Opereta, to je aj remeslo

Vytlačiť


Preklad: Július Gyermek, úprava: Alžbeta Lukáčová, hudobné naštudovanie: Igor Bulla, dirigenti: Igor Bulla, Ján Procházka, zbormajster: Iveta Popovičová, dramaturgia: Alžbeta Lukáčová, František Turák, scéna: Miloš Pietor, kostýmy Jana Hurtigová, choreografia: Jiří Kyselák, réžia: Jana Andělová-Pletichová.

Hrajú: Manuel: Štefan Šafárik a.h./Marián Lukáč a.h., Giuditta: Oľga Hromadová/Katarína Perencseiová, Octavio: Dušan Šimo, Antonio: Martin Popovič/Marián Hadraba a.h., Pierrino: Peter Schneider/Šimon Svitok, Anita: Alžbeta Trgová/Michaela Kukurová a.h., Sebastiano: Igor Kúchen, Rybár: Jozef Rochovský, Lady Alcazar: Alena Hodálová/Eva Lucká, Martini: Ivan Zvarík/Igor Lacko, Lolita: Diana Deáková/Adriana Škrváňová, Lord Barrymore: Ján Haruštiak a.h.

Premiéra 12. 12. 2008 v Štátnej opere Banská Bystrica

Či sa to niekomu páči, alebo nie, opereta je plnohodnotný divadelný druh. Dnes sme hádam už prekonali ideologické výhrady i estétske odsudky romantizujúco naivných príbehov, plných uchu lahodiacej hudby a choreografickej, scénickej i kostýmovej výpravnosti. Ak sme si na Slovensku nedokázali uchrániť pred diktátom ekonomistických lobby špecializované spevoherné divadlá na Novej scéne a v Divadle Jonáša Záborského, svedčí to skôr o nekoncepčnosti kultúrnych priorít spoločnosti, než o vyjadrení nejakých estetických kritérií.
Hudba Franza Lehára potvrdzuje aj po sto rokoch od svojho vzniku, že opereta ani dnes nie je iba bezduchá zábavka malomeštiakov, či novozbohatlíkov. Výnimočný majster klasických skladateľských postupov vedel narábať s osobitou a neopakovateľnou melodikou. Čerpal ju z viacerých kultúrnych kontextov, ľudové pramene nevynímajúc. Dnes by sa poľahky zaradil do viacerých hudobných štýlov nevynímajúc ani popmusic, ale ani world-etno... Na druhej strane je však pravdou, že pre svoje hudobno-dramatické opusy nenachádzal vždy kvalitné literárne predlohy. Okrem iného aj preto, že dobové normy pripúšťali v segmente zábavného divadla nižšie literárne limity. A tie ne sú nepodobné dnešným parametrom popkultúry. Veď ruku na srdce - koľko banalít ponúkajú aj najnovšie hry stredného prúdu, o telenovelách ani nehovoriac. Aj dnes, tak ako v časoch najväčšej slávy viedenskej operety či už Johanna Straussa, alebo jeho mladších nasledovníkov (medzi ktorými samozrejme Lehár chýbať nemôže...), však aj ten nižší mainstream má svoje opodstatnenie v adresátovi.
Napriek všetkým pochybnostiam však aj dnes platí, že náš klasik viedenskej striebornej éry však uchu lahodiace melódie podáva vo vysoko štylizovanej forme, ktorá kladie na interpretov vysoké nároky a kultivuje diváka, zahlcovaného často podenkovými popevkami.
Opereta Giuditta je toho všetkého príkladom. Príbeh lásku hľadajúcej mladej ženy je banálny. Hrdinka v citovom ošiali, no bez jasnejších psychologickým pohnútok, nerešpektuje ani konvencie dobrých mravov. Ľahkovážne prechádza z jednej mužskej náruče do druhej, pritom ani len nenaznačí, že by zvažovala dosahy svojho počínania. No libreto nekreslí ani hrdinku, ktorá by motivovala svoje nekonvenčné správanie vzburou – osobnou, spoločenskou, filozofickou, vzťahovou... Prosto, libreto potrebovalo exotické prostredie pre kokteil majstrovsky spracovaných melódií – nech to stojí čo stojí. Aj toto je však črta, ktorú možno nachádzať aj v dnešných produktoch popkultúry...
No Lehár nie je moralista, ale skladateľ. Exotikou nabitý príbeh talianskeho juhu i marockej púšte potrebuje na to, aby mohol bohatú zmes melódií prezentovať v náročnej orchestrácii a spevácky vypätých polohách. Jeho hudba má mnoho nálad, je zmyselná, erotická i dramatická. No nie všetko zapísal do hudobných značiek. Lebo divadelná prax mu dovolila veriť, že interpreti dôverne poznajú operené klišé a zmyselným náladám nájdu ten správny výraz automaticky. (Na tomto mieste si dovolím naznačiť, že slovíčko klišé považujem za výstižnejšie, než pojem operetná konvencia.) Ak sa s jeho melódiami dirigent a orchester so sólistami nepohrajú, z Lehára veľa neostane.
Divadelnosť Lehárovej hudby je zakódovaná v náladách jednotlivých situácií a celého príbehu. Vychádza z charakterizácie a konania postáv, dopovedúva ich portréty i motivácie. Lenže všetko toto sa neskrýva v partitúre, či v hudobných značkách. Keďže v dobrom slova zmysle ilustruje príbeh a postavy (obe poplatné dobe i princípom svojho „literárneho druhu“), je súčasťou „operetných klišé“. Súčasne je však vysvetlením stálej diváckej obľuby – táto hudba sa nielen dobre počúva, ale dokáže v divákovi podnietiť fantáziu i emócie. Ak je príbeh Giuditty sladkobôľnym rozprávaním o romantizujúco hriešnej láske, hudobná zložka musí narábať s plochami zmyselnosti, vyzývavosti, ale aj prítulnosti, zvádzania a podobne. Tieto atribúty musia objavovať dirigent s režisérom a následne s interpretmi. Ak však tieto prostriedky zostanú dirigentom a režisérom neobjavené, alebo v podobe poddimenzovaných intenzít, opereta stráca na lesku, iskrivosti, diváckosti. Protagonisti nevykreslia postavy dostatočne plasticky, príbeh sa utápa v banalitách, do popredia sa dostávajú konštrukcie divadelného druhu. A všetko to dáva v konečnom efekte za pravdu kritikom tohto druhu hudobného divadla...
