Oživenie televíznej rozprávky

Vytlačiť

Dramaturgia: Uršuľa Ferenčuková
Scéna: Ján Novosedliak
Kostýmy: Eva Kleinová
Nahrávka hudby: Peter Vaňouček
Réžia: Branislav Matuščin

Osoby a obsadenie:
Polepetko: Daniel Výrostek
Pletana: Dominika Výrostek Misárová
Otec, Stráž 1, Komorník, Kuchár: Richard Sanitra
Matka, Stráž 2, Komorná, Kuchtík: Iveta Marcineková
Zbojník Zubadlo: Michal Ďuriš
Kráľ: Ján Selecký a.h.

Premiéra 11. 11. 2012 v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene

Sála Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene má kapacitu asi 300 sedadiel. Čo sa však stane, ak uvedú rozprávku pre deti? Znie to až neuveriteľne, ale sálu zaplnia do posledného miesta a zvolenského detského diváka zaujmú natoľko, že dokonca aj pri takto nabitom hľadisku odohrajú predstavenie bez páuz či prerušení. Inscenácia nie je interaktívna a naozaj sa jej darí udržať deti v pozícii divákov, a teda bez zasahovania, ktoré by ovplyvnilo predstavenie a narušilo jeho pevne danú štruktúru.

Premiéra inscenácie pre deti sa už dlhšiu dobu na repertoári DJGT neobjavila, avšak je očividné, že zvolenská divácka základňa je aj v prostredí tých najmenších viac ako stabilná. Pri sále s takou kapacitou je pochopiteľné, že súbor nezvolil hravú formu, v ktorej by deti zapájal do deja a herci by s nimi priamo komunikovali – viedlo by to k rozkladu predstavenia, a zrejme aj k detskej anarchii v hľadisku. Herci si teda celý čas udržiavali odstup, detské výkriky a komentáre prečkali vždy "zamrznutým" mlčaním, akoby sme zastavili film. Deti tak vždy pochopili, že dej znova naštartujú jedine mlčaním na svojej strane.

Okrem pravidelných vianočných predstavení nájdeme v repertoári DJGT ešte inscenáciu Snehulienka a sedem trpaslíkov. Tá mala premiéru pred dvoma rokmi v réžii Branislava Matuščina, ktorý svojím špecifickým vnímaním rozprávkového sveta a estetiky ovplyvnil aj svoju najnovšiu inscenáciu Polepetka. Podobnosti sa dajú vyčítať už z fotografickej dokumentácie oboch inscenácií, zeleno-modré farebné ladenie, rôznofarebné svetlá a veselé kostýmy svedčia o tom, že režisérov prístup sa v oboch prípadoch snaží skĺbiť pôvodné mravoučné kvality láskavej rozprávky s moderným prístupom k vizuálnej stránke. Práca so svetlom, hudbou a rôznymi zvukmi zaujme aj deti, ktorým už dávno nie sú efekty počítačových hier či amerických veľkofilmov cudzie.

Toto spracovanie príbehu o Polepetkovi, ktorý popletie všetko, je silne ovplyvnené známou filmovou verziou z osemdesiatych rokov. Inscenátori doplnili pôvodný slovenský text Petra Stoličného o pesničky Igora Bázlika z tohto filmu, ale aj o tie Jána Štrassera z o niečo staršej rozhlasovej verzie. Všetci herci majú pri spievaní mikroporty, čo sa môže zdať rušivé, no nesmierne funkčné pri prehlušovaní hľadiska. Výraznejšie spevácke schopnosti prejavila len Dominika Výrostek Misárová, ktorej hlasový rozsah a technika postačujú takémuto typu produkcie. Ostatní herci miestami bojovali so silou svojho hlasu, ktorý ani s pomocou mikroportov často nebol zrozumiteľný. Inscenátori prispôsobili pesničky možnostiam súboru a mnohí ani nespievajú melódie, len rytmicky recitujú s hudbou.

