáv, v animácii bábok, i v ďalších použitých výrazových prostriedkoch. 

 

 

 

   

 

 

 


[1] JURKOWSKI, Henryk. Kroftovy kroky v cizině. In Loutkář 6, 2013.

[2] Bulletin k inscenácii Pinokio, BDŽ.

[3] Citát vznikol na základe zápiskov recenzentky na predstavení.

[4] Citát vznikol na základe zápiskov recenzentky na predstavení.

[5] Citát vznikol na základe zápiskov recenzentky na predstavení.

[6] Citát vznikol na základe zápiskov recenzentky na predstavení.

Publikované online: 23.12.2020

Ida Hledíková

Ida Hledíková je divadelná kritička a teatrologička. Venuje sa výskumu bábkového divadla, prekladá odbornú divadelnú literatúru najmä z poľského jazyka, zúčastňuje sa na divadelných, televíznych a filmových festivaloch ako členka poroty, v súčasnosti pôsobí na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.