Palikov človek-nikto

Dramatizácia a réžia: Peter Palik
Scéna a kostýmy: Dorota Sykorjaková
Hudba: Martin Geišberg
Asistent réžie: Petra Kriváčková
Žena: Petra Kriváčková
Edward: Martin Juríček
V próze Dom vo dne, dom v noci, o ktorej sa niekde hovorí ako o románe a inde ako o súbore poviedok, esejí či dokonca alúzii na niekdajšie kroniky, opisuje poľská autorka Oľga Tokarczuk príbehy hŕstky postáv žijúcich na hraniciach krajín, ako aj na križovatke pozemského a nadpozemského sveta. Knihu situovala Tokarczuk do česko-poľského pohraničia v minulosti obývaného tiež nemeckou minoritou, kde sa realita jej rozprávania prelína s magickými a snovými obrazmi, s úvahami hlavnej hrdinky (zrejme autorkinho alter ega), jej receptami na jedlá z muchotrávok, s legendou o svätej Kummernis aj autorovi životopisu svätice. V diele roztrieštenom na množstvo miniatúrnych kapitol, resp. samostatných výjavov, ktoré prepája predovšetkým geografická spätosť s regiónom pohraničia, sa objavuje množstvo postáv, ktoré toto územie obývajú, navštevujú alebo ním prechádzajú.
Jednou z menších a samostatne vyčlenených epizód je aj tristný život (anti)hrdinu menom Marek Marek. Jeho existencia nie je okrem niekoľkých svetlých momentov ničím iným než zúfalými pokusmi prekonať vlastných démonov, vyhrať nad samým sebou. Podobne ako viacero ďalších Tokarczukovej postáv v sebe aj Marek Marek už od malička nesie vnútorný nepokoj či dokonca akéhosi démona, ktorému autorka (motív sa v próze opakuje) pripisuje podobu zvieraťa. Marek Marek sa ho s postupným dospievaním naučí topiť v alkohole.
Režisér Peter Palik prebral z pôvodiny najmä synopsu krátkeho príbehu. V príbehu Mareka Mareka vidí (nie nečakane) paralely s osudmi básnika, spisovateľa a pesničkára Edwarda Stachuru. Prózu preto transformoval prevažne do rozprávačských pasáží, ktoré prisúdil najmä mužskej postave menom Edward (Martin Juríček) a na niekoľkých miestach pretkal text poetickými vsuvkami a častejšie spevmi v poľštine zo Stachurovho diela. Stachura sa v „poviedke“ o Marekovi Marekovi objavuje ako obľúbený autor hrdinu. Marekova inklinácia k čítaniu Stachuru je napokon jednou z charakteristík postavy osamelého, neskrotného, večne vyčnievajúceho a neprispôsobivého búrliváka. Peter Palik na tomto motíve priznane stavia a Stachurovu skladbu Život nie je divadlo (Życie to nie teatr) využíva ako hudobný leitmotív inscenácie, ktorej prepožičiava aj jej názov. Inscenáciu je možné čítať aj ako Edwardov recitál. Jeho predstaviteľ Juríček takmer po celý čas hrá na gitare (a iných nástrojoch) a zároveň rozpráva príbeh Mareka Mareka. Výňatky z neho demonštruje spolu s postavou Ženy, ktorú hrá Petra Kriváčková. Osudy a pocity Tokarczukovej hrdinu a literáta sa počas neho prelínajú a zrkadlia.
Palikova inscenácia je vo viacerých smeroch presne vypočítaným kusom. Ako vo vzťahu k štúdiovému priestoru spišskonovoveského divadla, kam inscenáciu režisér situoval, tak v otázke hereckého obsadenia. Na vyrozprávanie trpkého príbehu „stačia“ režisérovi dvaja herci: Petra Kriváčková a Martin Juríček. Interný režisér v tomto smere veľmi jednoznačne a logicky stavil na istotu – Kriváčková a Juríček patria k lídrom miestneho ansámblu[1]. V inscenácii sú Kriváčková a Juríček zároveň rozprávačmi, hercami, spevákmi, animátormi bábok a objektov. Pre oboch je to relatívne náročný a predsa zvládnutý krok smerom k doteraz neosvojeným bábkarským postupom, ktoré sú doménou režiséra, nie však primárnym zameraním protagonistov.