Scénografia sa počas celého predstavenia nemení, na čiernom horizonte sú len základné prvky, ktoré sa dajú podľa potrieb meniť z vidieckeho domu na kráľovský palác. Zľava tu vidíme kreslo, skriňu, dvere (avšak takmer po celý čas postavy vychádzajú a vchádzajú cez dvere skrine), okno, stôl, stoličky, a to všetko zladené v belasých odtieňoch. V niektorých výstupoch intenzívne červené svetlo zmení farebnosť celého javiska, a to buď na znak diabolských úmyslov dvojice kuchárov, alebo ako symbol kráľa.

Úvodný i záverečný výstup sú takmer identické. Ukazujú hlavné postavy rozprávky - Polepetka a Pletanu, avšak v reálnejšom, súčasnejšom rámci. Otec tu sedí za stolom s notebookom, kráľ si v kresle v pohodlnom domácom oblečení číta noviny. Inscenátori sa teda pokúsili priblížiť rozprávkový svet realite dneška, akoby sa snažili vyvolať u diváka najrôznejšie fantázie o dobrodružstvách, ktoré sa môžu stať aj dnes každému, kto má dostatok predstavivosti a odvahy. V úvode začne kráľ ako rozprávač rozvíjať príbeh a predstavuje postavu Polepetka. Onedlho však zistí, že mu z hlavy počas rozprávania ukradli korunu, a sám sa plynule stáva súčasťou príbehu. V záverečnom výstupe už nemá ani kráľovské rúcho, je obyčajný človek dneška. Tento výstup vypadáva z rámca inscenácie aj hudbou, ktorá sa nesie v duchu súčasného žánru nu jazzu. V ostatných prípadoch je použitá pôvodná hudba z rozhlasovej a filmovej verzie známej rozprávky.

Polepetko (Daniel Výrostek) je známa postava a hádam ju ani netreba bližšie predstavovať. Všetko popletie, všetko urobí naopak, nesprávne. Jeho brbty a pomotané slová sú pre mnohých nezrozumiteľné, a tvoria tak základ textu. U detí vyvolávajú túžbu rozmotať „popletence“ slov, a tak udržiavajú ich pozornosť. V úvode je rodičmi vyslaný do sveta, kde stretne najskôr Zbojníka Zubadla, dostane sa do kráľovského paláca a dokonca si vezme za ženu princeznú Pletanu. Je teda pre deti dôkazom, že aj nemotorný človek môže zájsť ďaleko vďaka svojmu dobrému srdcu a odvahe. Jeho úsmevná nemotornosť, ale zároveň čistota duše a naivná nevinnosť, sú podtrhnuté kostýmom, typickým pre postavy hlupáčikov. Má červené tenisky, červené traky, šedé nohavice a pásikavé tričko, neskôr aj červenú šatku na krku, čapicu a zelenú vestu. Dôležitý je farebný šál, ktorý dostane od Pletany.

Polepetkovou láskou, ktorá ako jediná rozumie jeho zvláštnej reči, je Pletana Dominiky Výrostek Misárovej. Pôsobí rozprávkovo nežne a chápavo, oblek baletky zvýrazňuje jej jemnocitnú povahu. Je princezná, ale necítime z nej modrú krv, naopak, rada sa zamestnáva pletením, teda prácou služobníctva. Od začiatku cíti náklonnosť k naivnému Polepetkovi, tlmočí jeho slová nechápavému služobníctvu. Kráľ (Ján Selecký a. h.), okrem toho, že v úvodnom výstupe začne rozprávať príbeh a v záverečnom sedí v kresle s novinami ako človek dneška, nemá v inscenácii veľmi výrazný zástoj. Hľadá svoju korunu a len párkrát sa na chvíľu objaví na scéne. Interpretácia postavy je skôr civilná, Ján Selecký do nej nevniesol priveľa dominancie, ale skôr zmätenie vo werichovskom duchu. Je odetý v nachovom kráľovskom rúchu.

