Paralelné životy elít

Vytlačiť

Réžia Jiří Havelka

Dramaturgia Daniel Majling, Miriam Kičiňová

Scéna Lucia Škandíková

Kostýmy Tereza Kopecká

Hudba Vladislav Šarišský

Obsadenie

Richard Stanke, Dano Heriban, Alexander Bárta, Emil Horváth, Táňa Pauhofová, Emília Vášáryová, Richard Autner, Dávid Uzsák (ako hosť), Ivan Černý (ako hosť)

Premiéry 1. a 2. 4. 2017

 

V rokoch 2012 – 2015 realizovalo šesť postsocialistických krajín projekt s názvom Paralelné životy – 20. storočie očami tajnej polície. Iniciatíva vzišla z Medzinárodného festivalu/Asociácie Divadelná Nitra. Jeho základom bol výskum v archívoch komunistických tajných polícií Čiech, Maďarska, Nemecka, Poľska, Rumunska a Slovenska. V literárnych dokumentoch, ktoré vyšli ako postprodukt, sa čitateľ dozvie to, čo ako laik predpokladal. Že archívy sú plné dramatických príbehov. Už len z toho dôvodu sú pre naratívne umenia skvelou zlatou baňou námetov. O benefitoch, historických, politických, sociologických, etických, etc. ani nehovoriac.

V čase genézy projektu už obecenstvo poznalo skvelý film nemeckej kinematografie, Životy tých druhých. Na tému tajného sledovania občanov komunistickou Stasi si ani emotívnejšie dielo nevieme predstaviť. Na slovenskom javisku vzápätí uviedli podobne dramatickú, lenže trocha larmoyantnú story pod názvom Komunizmus. Klimáčkovu hru po rokoch s úspechom uviedli aj vo Francúzsku, kde zvolili výstižnejší názov Zamilovaný agent. Po premiére Komunizmu na scéne Divadla Aréna (2008) som do Monitoringu napísala: „... téma fungovania tajnej polície v našom totalitnom komunistickom režime je stále otvorená a je predmetom dohadov, hypotéz a mýtov, ako každá verejne plne nerozdiskutovaná a historicky ešte celkom nevyjasnená kapitola našich dejín.“ Vzhľadom k podlžnostiam voči tejto konkrétnej stránke našej totalitnej minulosti som uvedenie Klimáčkovej hry celkovo vítala ako prínos.

Dnes sa už situácia dosť zmenila. Občianske povedomie sa dočasne aktivizovalo a viaceré kapitoly minulosti sa otvorili. Reprezentuje to rad inscenácií v Aréne, v SND Karpatský thriller, vo filme Únos i krátke dokufilmy Zuzany Piussi a napokon i Terezy Nvotovej.

Uvádzam tieto fakty na úvod, aby som upozornila na to, že krok dramaturgie SND smerom k archívom ŠtB nebol avantgardný, ale iba „radový“. Zaradil sa do prebudeného záujmu verejnosti o politické problémy nedávnej i dávnejšej minulosti. Táto skutočnosť je napokon v súlade s prihlásením sa vedenia činohry k mainstreamu. Osloviť široké spektrum radového obecenstva. Hoci aj s titulom, ktorý nesie názov Elity. O tom však trocha neskôr.

