Oslava 20. výročia Nežnej revolúcie

Vytlačiť

Réžia : Marián Pecko 
Scéna : Pavol Andraško 
Kostýmy, bábky: Eva Farkašová 
Hudba : Róbert Mankovecký, výber 
Hrajú: Mária Danadová, Ján Haruštiak, Marianna Mackurová, Juraj Smutný, Alena Sušilová, Jozef Šamaj, Mária Šamajová 
Videoprojekcia: Peter Paulus, Palko Matia 
Premiéra : 17. novembra 2009 v Bábkovom divadle na Rázcestí Banská Bystrica

Cieľom kolektívneho projektu Divadelného ústavu v Bratislave Sarkofágy a bankomaty bolo napísať spoločnú hru o dnešnom Slovensku v historickom kontexte posledného dvadsaťročia. Už názov vypovedá o kontraste minulosti a súčasnosti. Autorka a dramaturgička projektu Anna Grusková oslovila 22 slovenských dramatikov a prozaikov, z ktorých 18 vytvorilo 16 hier. Spoločným motívom bol kľúč ako metafora Nežnej revolúcie i symbol otvorenia sa spoločným témam. Projekt trval od októbra 2008 do júna 2009, keď boli všetky texty publikované v časopise kod. A. Grusková ich tematicky rozčlenila do štyroch blokov: Kľúč k ženám a mužom, Kľúč k svedomiu súčasnosti, Kľúč k droge minulosti, Kľúč k dizajnu budúcnosti. 

Texty sa tak dostali k čitateľom, no i k divákom. Scénické čítania prebehli v bratislavskom Štúdiu 12 i na žilinskej Stanici Záriečie za prítomnosti autorov a autoriek. Hry tak čakali už len na javiskovú realizáciu. Ako bábkarka sa veľmi teším, že práve Bábkové divadlo na Rázcestí sa rozhodlo využiť bohatý materiál, ktorý obsahovala spomínaná zbierka Sarkofágy a bankomaty. 
Rovnomennú inscenáciu uviedli pri príležitosti 20. výročia Nežnej revolúcie. Ako píše režisér Marián Pecko v bulletine: „(...) Nežnú revolúciu sme, na rozdiel od iných, zaregistrovali a považujeme ju za najdôležitejšiu udalosť v novodobej histórii tejto krajiny, bolo nám jasné, že je našou povinnosťou hovoriť o nej na javisku“. Riaditeľka divadla Iveta Škripková bola jednou z oslovených autoriek a práve ona podsunula režisérovi 16 minihier. Tvorcovia z nich chceli vytvoriť celovečernú inscenáciu, no tento zámer sa vzhľadom na rozsah (160 strán) ukázal ako nemožný. Zo 16 hier si Bystričania po dôkladnom čítaní a dlhej diskusii vybrali 11 hier 13 autorov a autoriek, ktoré režisér Marián Pecko inscenoval podľa vlastného režijného kľúča. Príbehy vrství, prepletá, rozkladá a následne spája, jednotlivé postavy sa tak objavujú vo viacerých obrazoch. Vzniká tak mozaika ľudských osudov, problémov, myšlienok, ktoré dokopy vytvárajú obraz nielen súčasnosti, ale aj slovenskej drámy. Divák sa stáva akýmsi pozorovateľom niekoľkých domácností, z ktorých každú čímsi poznačila minulosť. Všetky byty majú schránku, zvonček, svoj vlastný príbeh. Privátny priestor intimity je doplnený spoločnými priestormi povaly a ulice pred domom. 

