Oscilácia na hrane medzi snom a skutočnosťou

Vytlačiť

Sławomir Mrożek: Tri noci

 

Úprava: József Czajlik, Kata Gyarmati

Preklad: József Czajlik, Peter Himič

Réžia: József Czajlik

Dramaturgia: Miklós Forgács

Hudba: András Ory

Scénografia: Katalin Ory

Účinkujú: Peter Orgován, Péter Nádasdi, a. h., Lucia Hurajová, a. h./Erika Orgován Molnárová

 

 

Tradičnosť substrátu v medzikultúrnej forme je názov spoločného umeleckého projektu dvoch košických divadiel, Bábkového divadla a Divadla Thália, ktorý bol pripravený a uvedený na jeseň 2019 a finančne podporený v rámci programu KSK Terra Incognita. Umelecké spojenie maďarského národnostného Divadla Thália a Bábkového divadla Košice sa kreovalo už dávnejšie. Ich spolupráca je logická aj preto, že obe divadlá patria pod jedného zriaďovateľa, dokážu navzájom využívať svoje priestory a umelecký potenciál, a v rámci mesta, resp. kraja sa spolu pokúšajú rozširovať publikum. Projekt Tri noci je tak len akýmsi vyústením dlhoročnej snahy o prepojenie oboch divadiel v jednej inscenácii, na jednej umeleckej platforme. Obzvlášť, ak sa s týmito inštitúciami spájajú aj dve jubileá: 60 rokov Bábkového divadla a 50 rokov Divadla Thália.

Sławomir Mrożek bol poľským exilovým spisovateľom, karikaturistom a dramatikom. Dlhé roky sa profiloval výrazne apoliticky, hoci spočiatku inklinoval ku komunistickej ideológii. V auguste 1968, po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa a svojom postoji jasne vyhranenom voči tejto agresii, bol v socialistickom bloku zakázaný. Písať začal koncom päťdesiatych rokov minulého storočia. Jeho texty sa vyznačujú absurditou, vtipom, prekvapujúcou pointou a hravosťou a v takomto duchu napísal v roku 1962 i svoju komornú hru Čarovná noc, ktorá sa stala východiskom textu Tri noci.

Tri noci sa teda po dlhoročnej odmlke scény Jorik dostávajú na jej repertoár ako tretia hra po jej znovuotvorení v roku 2017. Po takmer muzikálovom Shakespearovi a dramatickom Čechovovi publiku ponúkli Mrożekov komorný, absurdno-melancholický, komediálny text.

Režisér József Czajlik realizoval po prvýkrát Mrożekove Tri noci v roku 2006 v budapeštianskom alternatívnom Stúdió K Theatre. Tam na texte spolupracoval so srbskou dramaturgičku Katou Gyármati, s ktorou vytvorili koláž, obsahujúcu Mrożekovu absurdnú hru pre dvoch Čarovná noc, ako aj ďalšie implementované autorské i prebraté monológy určené do hry pre doplnenú ženskú postavu. Tento text sa tak v inovovanej podobe po rokoch dostáva na slovenské javisko, s novým hereckým obsadením, novým dramaturgom, Miklósom Forgácsom a v inom jazyku. Časový odstup trinástich rokov, zmena priestoru, ako aj tri rôzne herecké poetiky boli tak pre režiséra novou výzvou. V košickej verzii bola zvolená dramaturgicko-režijná koncepcia s väčším príklonom ku groteske, štylizácii a nadsádzke. Tento koncept podporila aj hudobná groteskná štylizácia Andrása Oryho.

Inscenačný tvar značne ovplyvnil aj priestor scény Jorik, teda bývalej slobodomurárskej lóže, ktorý nie je prvotne divadelným priestorom. Scénografka Katalin Ory navrhla za hrací priestor klasické kukátko, ktoré rozdelila na dve časti. V popredí sa nachádza univerzálna, zjednodušená verzia hotelovej izby, ktorá pozostáva z dvoch „postelí“. Tie sú nasadené na akési zošikmené konštrukcie, cez ktoré sa dá prechádzať, čím predstavujú jednak vchody do izieb, ale aj ďalšiu malú hraciu miestnosť – kúpeľňu. S „posteľami“ sa dá pohybovať, a tak sa ich jednoduchým premiestnením, výmenou alebo spojením vytvára asociácia vždy nového miesta. Nad izbou sa čnie vyvýšená zväčšená nika, v ktorej sa nachádza snová postava. Keďže ide o nereálnu postavu, aj celý tento vyvýšený priestor je nerealistický. Pripomína dávnoveké obrazy so zátiším a štylizovanou postavou bohyne, nymfy alebo ženského idolu v popredí. Tieto priestory sa môžu vo sne prelínať, ale za bdelého stavu postáv sú striktne oddelené a nepriechodné.