Banskobystrická Štátna opera pravidelne myslí na diváka i ľahšími divadelnými druhmi. Pravidelne sa na repertoári objavujú operety, hudobné komédie i muzikály. Dá sa teda predpokladať, že v divadle majú s operetou nemálo skúseností i fortieľu.
Najnovšia inscenácia Lehárovej Giuditty takéto predpoklady nenaplnila. Predovšetkým preto, že hudobné naštudovanie Igora Bullu sa klenie príliš akademicky. Dirigent viac dbal na korektný vzťah k partitúre, než k štýlotvorným detailom, ktoré v notách zapísané nie sú. No predpokladajú ich príbeh, interpretácie hrdinov, ale aj dôležitých situácií a nálad. Bulla s orchestrom namiesto muzicírovania, ktorým by domotivovával dôvod existencie hudobných plôch, ale vlastne celého dianie na javisku, iba formálne doprevádza. Orchester hrá korektne, ale bez šťavy. Sólisti vyspievajú všetky výšky, ale chýba vrúcnosť, zmyselnosť, laškovanie i dramatický kontrast. Zbor sa zapája do diania mechanicky.
Giudittu ponúklo divadlo skúsenej režisérke Jane Andělovej-Pletichovej. Tá súbor pozná už z predchádzajúcich rokov – inscenovala Smetanovu Predanú nevestu (2001), Rossiniho Barbiera zo Sevilly (2005) a Straussovho Netopiera (2006). Inscenácie pripravila na štandardnej úrovni, korektne voči predlohám i javisku.
Giuditta, ako sme vyššie uviedli, nie je vôbec ľahká predloha. Na to, aby obhájila svoje dnešné inscenovanie, potrebuje veľký vklad inscenátorov. Ľúbivé, pritom hudobne bezo sporu kvalitné melódie musia byť inscenované tak, aby nebolo času špekulovať nad príbehom...
Režisérka však na prekvapenie tentoraz nevenovala veľkú pozornosť detailom, na ktorých dobrá opereta stojí – ani v spolupráci nad hudobným naštudovaním, ani vo výtvarnom riešení, ani vo vedení sólistov a celého ansámblu.
Miloš Pietor pripravil tentoraz málo nápaditú scénu, z ktorej až príliš cítiť šetrenie – vo výbere materiálov, ale aj v riešení jednotlivých scén. Maľované kulisy možno mali akcentovať istú insitnosť celku, ale bijú sa s ostatnými zložkami, predovšetkým s hudbou. Navyše, zo stiesneného javiska Národného domu uberá ešte zborovým scénam ďalší priestor. Všetkým obrazom chýba elegancia, vznešenosť, atraktivita. Najviac by asi divák očakával v exotických obrazoch marockej púšte, či šantánu.
Ani kostýmy Jany Hurtigovej tentoraz neoslnili. Chýba im operetná noblesa uniforiem i dámskych rób, nepomáha pri dokresľovaní charakterov postáv. Navyše, dobrý divadelný kostým dokáže zakrývať i fyzické limity siluet sólistov.
Celku nepomohla aj chudobná, až statická choreografia Jiřího Kyseláka. Oklieštený balet príliš banálnou choreografiou atmosféru orientálneho nočného podniku zachrániť nemohol.
Prekvapuje, že v práci so súborom sa režisérka uspokojila s hereckou rutinou. Namiesto individuálneho prekreslenia postáv, v ktorom by sa mohli osobnostne realizovať sólisti bystrickej opery, zostala réžia pri všeobecnej typológii operetných hrdinov.
A tak nečudo, že Manuel hosťujúceho Štefana Šafárika (alternuje Marián Lukáč a.h.) je iba tuctovým klamaným manželom, Antonio nevýrazným dôstojníkom (Martin Popovič/Marián Hadraba a.h.). Komike Pierrina nedodal šťavu ani Šimon Svitok (alternuje Peter Schneider), Anita Alžbety Trgovej (alternuje Michaela Kukurová a.h.) je konvenčná naivka. Ani ďalšie postavy, Sebastiano (Igor Kúchen) Rybár (Jozef Rochovský), Lady Alcazar (Alena Hodálová/Eva Lucká), Martini (Ivan Zvarík/Igor Lacko), Lolita (Diana Deáková/Adriana Škrváňová), či Lord Barrymore (Ján Haruštiak a.h.) do celku neprinášajú žiadnu divadelnú šťavu. A výrazovo neutrálne spievajúci zbor spolu so staromilským baletom využíva réžia iba na rutinné ilustrácie.
Najviac na málo ambicióznu réžiu doplatili ústrední hrdinovia - Giuditta inak skúsenej ba i herecky a spevácky pre operetu disponovanej Oľgy Hromadovej (alternuje Katarína Perencseiová) a Octavio Dušana Šimu. Ich predlohou romanticky kreslený vzťah nemá energiu dojímať. Ba do popredia sa divákovi derie podozrenie, prečo treba ospevovať sebcov, záletníkov, či ľahkovážnych pôžitkárov. A to by asi ani Lehára nepotešilo napriek tomu, že jeho ambíciou v žiadnom prípade nebolo moralizovanie. Veď nemal iný úmysel, ako ponúknuť kvalitné hudobné divadlo, čo malo a i dnes má svoju logiku a opodstatnenie...
Ak javisku chýbajú základné operetné ingrediencie, z potenciálne sviežeho dielka zostáva iba priemerná, inscenácia s opočúvanými melódiami a naivným humorom. Náročnejší divák nemôže po zhliadnutí nenápaditej inscenácie nezauvažovať, či je ešte opereta živý divadelný druh. A to je málo potešujúci výsledok.

