Ôsmy svetadiel lepší ako Rabaka?

Vytlačiť

Hudba: Elán
Libreto: Peter Pavlac, Ján Ďurovčík, Boris Filan
Réžia a choreografia: Ján Ďurovčík
Spevácke naštudovanie: Ľubomír Dolný
Kostýmy: Zuzana Straková
Scéna: Martin Černý
Svetelný dizajn: Ján Ďurovčík

OSOBY A OBSADENIE:
JANA (21): Nela Pocisková, Miroslava Partlová, Dominika Richterová
TOMÁà(24): Peter Makranský, Tomáš Majláth, David Hartl
ERIK (26): Ján Slezák, Patrick Vyskočil
OTEC (45): Pavol Topoľský, Dušan Cinkota
MAMA (42): Lenka Salmanová, Marta Potančoková
BRAT (8): Angelo-Alex Alario, Marek Tholt, Daniel Hudák
Skupinka: 1 STARŠÍ (Kuchár, Mafián,...): Martin Hudec, Juraj Bernáth
4 MLADÍ (Kuchári, partička, mafiánikovia,...): Dárius Koči, Martin Mikulášek, Roman Müller, Jozef Antálek, Ladislav Cmorej, Thomas Puskailer, Michal Hallon, David Hartl, Vladislav Plevčík, Jakub Zvak, Jakub Ružička
4 DIEVČATÁ/ŽENY (20 - 40): Adriana Pinková, Marianna Paulíková, Ivana Kučerová, Mia Majeríková, Katarína Hajsterová, Petra Nezvalová, Silvia Beláková, Viera Bieliková, Abbie Guldink – swing

