Opera očami detí

Vytlačiť

Operná rozprávka

Libreto: Jacopo Ferretti
Hudobné naštudovanie a dirigent: Igor Dohovič
Réžia, preklad, úprava libreta, scenár: Pavel Uher
Scéna, kostýmy, filmové dokrútky: Irena Marečková
Zbormajster: Lukáš Kozubík
Dramaturg: Ľubomír Šárik
Pohybová spolupráca: Andrii Sukhanov
Asistenti réžie: Peter Orgován, Nina Rašiová 

OSOBY A OBSADENIE

Don Magnifico: Marián Lukáč/Peter Creek Orgován
Clorinda: Michaela Várady/Eva Ryšáková Cibulová
Tisbe: Lenka Čermáková/Erika Molnárová
Angolina (Popoluška): Gabriela Hübnerová/Mariana Bódyová
Princ Ramiro: Anton Baculík/Juraj Fotul
Komorník Dandini: Marek Gurbaľ/Andrej Sisák
Čarodejník Alidoro: Michal Onufer/Miroslav Kolbašský
Asistentka kúzelníka: Beáta Dubielová
Tanečnica a tanečník: Boglárka Kovalski a Peter Rolik
Spoluúčinkuje orchester a zbor Opery ŠD Košice

Spoločný projekt Bábkového divadla Košice a Štátneho divadla Košice

 

Vznik opery úzko súvisí so vznikom jej zmenšeniny – bábkového marionetového divadla. Každý chcel mať doma svoju „malú“ operu, a tak významní výtvarníci (napríklad G. L. Bernini) maľovali nádherné horizonty a výkryty pre bábky. Spojenie opery a bábkového divadla tu bolo od baroka. Myšlienka opätovného spojenia v 21. storočí sa zrodila v Košiciach.

Riaditeľ ŠD Košice Peter Himič hovorí: „Myšlienka uskutočniť takýto projekt dozrievala niekoľko rokov, ale podmienky na jeho realizáciu sa zreálnili v minulom roku a idea sa pretavila do konkrétneho výsledku. Veríme, že bude dobrý. Určite to nebude jednoduché, sú to dve divadlá, dva žánre a navyše je to predstavenie pre deti, ktorého príprava je oveľa náročnejšia, lebo detský divák vám nič neodpustí. Aj preto tento projekt vnímam ako niečo výnimočné pre naše divadlo.“[1]

Snaha tvorcov nebola len zinscenovať známy rozprávkový príbeh, ale zoznámiť deti (ale i rodičov) s princípmi opery – aká je. Urobiť prvý krok. Prilákať si divákov, ktorí chodia do bábkového divadla a hravou formou im ukázať, že o „jednu ulicu“ ďalej je tiež divadlo – väčšie, staršie, úplne iné, no tiež krásne. Ako v Bábkovom divadle na Rázcestí cyklom „batolárií“ učia batoľatá „divadelnosti“, inscenátori Popolušky učili malých Košičanov, čo je to opera.

Režisér Pavel Uher dlho vyberal predlohu. Nakoniec vybral majstrovské dielo, ktorého kvality preveril čas a diváci, Popolušku talianskeho skladateľa G. Rossiniho. Vyznačuje sa nielen originálnym motivickým spracovaním, ale predovšetkým vynikajúcim hudobným pretlmočením a humorom. O výbere Popolušky rozhodlo niekoľko faktorov. „Je to známy titul a možno aj trochu jednoduchší na interpretáciu. Pomohlo aj to, že existuje hudba Rossiniho,“ vysvetlil P. Hrehorčák (riaditeľ Bábkového divadla Košice). Ako doplnil P. Himič, Popoluška ako príbeh poskytuje veľký priestor aj na vizuálne stvárnenie, ktoré je pri spojení bábkového divadla a opery dôležité. „Nechceli sme ísť do nejakého experimentu a preto vlastne Popoluška.“[2]

Príbeh polosiroty, ktorej macocha s nevlastnými sestrami stále ubližujú, no nakoniec sa do nej zaľúbi princ a odvedie si ju na svoj hrad, je známy už od 10. storočia. Literárne ho zapísali viacerí autori a každý mu dal svoje špecifikum. Bratia Grimmovci pridali zázračné oriešky či holúbkov, ktorí pomohli dievčine oddeliť hrach od šošovice. V našich končinách tento príbeh nájdeme u Boženy Němcovej a Pavla Dobšinského (Tri holúbky). Operná verzia hudobného skladateľa Gioacchina Rossiniho a libretistu Jacopa Ferrettiho nahradila zázračnú vílu kúzelníkom Alidorom a črievičku náramkom.