Vynára sa otázka, čo bolo konkrétnym spúšťačom nastolenia danej problematiky. Po takmer tridsiatich rokoch postupného sprístupňovania spisov ŠtB, súbežnej laxnosti štátnych orgánov k aktérom „paralelných životov“ na oboch stranách bariéry („k vinníkom i k ich obetiam“), faktickej neplatnosti lustračného zákona hneď od počiatku jeho uvedenia do činnosti mohlo by paradoxne ísť už iba o „rozprávky starej matere“. Argument, že na zlé sa rado zabúda, a preto treba minulosť nestrácať z mysle, je presvedčivý, ale iba všeobecný. Žiada si spresnenie. Natíska sa odpoveď, že zrod inscenácie s jej fokusom na spoločenskú špičku, tzv. elity „národa“, svojho druhu „GEN“, spriahnuté s tajnou komunistickou políciou, bezprostredne vygenerovali súčasné politické zápasy. Inscenácia Elity v činohre SND je dobre načasovaný „Zeitstück“. K politicky najexponovanejším figúram medzi evidovanými spolupracovníkmi, o ktorých hovorí, bezpochyby patrí aktér vrcholovej českej politiky, polovičný Slovák Andrej Babiš. Poznávame ho podľa replík, ktoré vyslovil vo verejných prejavoch ako minister financií aj ako veľkopodnikateľ. Každý inteligentný úder v záujme podlomenia nezadržateľného vzostupu miliardára, vzápätí aj víťaza parlamentných volieb v ČR roku 2017, je vítaný. Pohostinské vystúpenie činohry SND na festivale Setkání v Zlíne tvorcom inscenácie prinieslo plnú satisfakciu. Búrlivý ohlas u publika potvrdil zmysluplnosť podujatia. Aj na Slovensku inscenácia patrí k špičkovým produkciám uplynulej sezóny so svojimi nomináciami na ceny divadelnej kritiky, výberom na festival Divadelná Nitra aj diváckou úspešnosťou. Všeobecne sa považuje za záslužný a v kontexte umeleckého trendu SND za inovatívny čin. O tejto umeleckej stránke podujatia bude ešte reč.

Verejne sa konštatovalo (napríklad aj na diskusii na festivale DN), že inscenácia nevyhnutne vyvoláva osobné reflexie u tých, ktorí obdobie totality a najmä normalizácie aktívne prežívali. Každý priamy účastník doby umelecký obraz konfrontuje s vlastnou skúsenosťou.[1] Nie inak sa k nej môžem postaviť i ja. Budem ju komentovať ako príslušníčka generácie, ktorá si dané obdobie stále živo pamätá. S tajnou políciou (ŠtB) mala dlhodobo problémy, na vlastnej koži spoznala spôsob komunikácie agentov s „terčom záujmu“. Tento názov používam z nedostatku iných pojmov – podľa lustračného osvedčenia, ktoré môj zamestnávateľ začiatkom 90. rokov povinne vyžiadal od vtedajšieho federálneho ministra vnútra Čermáka (zastávala som významnú pozíciu vo vedení VŠMU), som totiž nebola vedená v spisoch MV pod bodmi a, b, ani c. Skrátka nebola som ani len vyhliadnutou a nič netušiacou kandidátkou na spoluprácu. Takže ma agenti iba bezvýsledne „molestovali“, v dôsledku čoho však o ich praktikách viem svoje. Podobné skúsenosti mohli vzhľadom na vek mať z hercov predstavenia teoreticky iba E. Vášáryová a E. Horváth. Či ich skutočne mali, by sa bolo mohlo prípadne vyplaviť počas rozhovorov so súborom o jednotlivých prípadoch. Pretože inscenáciu pripravil režisér reprezentujúci alternatívnu scénu, vedúci KLADU pražskej DAMU Jiří Havelka ako work in progress a svojho druhu tímovú improvizáciu. O tom trocha neskôr.

Z hľadiska osobnej empírie vnímam inscenáciu ako obsahovo slabú. Z dvadsaťjeden príbehov boli iba tri dostatočne dramatické a korešpondovali so sadistickými metódami agentov ŠtB. Príbeh herečky, ktorú vydierali ťažko chorou matkou (vydieranie chorobou najbližšieho príbuzného nachádzame aj v Klimáčkovom Komunizme). Kauza kňaza, ktorý v 50. rokoch radšej podstúpil tortúru nútených prác, než by spoluprácu podpísal, za normalizácie sa však podvolil, aby uchránil reputáciu svojej farnosti. A napokon osud nemeckého študenta, ktorého na slovensko-rakúskej hranici napadli strážne psy a zraneniam bez poskytnutia pomoci podľahol.[2] V ostatných kauzách vystupovali osoby, ktoré s podpísaním spolupráce nemali najmenší problém. A práve spomedzi nich vyrástli oligarchovia, súčasné elity. Nie je ťažké uhádnuť, že okrem Babiša išlo o J. Širokého, generála Lorenca i literárnu hviezdu Jozefa Banáša. Zo štatistického hľadiska sa tým scénicky predstavovanej hrôze minulej totality uberá na sile a inscenačnému gestu berie vietor z plachát. Pritom táto časť, zameraná na praktiky tajnej polície, predstavuje z kompozičného hľadiska ťažisko. Zároveň sa pri jej štrukturácii použili postupy, ktoré viedli skôr k „banalizácii zla“ (zámerne používame pojem Hanny Arendtovej), než k jeho personifikácii. Herci hrajú vyšetrovateľov aj obete a účinkujú vo viacerých príbehoch. Druhá, poprevratová časť je už iba akousi dohrou. Pritom pokiaľ ide o cieľ výpovede, ťažiskovo by sa bolo treba zamerať práve na ten úsek, keď sa stala „osudová“ chyba a bývalí spolupracovníci ŠtB dostali príležitosť nadobudnúť si závratné majetky.