Premiéra 29. októbra 2011, Nová scéna Bratislava

Divadlo Nová scéna má s inscenáciami svetových i pôvodných slovenských muzikálov bohaté skúsenosti. Na jej javisku sme v ostatných sezónach videli široký muzikálový rozsah – od klasiky, ktorú predstavuje napr. West side story cez muzikály s historickou témou (Báthoryčka či František z Assisi) až po súčasnú komédiu z prostredia šoubiznisu Boy Band. Posledná zo spomínaných inscenácií pripomínala skôr inscenovaný koncert pop music a v tejto línii hitmuzikálov pokračuje aj komerčne ladeným titulom s pesničkami legendárnej skupiny Elán Ôsmy svetadiel, pod ktorý sa režijne podpísal choreograf Ján Ďurovčík.
Ani pre Ďurovčíka to nebolo prvé stretnutie so žánrom muzikálu na javisku Novej scény. Ako muzikálového režiséra sme ho mali možnosť spoznať už v prípade West side story. Tentokrát sa však jeho osoba podieľala aj na tvorbe libreta (spolu s Petrom Pavlacom a Borisom Filanom), „skrýva sa“ za producentskou spoločnosťou JAN a koprodukčným partnerom Heineken Tower Stage. Nová scéna sa ocitá až kdesi na konci tohto radu. Informácie z bulletinu dávajú tušiť, že divadlo ako vklad síce ponúklo to podstatné (hercov, priestor, zastrešenie a Ľubomíra Dolného, ktorý mal na starosti spevácke naštudovanie), no potvrdzujú fakt (i keď v bulletine začiernený fixkou), že ide o prenesenie v Čechách premiérovanej inscenácie na slovenské javisko – teda o slovenskú verziu muzikálu Ôsmy svetadiel. S takýmto postupom sa stretávame skôr v prostredí komerčných divadiel (tzv. inscenácie na kľúč či producentsky a licenčne zabezpečený umelecký tovar, ktorý putuje po jednotlivých divadlách v podobe národných verzií alebo verzií prispôsobených jednotlivým divadlám) než pri divadlách financovaných zo štátneho rozpočtu, ale Nová scéna už roky tenduje aj k takýmto aktivitám.
Ôsmy svetadiel vzbudzoval veľké očakávania, a to nielen preto, že ide o hity Elánu. Realizácii predchádzala niekoľkotýždňová televízna spevácka šou, víťaz ktorej mal v pripravovanom muzikáli účinkovať. Reklama bola teda dostatočná, zvedavosť a všeobecné povedomie zabezpečené, len toho víťaza sme nakoniec na javisku nevideli. Na druhej strane sme sa mali možnosť stretnúť so zvučnými menami, ktoré boli zárukou skúsenosti a kvality i s šancou pre menej známe mená, čo je minimálne sympatické.
Čo sa týka spracovania, Ôsmy svetadiel pripomína štruktúrou spomínaný Boy Band. Základ tvoria pesničkové hity, pomedzi ktoré sú dopasované činoherné časti. Tie tvoria fragmenty, z ktorých sa skladá veľmi oslabený dej bez viditeľnejšieho dramatického vkladu, pripomínajúci skôr synopsu než dialogicky prepracovaný útvar. Autori libreta P. Pavlac, J. Ďurovčík, B. Filan vsadili na jednoduchý, nie príliš originálny, no o to viac dojímavý príbeh o láske. Ide síce skrz naskrz o sentimentálne klišé, ale keď si uvedomíme, že sa v tomto prípade postupuje opačne: teda najprv boli piesne a až potom sa tvoril dej, nebola to jednoduchá práca. Niekoľkoročné texty piesní (hoci na úrovni popmusic mali svoju hĺbku a výraz) okliešťovali možnosti. Bolo potrebné vybrať a zoradiť niekoľkoročné známe hity, vymyslieť a dopasovať k nim (k textom piesní) príbeh (jednotlivé časti deja), a to tak, aby si vzájomne neprekážali. Z tohto pohľadu sa stretávame s pomerne úspešným pokusom, príbeh má svoju tragiku i vtip. V dvoch prípadoch sa dokonca veľmi šťastne podarilo hudobno-speváckymi výstupmi posunúť dej dopredu a vniesť doňho dramatický náboj (išlo o Jedenáste prikázanie a Zajtra). Trochu prekážajúce boli moralizátorsky a „murphyovsky“ ladené bonmoty, ktoré viac vzďaľovali použitú lexiku autentickému vyzneniu (napr. kdesi som čítala: zachráň jedno dieťa a zachrániš celý svet, už zajtra sa všetko spečatí, chceš alebo musíš sa rozísť?, nechceš alebo nemôžeš ma milovať, zabila som lásku a láska zabila Tomáša, ...). Inscenátori sa tiež mohli vyvarovať prepájaniu spievaných častí s činohernými výstupmi tak, že v činoherných replikách niekoľkokrát spomenuli (niekedy viac, inokedy menej opodstatnene) časť názvu alebo slová z textu piesne, ktorá vzápätí nasledovala. To sa hodí viac do estrády, v modernom muzikáli to vyznieva amatérsky, hoci v oboch prípadoch ide najmä o šou. Pomerne kontroverzne pôsobila však scéna hrania hokejbalu, počas ktorej vzdali letmo hold zosnulému Pavlovi Demitrovi. Pekné gesto, zrejme osobne angažované, ale z hľadiska logiky jeho použitia v príbehu bolo aj trochu prvoplánové a dostatočne neopodstatnené. Iste by sa našiel aj rafinovanejší spôsob, ktorý by slúžil ku cti inscenátorov a zároveň by bol vďakyvzdaním tejto slovenskej hokejovej osobnosti, ktoré si určite zaslúži (hoci aj v muzikáli).