Publikované online: 12.12.2008

Oleg Dlouhý

Oleg Dlouhý (19. 12. 1951 Bratislava – 17. 5. 2014 Bratislava) – teatrológ, divadelný dramaturg, kritik. Absolvent divadelnej vedy na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Pôsobil ako hlavný dramaturg Divadla Jonáša Záborského v Prešove, dramaturg činohry Novej scény v Bratislave, odborný referent, neskôr starší radca na Ministerstve kultúry SR a napokon odborný pracovník Oddelenia divadelnej dokumentácie a informatiky (od roku 2010 jeho vedúci) v Divadelnom ústave v Bratislave. Tu sa podieľal na významných výskumných projektoch, o. i. bol teatrologickým garantom pri príprave informačnej databázy o slovenskom divadle a vedúcim tímu pripravujúceho ročenky profesionálnych scén Divadlo na Slovensku. Od roku 2006 bol pedagogicky činný na Konzervatóriu v Bratislave. Dlhé roky sa systematicky venoval odbornej reflexii činoherných, muzikálových, operetných a alternatívnych divadiel pre denníky a odbornú tlač. Intenzívne spolupracoval s ochotníckymi divadlami, pôsobil v súťažných porotách amatérskych divadelných prehliadok. Bol členom dramaturgickej rady festivalu Divadelná Nitra pre výber slovenských inscenácií. Stál pri zrode a rozvíjal festival slovenských profesionálnych divadiel Dotyky a spojenia v Martine.