U mňa celý naratív vyznieva, obrazne povedané, ako nie celkom zručne skonštruovaný a vypointovaný vtip.

Keďže k závratnému majetku aktéri Elít prišli až za bezbrehej mečiarovskej privatizácie, v legislatívnom vákuu, a sú dodnes justíciou nepostihnuteľní, v konečnom dôsledku plačeme nad rozliatym mliekom. Je totiž otázne, či by sa celé ich bohatstvo dalo legálne retroaktívne spochybniť a „znárodniť“. Ani len s daňovými únikmi a „vratkovými“ podvodmi si dnešný stav spravodlivosti na Slovensku nevie poradiť. Divák na predstavení Elít môže akurát tak aplaudovať po stojačky. V Čechách bude situácia zrejme trocha iná. Babišovým súčasným finančných machináciám sa už legálne a legitímne čelí. Jeho politickej kariére sa asi zapla brzda. Ale to je už iný príbeh. Je to o súčasnom zápase s molochom chamtivosti, občianskej ospalosti a chatrnosti demokracie.

Sústredím sa teda na umelecké uchopenie materiálu, ktorý sám o sebe vznikal nie bežným postupom. Nie je dielom jediného autora literárnej predlohy. Tvorivý tím sa oboznamoval s autentickými zdrojmi, s filmami o dobe, zápismi z archívov ŠtB a viedol o nich rozhovory. Zimprovizovaný materiál (situácie a dialógy) dal režisér po skúške do písanej podoby (odznelo na diskusii po predstavení na festivale DN v septembri 2017). Počas troch týždňov skúšania hľadal režisér inscenačný kľúč. Základom sa stalo číslo tri: každá postava dostala po tri situácie. Podstatné je, čo som už uviedla, že režisér zvolil systém tzv. chórického divadla, keď herci hrajú viaceré postavy, čo zároveň ale vedie k výslednému dojmu, že vina je kolektívna.

Technicky to vyzeralo tak, že spoločný scénický priestor, umiestnený za sklenou stenou v zadnej časti javiska, bol zabývaný sektorovým mobiliárom, aký sa uniformne nachádzal vo väčšine československých domácností. Bol rozčlenený na tri zóny hry – kuchyňu, halu a obývačku – a mal aj neviditeľné zákulisné miestnosti, z ktorých bolo počuť ľudské hlasy a zvuky. Predstavoval súkromný aj konšpiračný byt a tak sa aj v rámci fikcie využíval. V uzavretom priestore sa odohrali všetky normalizačné situácie, jedna ešte doznievala, keď sa v inej zóne hry začala nová. Dokonca sa aj prekrývali, keď postava z doznievajúcej situácie ešte na mieste vykonávala nejakú činnosť, zatiaľ čo sa tamtiež už rozbiehal iný rozhovor s inými aktérmi, no obsahovo takmer identický s predošlým. Tkala sa tak hustá a zdanlivo pevná pavučina konšpirácií, mocenských praktík, ľudských tragédií. Dosiahol sa tým efekt kvázirealistického obrazu života priemerných občanov, aký ponúkala dobová televízia v publicistických hrách takého Jána Soloviča a spol.