Aký je teda príbeh? Hlavnými postavami sú dvaja stredoškolskí študenti čašník Tomáš a nadaná matfyzáčka Jana (hľadá zázračné miesto Ôsmy svetadiel a nosí biele tenisky), ktorí sa do seba zamilujú. Jana sa chce rozísť kvôli Tomášovi so svojím agresívnym frajerom Erikom. Zabráni jej v tom však rodinná situácia – malý brat Jakub umierajúci na leukémiu. Rodičia ju požiadajú, aby sa s Erikom nerozišla, pretože je ochotný zaplatiť celú Jakubovu liečbu. Nastáva vypätá situácia, v nej sa Jana so svojou láskou (k Tomášovi i bratovi) nachádza v úlohe obete. Jej pokus zachrániť Jakuba tak, že ho zoberie na údajný Ôsmy svetadiel, sa končí takmer Jakubovou smrťou (hodinky v nemocnici ukazujú o 5 minút 12). Riešenie nájde Tomáš: dohodne sa s mafiánmi, že získa peniaze za zbesilú jazdu autom po diaľnici počas plnej premávky. Paralelne Janu takmer znásilní Erik vo svojom byte, zachránia ju až jej rodičia, ktorí si uvedomia bremeno, čo na ňu položili. Tomáš tragicky zahynie, ale zarobené peniaze zachránia Jakubovi život a Jane darujú slobodu vykúpenú trpkou skúsenosťou a bolesťou. Jednotlivé situácie odľahčujú Tomášovi kamaráti, fajn mestská partia chalanov, ktorá má zmysel pre humor, recesiu, ale i „problémy srdca“.
Viac než na javiskové a herecké stvárnenie jednotlivých činoherných výstupov kládol režisér dôraz na podobu a vyznenie jednotlivých hudobno-speváckych častí (dokopy sme počuli 18 piesní). V činoherných výstupoch (obzvlášť tých dramatickejšie ladených) sme sa stretli viac s aranžovaním (využívajúcim celý priestor javiska) než réžiou kladúcou dôraz na premyslenú, zmysluplnú, sémantickú mizanscénu a herecké konanie. Hercov sa však Ďurovčík snažil viesť k civilnému hereckému prejavu, podarilo sa mu ustriehnuť vyváženosť všetkých výkonov a mieru prehrávania či hereckého afektu, ktorý v podobne ladených príbehoch býva v divadle sprievodným javom. Za zmienku stojí jeho zmysel pre pointu a javiskový vtip či gag. Tie boli jednou zo silnejších stránok inscenácie – veľmi nápadité, nenásilné a naozaj úsmevné (napr. skrývanie sa na vyvýšenom mieste – žeby za plotom? a reakcie kamarátov počas stretnutia Tomáša a Jany pred školou, Tomáš a Jana na hojdačke – hra s prevažovaním, promenáda vymyslených žien po lavičke,...). Šikovne bola vymyslená aj scéna v nákupnom centre, kde sa plynule menili prostredia aj hudobné štýly, resp. aranžmán – podľa toho, v akom obchode sme sa ocitli. 
Za najlepšie zložky inscenácie jednoznačne okrem speváckych výkonov a hudobného spracovania môžeme označiť Ďurovčíkovu choreografiu. Ťažko by sme jej čokoľvek vytkli. Bola originálna, tanečne zaujímavá, spájajúca moderné i folklórne prvky, rytmizovanie (či už využitím „dupáku“ alebo vyklepávania rytmu rôznymi predmetmi) do atraktívneho tvaru, veľmi dynamická, vhodne zakomponovaná do hudby, využívajúca celé javisko, ba i hľadisko. Efektné tanečné čísla, ktoré nie sú lacnou hrou na diváka, právom zaraďujú Jána Ďurovčíka k profesionálnej choreografickej špičke. Čo chýbalo réžii, dvojnásobne vynahradil práve choreografiou.
Zážitkom bolo najmä spevácke naštudovanie (Ľubomír Dolný) a nový hudobný aranžmán starých známych hitov. Vašo Patejdl a Ján Baláž vymysleli niektorým piesňam úplne nový zvuk, pôvodné melódie ostali zachované, niektoré tóny a tóniny mierne pozmenili kvôli hlasovým dispozíciám hercov, ale celkové vyznenie bolo oveľa bohatšie ako kedysi. Mnohé piesne zneli v súčasnosti možno lepšie ako predtým. Jednoznačne sa hudobné prepracovanie do vynikajúcich sólových spevov, duet, zborov, viachlasov či štýlu a cappella hodilo do modernej verzie muzikálu a je divácky mimoriadne atraktívne.
Scénografické riešenia Martina Černého si s priestorom javiska i miestami deja poradili bez väčších problémov. Základom boli kovové konštrukcie, akési panely zo žiaroviek, ktoré sa podľa potreby vysúvali dopredu a slúžili aj ako svetelná šou (síce trochu retro, ale ako prvok navodzujúci atmosféru to stačilo), aj ako vertikálne členenie a hrací priestor. V prvom výstupe sme sa ocitli v kuchyni – štyri variace pulty, kuchynský riad (slúžili aj ako tanečný priestor, aj ako zvukové nástroje), reštauráciu tvoril jeden stôl a niekoľko stoličiek, rovnako ako byt Janiných rodičov, Jakubova izba bola zariadená váľandou a oknom s rebrovým radiátorom. Stretli sme sa aj s detským ihriskom, diskotéku predstavoval prázdny priestor a barový pult, parku stačila jedna lavička. Erikov byt zariadil obrovskou bielou sedačkou s červenými vankúšmi, obchody v nákupnom centre vyriešil jednoduchou imitáciou výkladov či pútačmi.
