OTHELLO, ŠKRTIČ ŽILINSKÝ

Vytlačiť



Scenár a réžia: Jakub Nvota a.h., Scéna a kostýmy: Nataša Janíková a. h., Hudba: Andrej Kalinka, účinkujú: Jozef Abafi, Bibiána Tarasovičová, Ján Demko, Ivana Danková, Jana Eliášová, Milada Fipčíková, Lukáš Púchovský a.h. Juraj Tabaček.
Premiéra: 15. 6. 2007, Bábkové divadlo Žilina
(Písané podľa predstavenia v BDŽ v novembri 2007)

Inscenácia žilinského Bábkového divadla Othello alebo Škrtič benátsky sa dostáva do zaujímavej konfrontácie hneď z dvoch pohľadov. Je jednou z troch bábkových inscenácií Shakespearovej hry v divadelnej sezóne 2006/2007 a tiež jednou z troch inscenácii drámy Othello v kalendárnom roku 2007. K Othellom v tomto prípade počítame aj hru Pauly Vogel Desdemona, hra o vreckovke, ktorú v bratislavskom Divadle a.ha uviedol mladý inscenačný tím zložený zo študentiek Divadelnej fakulty VŠMU. Vogel sa v hre inšpirovala Shakespearovou tragédiou, no rozvíja v nej len osudy ženských postáv. Zatiaľ posledný slovenský Othello vznikol v Divadle Astorka Korzo ´90. (Režisérom inscenácie je Juraj Nvota, otec Jakuba Nvotu - režiséra žilinského Othella.) Isto nemožno brať na tieto tri inscenácie rovnaký meter, no sú zaujímavou ukážkou divadelnej pestrosti a tvorivosti. Ten istý príbeh, tí istí hrdinovia, no vždy inak.

Ak chceme použiť frázu, môžeme povedať, že Shakespeare je veľký dramatik. Jedným dychom môžeme dodať - tak veľký, že svojimi hrami dosiahne aj do repertoáru bábkových divadiel. V Bratislavskom bábkovom divadle naštudoval Kamil Žiška Búrku, do nitrianskeho Starého divadla priniesol Karel Brožek Macbetha a bábkarskú shakespearovskú trilógiu zavŕšil na konci sezóny žilinský Othello.

Jakub Nvota hru naštudoval ako pouličné divadlo. Počas slnečných dní potešila návštevníkov festivalu Dotyky a spojenia v Martine aj Divadelnej Nitry. Pred prichádzajúcou zimou sa inscenácia ukryla na klasické javisko. Nemožno povedať, že by jej výrazne ublížilo, no spontánne reagujúci v bezprostrednej blízkosti stojaci diváci sú predsa len významným atmosférotvorným činiteľom. Navyše, kočovnej divadelnej skupine, ktorú herci v inscenácii predstavujú viac pristane námestie, než „kukátkové“ javisko.

Autori hry sú uvedení dvaja - Shakespeare aj Nvota. Škrtič Benátsky nie je totiž ani „na motívy“, nemožno hovoriť ani o úprave. Nvota si z Othella vzal základný príbeh. Použil niektoré veršované pasáže, no značnú časť textu dopísal sám. Príbeh je nielen rámcovaný príchodom a odchodom divadelnej skupiny, je aj pretkávaný vstupmi, v ktorých herci „priznajú“, že hrajú divadlo. Keď sa komediálna skupina predstaví a rozdelí si úlohy, do rozbehnutého predstavenia vbieha manželka jedného z hercov, ktorá žiarli na jeho výstup s mladou herečkou. Vzniká dvojitý efekt divadla v divadle. Dagmarka, hrá ju Bibiána Tarasovičová, v civilnom oblečení s igelitovými taškami s nápisom Tesco sa po krátkom rozhovore so svojím divadelným manželom, zapojí do predstavenia tým, že preberá do rúk hru na akordeóne. Žiarlivosť, hlavný motív a hnací motor tragédie takto zobrazil Nvota aj v civilnej podobe.