Iluzívny obraz každodenného života však pre dobro veci viaceré postupy narúšali. Už spomenutá juxtapozícia zhusťovala dianie a povyšovala ho do metaforickej roviny. Podobne antiiluzívne fungovali manipulácie s mikrofónmi, keď ich technici v priebehu deja donášali a rozmiestňovali, upravovali ich, prípadne ukrývali do kvetináčov. Navodzovali tak povedomie o tom, že odpočúvaniu neunikla žiadna vtedajšia domácnosť, že si žiaden občan nemohol byť istý, či naňho nebol nasadený sused alebo spolupracovník, že celý náš malý uzavretý svet bol permanentne monitorovaný. V tomto ohľade inscenácia zhustene trafila do čierneho, charakter doby presne „pomenovala“.

Antiiluzívne postupy (patrili k nim aj náhle sa objavujúci technici v štrbinách dekorácie, či absurdne sa vynárajúca ruka zo zákulisia odnášajúca si nejaký bytový doplnok) pripravili pôdu pre metaforické zobrazenie štátneho prevratu, a to prestavbou scény. Steny interiéru sa začali uvoľňovať v spojoch, do vzniknutých prieluk sa tlačili technici. Akoby sa postupne šírilo zemetrasenie, interiér sa začal rozkladať ako domček z karát. Najmetaforickejšou a vizuálne najpôsobivejšou, divadelne najefektnejšou sa tak stala neverbálne uskutočnená prestavba scénického zariadenia, znamenajúca obrazne politickú demontáž režimu.

Neostalo iba pri prestavbe javiska, verbálne a zvukové vstupy dobu presne určovali. Či už išlo o reprodukciu Kňažkovho známeho moderovania jesenných mítingov, alebo spravodajstvo o pražských demonštráciách, čítanie zo spisov ŠtB, ako aj informáciu o ich čiastočnom zničení dňa 4. 12. 1989 – známy to akt zametania stôp.

V kvázi prestávke medzi prvou a druhou časťou sa na dosť prázdnom javisku herci v pozadí preobliekli zo sivých nevýrazných civilov do elegantných spoločenských šiat a oblekov. Scénografia sa radikálne zmenila. Zrkadlové steny z troch strán ohraničili javiskovú „škatuľu“. V abstraktnom priestore naďalej pokračovalo chórické divadlo. Mnohohlasný zbor pozostávajúci z jednotlivcov za stojatými mikrofónmi vysielal do „éteru“ repliky, ktoré informovali o niektorých krokoch, akými sa bývalí spolupracovníci ŠtB dostávali opäť na výslnie. Životopisnými detailmi ich identitu ďalej spresňovali, aby nedošlo k mýlke, o koho ide. Spoznávame osobu Babiša pod menom Bureš, predstavujú nám iného podnikateľa šikovne využívajúceho dieru v zákone a zmocňujúceho sa fondov, ďalšieho, ktorý podobne podniká v zdravotníctve, potom sudkyňa v prvej osobe vysvetľuje, prečo sa nedali urobiť čistky v justícii atď. V skratke a vo fragmentoch káuz si prelietame ponad ponovembrovým takmer tridsaťročím. Túto stand up tragikomédiu obsluhuje elegantný personál roznášajúci luxusné pitie na strieborných táckach. Zatiaľ čo vzrušená a pobúrená novinárka v elegantnom nohavicovom kostýme naliehavo od jednotlivcov žiada odpovede na otázky, behá zúfalo po miestnosti a hľadá z nej východ. Lenže iba naráža na zrkadlové steny, ktoré dianie na javisku odrážajú a takto ho ešte viac zahusťujú.

Je to ďalšia vydarená a divadelne sugestívna metafora, ktorej sústredené herectvo Táne Pauhofovej v role novinárky dáva úderné ukotvenie.

Inscenácia je herecky zdržanlivo, ale plasticky naplnená. Disciplinovane hrajú Emil Horváth, Emília Vášáryová, Daniel Heriban, Alexander Bárta, Richard Stanke, Richard Autner a už spomenutá Táňa Pauhofová.