Príbeh hry Tri noci je veľmi jednoduchý. Dvaja kolegovia, azda obchodní cestujúci, putujú spolu krajinou a každý večer trávia v spoločnom hoteli. A hoci ich niekde doma čakajú rodiny, ich skutočným životom je rutinné každodenné a každovečerné prežívanie rovnakých situácií, dialógov a vnemov, len v inom meste, v inom hoteli. Ich majetok sa zmestí do tašky, vrchol blaha po celodennej práci je spánok v čo najpohodlnejšej posteli. Ich nudné, zautomatizované životy narušia tri zvláštne noci, počas ktorých sa dejú nevšedné veci. Cítia zvláštne vône, snívajú spoločný sen o krásnej neznámej, ktorú vidia na obraze, a aspoň na chvíľu vymenia svoje nudné uzavreté životy za odhalenie tajomstva emóciami nabitej krásky. Nevedia však určiť, čo je sen a čo skutočnosť, hanbia sa jeden pred druhým odhaliť svoju neistotu, slabé miesto, nebodaj emócie, či vlastný názor. A to všetko sa odohráva v absurdných, cyklicky sa opakujúcich večných dialógoch, groteskných situáciách a značne štylizovaných mizanscénach s ostrými hereckými strihmi. Do toho zasahuje poeticko-bizarný monológ snovej postavy ženy o jej potrebe lásky, emocionálnej i fyzickej, otvorená spoveď o sebe samej, o tom, čo prežíva a ako chce žiť s ním, či bez neho.

Dramaturgicky ide o komorný príbeh pre dvoch hercov, a práve na ich výkonoch je celá inscenácia postavená. Najskôr by som ale chcela spomenúť ženský part. Je zaujímavé sledovať poetickú rôznorodosť oboch alternujúcich sa herečiek, ktoré svojou prítomnosťou na scéne menia celkovú atmosféru inscenácie. Zatiaľ čo hosťujúca Lucia Hurajová je femme fatale, zvodkyňa a sebavedomá, dominantná, žiadostivá milenka, Erika Orgován Molnárová je takmer éterická, jemná, túžiaca, príliš opatrná, akoby s neustálymi obavami, či naplní očakávania svojho milovaného. Predpokladajme, že to nebolo režijným zámerom, ale je to podmienené i hereckými skúsenosťami a hereckým sebavedomím.

Koncept rôznorodosti hereckých poetík (činohra, typické maďarské realistické herectvo a bábkoherectvo) sa v prvom momente zdá ako vskutku zaujímavý nápad. Vytvára tak možnosť rozohrať akúsi až existenciálnu klauniádu. Text plný hravosti, ale i hlbokých výpovedí skrytých za obyčajné vety dáva priestor pre silné herecké vyznenie. To ale nie vždy prichádza. Je to chybou textu? Dramaturgie? Interpretácie? Režijného vedenia?

Péter Nádasdi ako Pán magister kreuje svoju postavu s nadsádzkou, jeho štylizácia, podobne ako aj u jeho hereckého pendanta, je nielen v javiskovej reči, ale i v prehnaných gestách a mimike, vychádza však i zo samotného textu. Komický efekt nastáva, ako už bolo spomenuté, najmä vo variáciách opakujúcich sa dialógov, poznámok a rutinných činností. Peter Nádasdi je vo svojej postave rafinovaný, vždy má trochu intelektuálne navrch. Peter Orgován, teda Pán inžinier, svoje emócie viac potláča, čo v hereckom prejave vytvára priestor na ešte prehnanejšiu štylizáciu. Peter Orgován hrá akoby vždy po jemnom predýchaní, po vnútornom štarte. Takisto využíva prvky groteskného herectva, štylizácie a hravosti. Z oboch hercov cítiť ambivalentný vzťah k Mrożekovmu absurdnému textu. Na jednej strane ich láka jeho hravosť, na druhej strane im, zdá sa, nie sú jasne vyložené jeho nuansy. Herectvo oboch hercov je nevyvážené, hrajú technicky, neisto, i keď sa pokúšajú o vybudovanie groteskných situácií, o nadhľad a prácu s nejednoznačným textom. Práve pre istú hereckú „nedokonalosť“ mužských predstaviteľov vychádzajúcu z inscenačného neuchopenia žánru, čo nemusí priamo súvisieť len s hereckými zručnosťami Nádasdiho a Orgována, či z nepresvedčivého režijného výkladu J. Czajlika, sa oslabuje čaro Mrożekovho textu. Ten hovorí o šedivosti života päťdesiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia. Je to šedivosť, ktorú môže oživiť len isté tajomstvo, potláčané emócie a láska, ktoré v sebe každý človek skrýva. Ale Mrożekov text možno odkazuje i na dnešné dni. Hovorí o tom, že v dobe, keď o sebe navzájom vieme takmer všetko, napr. vďaka sociálnym sieťam, práve záhady a tajomstvá sú spojené s najväčšími očakávaniami, ale aj s túžbou po naplnení snov. A práve o snoch, o ich (ne)naplnení je i táto hra, ktorá v košickom Joriku hľadá svojich divákov. Skúša to cez snovú komédiu, pri ktorej sa ale divák zasmeje málokedy, maximálne sa, s istou dávkou pozitívneho naladenia voči podobným projektom, len pousmeje. Treba byť však trpezlivý a dúfať, že každou ďalšou reprízou sa bude inscenačný tvar zdokonaľovať a cizelovať a napokon si nájde aj spokojného poučeného diváka.

 

 

 

Publikované online: 30.6.2020

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných  dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.