Osudy Mareka Mareka sa odohrávajú na jednoduchej scéne, ktorej dominujú zánovné dvere. V strede umiestnený objekt svojimi malými obmenami supluje rôzne dramatické priestory. V strede pomyselného domu, v otvorených dverách na stolci Mareka Mareka jeho matka rodí, popred otvorené dvere a šnúru s rozvešanou bielizňou napravo (z pohľadu diváka) ho kočíkuje. Komorný priestor štúdia vypĺňa autorka scény a kostýmov Dorota Sykorjaková navyše jednoduchými objektmi a rekvizitami, ktoré v javiskovej akcii nielen dokresľujú prostredia, ale zastupujú aj jednotlivé postavy. Aj hlavný hrdina Marek Marek je väčšinu času znázorňovaný „bábkou“ redukovanou iba na objekt – hlavu s črtami ľudskej tváre. Hlava v úvode padá do plechového vandľa pod stoličkou herečky znázorňujúcej pôrod, ju si následne matka privinie, uloží do kočíka, láskyplne sa jej prihovára. Samotná hlava asociuje Mareka Mareka v momentoch samoty, keď sa ukrýva pred otcovou bitkou v pivnici či v nemocničnej izbe a samotke. Inokedy pripnú herci k hlave mužskú košeľu zavesenú na ramienku, aby mohol dospelý Marek Marek urobiť gesto, tancovať na miestnej zábave alebo ho znázornia sami Juríček alebo Kriváčková.
Na podobnom princípe znázorňujú tvorcovia aj postavu násilníckeho otca, ktorého zastupuje košeľa a vesta na ramienku. Naopak milujúcu matku aj ďalšie ženy v živote Mareka Mareka stvárňuje Kriváčková realisticky, ale napr. tehotenstvo ostáva iba v rovine náznaku – priložením vandľa k bruchu herečky. Herci Martin Juríček a Petra Kriváčková sú si navzájom partnermi fyzicky alebo iba verbálne, rozprávačmi, ktorí opisujú akciu toho druhého, „dabujú“ znázorňovanú postavu. Kriváčková je väčšinu času hlavnou aktérkou a animátorkou. Juríček ju zväčša sprevádza hudobne či verbálne a kde-tu aj on vstupuje na javisko, aby zastal úlohu Kriváčkovej partnera či náhle vstúpil do postavy Mareka Mareka.
Javisková akcia je kombináciou iluzívnych, antiiluzívnych prvkov, činohry, bábkarských princípov, živého spevu a hudby. Režisér Palik v bulletine k inscenácii píše o koketovaní s výrazovými prostriedkami na hranici medzi epickým a výtvarným divadlom, ktorými sa tvorcovia snažili zhmotniť sugestívne literárne obrazy z predlohy Olgy Tokarczuk. Aj v súvislosti s inscenáciou môžeme hovoriť o sugestivite javiskových obrazov, o sprostredkovaní akýchsi transcendentálnych nálad, ku ktorým výrazne napomáha scénická hudba Martina Geišberga.
Popri variáciách na Stachurovu skladbu Život nie je divadlo pridáva Geišberg ďalšie lyrické melódie umocňujúce trpko-romantickú atmosféru smútkov Mareka Mareka, melódie rozbité na takmer osamotené tóny v momentoch desivej samoty hlavného hrdinu aj rytmické živelné pasáže ilustrujúce horkokrvné divočiny či záchvevy akýchsi svetlejších momentov jeho bytia. Hudba je výraznou kulisou, podkladom k recitácii aj spevu hercov, atmosférotvorným prvkom, ktorý robí z inscenácie akýsi protestsong voči doslovne neverbalizovanej, ale tušenej a neprekonateľnej nespravodlivosti. Palikov Marek Marek totiž nemusí byť iba konkrétnym literárnym hrdinom. Vo chvíľach, keď sa Tokarczukovej hrdina pokúša o samovraždu, si režisér znova požičiava slová básnika a vkladá Marekovi Marekovi do úst výňatky zo Stachurovho textu List pozostalým.
Spišskonovoveská inscenácia Život nie je divadlo nie je dielom, ktoré by ohurovalo vskutku novými či nevídanými postupmi, naopak v tvorbe režiséra Palika sa pohybujeme na prebádanej pôde. Plnokrvnosť divadelného zážitku tu ale spočíva v sugestivite obrazov, v harmonickom rozprávaní a v ambivalencii nálad príbehu. Podobne, ako Tokarczukovej poviedka nie je v každej chvíli jednoznačne smutná, aj tvorcovia sa veselými a vtipnými momentmi vyhýbajú prehnanému pátosu. V podobnom duchu ústi aj javiskový osud Mareka Mareka až do záverečnej pointy. Tak ako nemohol/nevedel „dôstojne žiť“, nedokázal ani umrieť. Visiac už so slučkou uviazanou okolo krku, skrsne v hlave Mareka Mareka myšlienka, že by aj túto aktivitu predsa mohol odsunúť na zajtra. No nepodarí sa a z jeho útrob vylieta konečne vyslobodené vtáča.
Je škoda, že inscenácia Život nie je divadlo nevzbudila viac pozornosti odbornej kritiky (či už v sezóne 2015/2016 alebo aj neskôr).

---

[1] Petra Kriváčková a Martin Juríček ukončili angažmán v divadle v sezóne 2016/2017. Počas svojho pôsobenia však patrili k hereckým lídrom ansámblu. Inscenácia mala derniéru 26. 4. 2017.
Pozn. Slovné spojenie človek-nikto je odkazom na názov súborného vydania niektorých posledných diel Edwarda Stachuru (vydavateľstvo Malvern, 2015) a na osobnosť literáta, ale nie je alúziou na Stachurov koncept človeka-nikoho.