Prvým textom Martina Ciela Malá krajina sa odkrýva názov Sarkofágy a bankomaty. Do rozhovoru dvoch priateľov vskakuje hlavný hrdina hry Nech žije spartakiáda! od Ľuby Lesnej, ktorého najväčším snom je cvičiť spartakiádu. Byť súčasťou obrovského celku. Narúša mu to však jeho matka, ktorá mu zakazuje chodiť do telocvične. Tieto dve hry sa navzájom prelínajú. Pomocou projekcie premietanej na zavesenú bielizeň na povale je inscenovaný text Viki Janouškovej Spi, Gilgameš, ktorý je tiež rozdelený do viacerých obrazov. V časti s názvom Ďakujem, že si ma zabil Romana Poláka sa už objavuje bábka, manekýn, vodená dvoma vodičmi. Práve bábka umocňuje stagnáciu postavy ON, ktorá sa oddáva minulosti. Sám seba uväznil vo vlastnom byte. Chcel lepší svet, no prišla len jeho karikatúra. Pozerá cez okno, no odmieta vyjsť von a žiť svoj život s manželkou a synom. V závere sa pred ním zatvára i to okno a zasypáva ho popol. Jednou z „putujúcich“ postáv inscenácie je úradník z hry Viliama Klimáčka Tichý pôvab bankomatov propagujúci vždy nové a nové kreditné karty. Tie ponúka jednotlivým postavám predchádzajúcich i nasledujúcich hier. Eva Farkašová zvolila groteskný kostým toreadora, ktorý ponúkol J. Smutnému ďalšie možnosti hereckého stvárnenia. V minihre Československo Anny Gruskovej sa slovne i obrazne rieši rozdelenie Československa v rozhovore manželského páru, ktorý oslavuje svoje dvadsiate výročie sobáša pri granadíre a šampanskom. On je Slovák, ona Češka. On chce žiť na Slovensku, ona sa chce vrátiť späť do Čiech. Tak ako sa rozdelil ich spoločný domov, tak sa rozdelili oni ako pár, a tak sa rozdeľuje aj ich sviatočne prestretý stôl, aj hrniec s granadírom. Každý je na inej strane javiska, so svojím kúskom domova. Hra Ivety Horváthovej Ženská kabala sa odohráva za priesvitnou látkou, ktorá je natiahnutá pred divákom. Obraz jednej ženy a jej troch rôznych podôb sa tak výtvarne podfarbuje. Herečky M. Danadová a M. Šamajová tanečne zobrazujú zmenu dievčaťa v ženu, podobnosť dcéry s matkou, intimitu ženy. Grotesku doby v hre Karola D. Horvátha, Laca Keratu a Silvestra Lavríka Revolúcia je mocnejšia ako smrť podporili tvorcovia zvolením maňušiek a bábkového žánru rakvičkáreň, bastonáda. Dynamika maňušiek, ich práca s nadrozmernými rekvizitami dodala akciám vtip a pomohla pri zobrazení útočnosti a agresivity režimu, menenia vodcov a ich postupného odstraňovania či sfanatizovania ľudí. V ďalšom obraze, inšpirovanom hrou Dušana Vicena Hniezdočko, využila scénografka opäť manekýnov, no tentoraz boli ich hlavy vyrobené z gumy, čím boli ovládateľné ústa. Päť postáv predstavovalo tri generácie. Každá mala svoje sny, túžby a nechápala tú druhú. Tak sa ich dialógy stávali monológmi. Eva Farkašová vytvorila vynikajúce bábky, z ktorých každá mala svoju stoličku s kolieskami, na ktorej sa pohybovali. Každá mala svoj kútik so svojou činnosťou. Otec pozeral televízor, matka lepila súčiastky pre Vietnamcov, syn, neonacista, sa chválil pred priateľkou, ako stĺkol dlhovlasého chlapca s gitarou. V časti s názvom Topenie žiab od Jany Juráňovej si priťahuje Marianna Mackurová na scénu vaňu, umývadlo, záchod a dokonca i stenu s kachličkami. Celý priestor zapĺňa žabami. Od plyšových, nafukovacích a gumených hračiek cez papuče, vankúš a bytové doplnky s motívom žaby. Žabe - maňuške hovorí svoj príbeh. Tá istá herečka sa následne mení na opatrovateľku, ktorá pôsobila v Rakúsku a jej jedinou láskou je kreditná karta bohatého milenca. Posledným bytom, do ktorého sme mohli vďaka banskobystrickým bábkarom nazrieť, je príbeh Vandy Feriancovej Kufor. Postava Nora si prešla vo svojom živote všetkými možnými bojmi, no až teraz, keď ju opustil manžel, začína bojovať sama za seba. 

Režisér Marián Pecko veľmi citlivo okresal dramatické texty. Repliky poprehadzoval, niektoré postavy vynechal, iné skĺbil, no nijak im neubral na sile výpovede. Veľmi zaujímavé, a to určite hlavne pre samotných autorov, bolo pozerať sa, ako režisér M. Pecko pracoval s divadelnou skratkou, ako výpovede pretváral do akcií. Kvalitné texty slovenskej strednej generácie inscenoval optikou bábkara a práve bábky vyvolávali ešte viac asociácií, metafor, symbolov. 

Scéna Pavla Andraška bola vo farebných tónoch Evy Farkašovej. Dominovala červená, čierna a biela. Hercom ponúkol hneď štyri hracie priestory. Jednoduchú a náznakovú scénu dopĺňali výrazne, groteskné bábky E. Farkašovej. Základným kostýmom boli neutrálne kabáty, no objavil sa aj už spomínaný kostým toreadora či latexový kostýmček psa alebo farebný kroj. 

Výber hudby R. Mankoveckého výstižne dopĺňal dobu, vyvolával úsmevy v publiku a podporoval navodenú atmosféru. 

Najsilnejšou stránkou inscenácie, okrem spomínaných textov, bolo herectvo. Banskobystrickí bábkoherci potvrdili, že sú šikovní vodiči bábok, no zároveň im nerobili problémy ani činoherné časti inscenácie a v jednom momente vedeli preskočiť zo psychologického herectva do štylizácie. Dokázali sa na svoje postavy pozrieť s nadhľadom a s dávkou humoru. Každý z hercov a herečiek stvárnil v inscenácii Sarkofágy a bankomaty hneď niekoľko postáv a každej z nich venoval sústredenú pozornosť. Veľmi vtipné sú aj prestavby, ktoré sú zakomponované do celej inscenácie. Dokončievajú sa v nich jednotlivé akcie. Osobne by som veľmi rada ocenila herecký výkon Márie Šamajovej, ktorá úžasne pracovala s tempom, intenzitou a farbou hlasu, výborne animovala rôzne druhy bábok. 

Myslím, že pre autorov a autorky je inscenácia Bábkového divadla na Rázcestí naplnením ich predstáv o javiskovom stvárnení ich hry a pre autorku projektu A. Gruskovú zhmotnením jej zámeru predstaviť čitateľom a divákom súčasnú spoločnosť, drámu a divadlo v historickom, politickom a sociologickom kontexte.

Publikované online: 17.11.2009

Barbora Krajč Zamišková

Barbora Krajč Zamišková absolvovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor estetika - slovenský jazyk a literatúra, a Divadelnú fakultu Vysokej školy múzických umení v Bratislave, odbor bábkoherectvo. Pôsobí ako herečka vo viacerých slovenských divadlách a ako prodekanka pre štúdium a pedagogička na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.