Zbojník Zubadlo (Michal Ďuriš) je zavalitý pojedač kovu, ktorý ukradol kráľovskú korunu a podnietil tým celú zápletku. Jeho kostým je typické jednoduché a zanedbané zbojnícke ošatenie, avšak ovešané množstvom kovu. Jeho záľuba sa takto jednoznačne demonštruje a zároveň vytvára zvukový efekt, podľa ktorého vždy rozpoznáme, že sa blíži na scénu. Zubadlo za sebou ťahá na šnúre tri umelé stromy, čím jednoducho, ale efektívne znázorňuje prostredie lesa, v ktorom sa pohybuje. Zároveň však ťahanie záťaže evokuje aj vandráka, bezdomovca. Michal Ďuriš dáva postave správny pomer zlého a dobrého. Jeho činy sú síce podlé, ale predvádza ich s istou nemotornosťou a frflaním, vďaka čomu dostáva pečať ľudskosti a komiky. Hercov pohyb je ťažkopádny, aj vďaka umelému bruchu, ale zároveň sa často a rýchle musí pohybovať, čo vytvára komický potenciál.

Ostatné postavy zahrali dvaja herci, Richard Sanitra a Iveta Marcineková. Najskôr vystupujú ako Polepetkovi rodičia – Iveta Marcineková ako prehnane starostlivá mama, ktorá sa o svojho nie veľmi šikovného syna bojí, a otec Richarda Sanitru, dedinský košikár, ktorý však stráca so synom trpezlivosť a posiela ho do sveta. Jednaním i kostýmami zapadajú do zaužívanej predstavy rozprávkovej dedinskej rodiny zo skromnejších pomerov. Následne v postavách strážnikov vyhlasujú pátranie po zlodejovi koruny. V čiernych oblekoch a kapucniach pôsobia hrôzostrašne, aj svoj hlasový prejav štylizujú do prísnej, tvrdej polohy. Ťažké, splývavé a zahaľujúce kostýmy im nedovoľujú budovať na gestách či mimike, a preto je tu hlas kľúčový. V ďalšom výstupe predstavujú dvoch precitlivených a preafektovaných komorníkov. Sú úlisní a podliezajú kráľovi, snažia sa Polepetka chytiť ako zlodeja, hoci je nevinný. Neustále vzdychajú pohoršením a ovievajú sa. Ako poslednú dvojicu postáv predstavujú Sanitra a Marcineková kuchárov, ktorí majú upiecť tortu v tvare koruny. Vystupujú tu ako čerti, v červenom svetle, v hustej dymovej clone a s červenými rohmi na hlavách. Majú diabolské grimasy a smiech. Pri pečení torty používajú veľký kotol, ktorý pripomína tie čarodejnícke.

Ide teda o inscenáciu, ktorá oživuje na javisku pôvodnú televíznu verziu Polepetka. Podobnosti nájdeme v kostýmoch, hereckých výkonoch i v celkovom výtvarnom koncepte. Filmový dojem sa upevňuje aj prostredníctvom kontinuálnej hudby, ktorá znie aj počas väčšiny dialógov, ale aj vďaka zvukom, mikroportom, rôznym svetelným efektom či prostredníctvom faktu, že herci nevstupujú do interakcie s deťmi. Slovná i pohybová komika dodala inscenácii na zaujímavosti a kvalitu zabezpečuje technická vycibrenosť – herecká i výtvarná. Jediným úskalím sa stávajú niektoré spevácke party, ktoré často balansujú na hrane zrozumiteľnosti. Avšak detský divák tento nedostatok rád prehliadne a zahĺbi sa do sveta tradičnej rozprávky, ktorá je tlmočená súčasným pohľadom.

Tatiana Brederová

 

 

publikované online 31. 12. 2012

Publikované online: 11.11.2012

Tatiana Brederová

Tatiana Brederová je absolventkou doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla. Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.