Autor scenára a režisér košickej inscenácie Pavel Uher si zobral kúzelníka Alidora ako základ na výstavbu celej inscenácie. Práve jeho iluzionistické čísla mohli prepájať živých hercov s bábkami. Uher prepísal recitatívy opery do dialógov, ktoré hovoria bábky „oživené“ Alidorovým kúzlom. Práve bábky rozprávajú celý príbeh. Doň vstupujú operní herci, ktorí vyjadrujú emócie, myšlienky – citový stav danej postavy. Potom opäť posúvajú dej bábkové výstupy. Takúto štruktúru vymyslel P. Uher a veľmi dobre funguje. Speváci spievajú po taliansky, no emócia, ktorú tlmočia, je čitateľná a bábkové scény sú v slovenskom jazyku. Preto sa dieťa v deji nestráca a inojazyčná časť je preňho zaujímavá, iná, veľmi precítená. Divák cíti emóciu, v ktorej sa rozprávkové bytosti nachádzajú, čo prežívajú.

Zároveň je inscenácia tvorená divadlom v divadle. Herci si v úvode rozdeľujú postavy, speváci si vyberajú spevácke dosky s áriami. Potom si sadajú na boky javiska, odkiaľ sledujú bábkové výstupy, akoby boli diváci. Prežívajú to, reagujú spevom. Texty stále čítajú z dosák, ktoré majú v rukách.

Samotná Rossiniho opera je skrátená. Niektoré hudobné čísla tvorcovia vynechali a nahradili hudbou z iných Rossiniho opier.

Pod scénografickou zložkou je podpísaná Irena Marečková, významná česká scénografka, absolventka Katedry loutkářství Divadelnej fakulty AMU, autorka minimálne deväťdesiatich inscenácií v Čechách a zahraničí. Spolupracuje s bábkovými divadlami, činohrou, operou, pohybovými divadlami. Je držiteľkou viacerých významných ocenení.

I. Marečková sa zameriava na výtvarné divadlo a divadlo herca a bábky. Jej bábky sú robustné, veľké, no stále veľmi poetické, scénografka pracuje s kostýmom ako so samostatným inscenačným prvkom. Tento jej rukopis vidíme aj v košickej inscenácii. Bábky sú v životnej veľkosti, konštrukcia je však na kolieskach, čím Marečková uľahčila hercom animáciu. Bábky získali dynamiku, no i vtip. Bábka Popolušky ale nemá kolieska, vodia ju dve bábkoherečky. Pôsobí tak jemnejšie. Bábkoherci sú oblečení v čiernych kostýmoch, vyniknú tak farebné bábky. Speváci majú čierno-zlato-strieborné kostýmy. So svojimi postavami nie sú kostýmovo zladení, ich prepojenie vidíme v hereckej akcii, napríklad, Gabriela Hübnerová (postava Angoliny – Popolušky) hladká bábku Popolušky, utešuje ju spevom.

Scéna je tvorená spomínaným princípom divadla v divadle – predĺžením náznaku lóží po stranách scény – pred nimi sedia kostýmovaní operní speváci, zadnú časť, malé javisko pripomínajúce scénu commedie dell´arte, vykúzli čarodejník Alidoro. Na nej hrajú bábky príbeh veľkej lásky. Operní herci spievajú svoje árie na proscéniu, priamo na diváka.

Pri výrobe scény, kostýmov, bábok a rekvizít k tejto inscenácii sa spojili aj ďalšie inštitúcie. Išlo predovšetkým o odborné stredné školy (Škola úžitkového výtvarníctva Košice, Stredná odborná škola Gemerská, Stredná odborná škola Košice-Šaca), ktoré pomohli.

Hereckú zložku tvoria dva súbory s úplne iným spôsobom tvorby, typom divadla, percipientom, no napriek tomu sa im podaril veľký úspech. Spoločne ukázali detskému divákovi krásu opery i bábkového divadla. Spev i oživenie neživej formy. Pomohol im k tomu klasický rozprávkový príbeh so šťastným koncom, no hlavne živý orchester. Ten podporil silný zážitok.

Tvorcom sa podarilo vytvoriť veľmi hodnotnú inscenáciu. „V našej Popoluške je všetko podriadené jedinému cieľu – ohúriť a potešiť detského diváka, zaujať dospelého diváka, a hlavne priblížiť nenásilnou formou žáner opery malému poslucháčovi,“[3] dodal dirigent Igor Dohovič. To všetko sa im podarilo, ale aj vďaka bábkovému divadlu. 

Nech je takýchto spojení čo najviac.



[1] www.sdke.sk/index.php

[2] Tamže.

[3] kultura.pravda.sk/divadlo/clanok/343274-popoluska-ako-operne-leporelo-s-babkami/

Publikované online: 15.10.2015

Barbora Krajč Zamišková

Barbora Krajč Zamišková absolvovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor estetika - slovenský jazyk a literatúra, a Divadelnú fakultu Vysokej školy múzických umení v Bratislave, odbor bábkoherectvo. Pôsobí ako herečka vo viacerých slovenských divadlách a ako prodekanka pre štúdium a pedagogička na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.