Inscenácia je reprezentačným dielom umeleckého mainstreamu (po obsahovej stránke). Režijný rukopis hosťujúceho Jiřího Havelku rozširuje paletu na scéne SND udomácnených inscenačných postupov a trendov. Je originálny a zároveň k zvolenému spôsobu nazerania na problematiku adekvátny.

 

P.S.

Pri čítaní korektúry si uvedomujem, ako sa dejiny dali do pohybu. Ospalá občianska spoločnosť sa pod dojmom úkladnej vraždy dvoch mladých ľudí, novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej, prebudila a žiada očistu verejného života.

 


[1] „Divák skrátka na základe empírie, osobnej skúsenosti, príbeh kontroluje kritériom ,reprezentatívnosti‘, povedané starším pojmom, kritériom typickosti (je to štatistická pravdepodobnosť výskytu)“, napísala som v recenzii na inscenáciu Komunizmus. In

www.monitoringdivadiel.sk/divadla/

[2] Publicistka a spisovateľka Ľuba Lesná o prípade napísala ucelenú drámu a ponúkla ju dávnejšie dramaturgii Činohry SND. V súčasnosti ju uvádza Divadlo a.ha. Hlási sa aj k epizóde o vydieraní mladej ženy chorou matkou. Údajne o nej referovala pracovníkovi ÚPN p. Morbacherovi. Je to téma na rozpravu o autorstve námetov.

Publikované online: 5.4.2018

Soňa Šimková

Soňa Šimková (1944) absolvovala odbor divadelnej dramaturgie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (1968). V roku 1997 získala na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení hodnosť profesora. V pedagogickej práci sa venuje predovšetkým frankofónnej dráme a divadlu. Vedie tiež semináre analýzy predstavení. Absolvovala viacero zahraničných stáží a prednáškových pobytov: v roku 1992 pôsobila jeden semester ako pedagogička na Université Paris 8, Francúzsko. Je autorkou knižných publikácií: Molière na Slovensku (1989), Strehler: Divadlo v znamení réžie (1997), učebníc a skrípt: Súčasné francúzske divadlo (1985) a kol.: Vantuch, A. – Povchanič, Š. – Kenížová-Bednárová, K. – Šimková, S.: Dejiny francúzskej literatúry – kapitola Súčasné francúzske divadlo (1995). Publikovala množstvo vedeckých a odborných štúdií a doslovov v zborníkoch, časopisoch a knižných publikáciách  doma a v zahraničí o modernej a postmodernej réžii a dramatike (A. Mnouchkine, R. Wilson, P. Sellars, R. Lepage, P. Chéreau, V. Strnisko, R. Polák, J. Nvota, Ľ. Vajdička, B.-M. Koltès, P. Claudel, E. Ionesco, J.-P. Sartre, R. Sloboda, S. Štepka, atď.). Je editorkou viacerých medzinárodných zborníkov: Stretnutie umení a divadlo (2000), Klišé Európa (2005), Antológia súčasnej francúzskej drámy a jej analýz (2008). Preložila (spolu s E. Flaškovou) a vedecky redigovala prvé slovenské vydanie Divadelného slovníka od Patricea Pavisa. (2005). Preložila viaceré divadelné  hry (Molière, Feydeau, Marivaux, Confortès, Cousse). V rokoch 1992 – 1996 zastávala post prodekanky a prorektorky VŠMU, v r. 1998 – 2010 bola vedúcou  Katedry divadelnej  vedy. Ako viceprezidentka a prezidentka Edukačného výboru ITI/IIT UNESCO (1993 – 2004) a v súčasnosti jeho čestná členka spolupracuje s mnohými zahraničnými inštitúciami a odborníkmi. Nositeľka viacerých ocenení Litfondu  za teatrologickú činnosť. V roku 2010 získala vo Francúzsku cenu za divadelnú pedagogiku Prix François Florent z rúk zakladateľa renomovanej École Florent a v roku 2012 ocenenie Slovenského centra ITI/IIT UNESCO za mnohoročnú prácu na poli medzinárodných kontaktov slovenského divadla.