Nvotov text má spád, pôsobí kompaktne a zaujímavo. Aj sám Shakespeare spájal vo svojich hrách vysoké s nízkym, tragické s komickým. Jakub Nvota ku štipke tragického pripojil viac komediálneho, ale urobil to znamenite.

Scénu a kostýmy navrhla Nataša Janíková v duchu kočovnej divadelnej skupiny. Na javisku sa nachádza fakľa a tenké drevené stĺpy. Herci z nich odvíjajú látky, ktoré používajú pri javiskových akciách. Na vrchol stĺpikov v istej chvíli nastoknú listy - stĺpy sa menia na palmy. Jednoduchým trikom sa presúvame na nové miesto deja, na Cyprus. Výraznou rekvizitou sú tri gondoly. Herci ich používajú tak, že ich na seba zavesia a pohybujú sa s nimi v priestore.

Kostýmy sú pestré a nápadité. Predstaviteľka Emílie Milada Fipčíková má fialovo-hnedé šaty a na krku zavesené vrecúška, ktoré vytvárajú jej prsia. Kostým Jána Demka (predstaviteľ Cassia) má na nohaviciach v oblasti slabín akýsi vyklápací „pultík“, na ktorom hrá niekoľko výstupov s marionetami. Režisér sa rozhodol, že spomínaný hnací motor deja stelesní. Jana Eliášová stvárňuje démona žiarlivosti výborne. Vo chvíli, keď Othella opantávajú pochybnosti, robí to ona doslovne rôznymi pohybovými kreáciami – po Othellovi sa šplhá, lezie po ňom, zachytí sa na jeho tele. Má odetý fialový overal s kapucňou a nepravidelne poprišívanými kúskami kožušiny a plstnatých kúskov látok. Desdemona (Ivana Danková) má ako podškrtnutie svojej nevinnosti odeté biele šaty. Juraj Tabaček (hrá Jaga) má honosnejší odev ako Cassius – trištvrťové nohavice, zelené pančuchy, okolo krku výrazný golier. V Shakespearovej hre je uvedené, že Othello je Maur a má tmavú pokožku. V žilinskej inscenácii tento fakt naznačili veľmi decentne. Jozef Abafi má na lícach nakreslené vyfarbené čierne kruhy. V závere inscenácie, keď dochádza k vyvrcholeniu deja a Othello opantaný žiarlivosťou vraždí, nasadí si Abafi nadrozmerné ruky, ktorými škrtí Desdemonu.

Herci sú zohratí, hrajú s nasadením, inscenácia má výborné tempo, jej dynamiku dokážu udržať počas celého predstavenia. Lukáš Púchovský predstavuje šéfa divadelnej skupiny a je rozprávačom celého príbehu Othella a Desdemony. Má výraznú artikuláciu, príjemný hlas, prirodzený prejav. Dobrý dojem však kazí jeho rezignácia na asimiláciu a jazykové nepresnosti (nech nie je autorka tejto recenzie považovaná za jazykovú puritánku, no slovo „môžme“, ktoré Púchovský používa, v slovenčine neexistuje, je len slovo môžeme).

Hudbu zložil Andrej Kalinka, ktorý v každom predstavení hrá na harmonike a bicie. Je výborná, trefná, výrazne pomáha atmosfére celej inscenácie. Režisér použil rôzne divadelné prostriedky - spomalené opakovanie scén, vystúpenie hercov z postáv, hyperbolizáciu... V inscenácii je množstvo výborných gagov, slovných aj akčných fórov.

Pravdepodobne by nebolo správne určiť, ktorá z v úvode spomenutých inscenácii je najlepšia. Každá totiž použila inú poetiku, iný prístup k Shakespearovmu textu. Žilinský Othello alebo Škrtič Benátsky je nápaditá, do detailu prepracovaná, plnokrvná inscenácia. Dobré antiiluzívne divadlo nám núka ilúziu, že ten kto túži po artisknej inscenácii, ktorá dáva prednosť hereckej akcii pred zbytočnými slovami ju v žilinskom Bábkovom divadle našiel.

Publikované online: 11.6.2007

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012). 
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.