Kostýmy Zuzany Strakovej ťažili z moderného mestského športového oblečenia – rifle, nátelníky, tričká, tenisky, slnečné okuliare, čiapky alebo šatky na hlavu. Farby boli volené decentne – nie príliš pestrofarebné a krikľavé, dominovali odtiene bielej, čiernej, modrej a hnedej farby. Kuchári a čašníci boli oblečení v rovnošatách, rodičom kostymérka obliekla svetre, balonovú bundu a plášť v zemitých farbách. Erik ako zbohatlík musel pôsobiť samozrejme luxusnejším dojmom, a tak ho obliekla do košele, tmavých úzkych nohavíc a poltopánok.
Herecky aj spevácky vynikla najmä Miroslava Partlová ako Jana. V podstate bola jedinou, ktorej sa podarilo stvárniť svoju postavu s prirodzenou, neumelou, vierohodnou emóciou a vnútorným konaním (aspoň do tej miery, do akej jej to koncepcia umožňovala). Spevácky je veľmi talentovaná, s peknou farbou hlasu a širokým rozsahom. Len kým tu si a duet Jedenáste prikázanie s Lenkou Salmanovou (v úlohe Matky) patrili k speváckym vrcholom inscenácie. Tomáš Majláth ako Tomáš bol v činoherných častiach menej istý a prirodzený, nemožno mu však uprieť istú mladícku energiu a javiskový šarm. Má sklon k neuváženému nadužívaniu bezvýznamového gesta pravou rukou, spevácky je však na kvalitnej úrovni. Menšie zaváhanie predstavuje výkon v piesni Láska moja, kde prehnaným pokusom o dramatické vcítenie sa do situácie a piesne spôsobilo paradoxne jej rytmickú retardáciu (preciťovaním vyslovovaných slov v snahe navodiť dramatický účinok vybočil z rytmu). Avšak to, že má talent a je Partlovej rovnocenným partnerom na javisku ukázal v piesni Neviem byť sám – technicky i výrazovo dobre zvládnutej. Patrik Vyskočil ako Erik príliš nezaujal. V podstate išlo o technicky priemerné herectvo i spev. Jeho zjav mu pomáhal stvárniť postavu agresora pomocou vonkajších znakov (vysoký, dlhé končatiny, vlasy uhladené a zopnuté do vrkoča, hlbší hlas). Bezradná bola scéna v jeho byte, keď čakal na Janu. Nezmyselné pobehovanie, naprávanie a prehadzovanie seba i vankúšov z miesta na miesto, aby napokon priniesol šampanské a poháre (ktoré však nemal, kam položiť, tak ich položil na zem) bolo kontraproduktívne. Hlasovo je dobre disponovaný, no vhodnejší skôr na operetné pódium, než do rockového či popového muzikálu. Rodičov hrali Dušan Cinkota ako Otec a Lenka Salmanová ako Matka. Cinkotu bolo menej počuť spievať, zato ho bolo vidieť hrať (hoci jeho spevácke kvality sú preverené viacerými muzikálmi a hrami s pesničkami). Vyhol sa opisnosti, sústredil sa na herecký výraz, vdýchol náčrtu postavy javiskový život (aj mimo vyslovovaných replík). Pracoval s intenzitou, dynamikou, presne striedal vypätejšie a pokojnejšie polohy, pointoval významy a ponúkal hereckému partnerovi súhru. Práve v jeho prípade sme sa stretli s hereckým konaním i logickou akciou. Lenka Salmanová ako Matka popri ňom vyznela monotónne ako nevýrazná, ustráchaná matka, ktorá sa bojí akýchkoľvek rozhodnutí. Jej najväčší vklad však bol spev - sýty, chrapľavý, silný hlas v lyricky ladených častiach mrazil a zanechával hlboký dojem. Skupinka chalanov, ktorí predstavovali zbor, boli vtipným oživením. Každý z nich si našiel pre postavu, ktorú stvárňoval, konkrétny typizačný prvok, tvorili zomknutý rovnocenný celok. Dokázali sme ich identifikovať na základe prejavu ako jednotlivcov aj ako zohratú partiu.
K ostatným alternáciám sa v recenzii vyjadriť nemôžem, pretože som ich nemala možnosť vidieť. Aj to svedčí o tom, že muzikál púta pozornosť verejnosti.
Ôsmy svetadiel je síce vyslovene komerčným produktom, no má aj svoje umelecké kvality (choreografia, spev, tanec a veľká snaha hercov naplniť autorsko-režijnú koncepciu). Napriek veľkej miere sentimentu a melodramatického klišé (aj iného), jednotlivé výstupy sú slušne urobeným remeslom. Ako celok síce trochu pokrivkáva (pripomína iné pokusy o muzikálový film o Eláne či hudobno-dramatické postupy 80. rokov), no na naše pomery ide o živý, moderný muzikál, ktorý sa oslobodil od značky Elán a žije vlastným divadelným životom.

Elena Knopová

Publikované online: 29.10.2011

Elena Knopová

Elena Knopová je vedecká pracovníčka Ústavu divadelnej a filmovej vedy CVU SAV (od roku 2015 jeho riaditeľka) a odborná asistentka na Fakulte dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Vo svojom výskume sa zameriava na oblasť teórie súčasnej slovenskej a európskej drámy a divadla, teórie a dejín masmédií. Pravidelne publikuje vedecké štúdie najmä v časopise Slovenské divadlo, prednáša na významných medzinárodných, ale aj domácich konferenciách. Spolupracuje na rôznych projektoch s Divadelným ústavom Bratislava, Národným osvetovým centrom, slovenskými a českými profesionálnymi divadlami (členka porôt, kritických platforiem, dramaturgických rád festivalov).