Opera je zábava aj s Rossiniho Barbierom zo Sevilly

Vytlačiť

Dirigent: Dušan Štefánek, Pavol Tužinský
Scéna: Pavel Borák
Kostýmy: Peter Čanecký
Réžia: Roman Polák (režisér pôvodnej inscenácie Barbier zo Sevilly) 

Účinkujú:

Rosina: Katarína Flórová, Štěpánka Pučálková
Figaro: Roman Krško, Pavol Remenár
Almaviva: Peter Malý, Maxim Kutsenko, Martin Gyimesi
Bartolo: Martin Malachovský, Gustáv Beláček
Basilio: Boris Prýgl, Martin Malachovský
Berta: Katarína Polakovičová 

 

Mnoho divadiel deklaruje podporu najmladšej diváckej skupiny ako jednu zo svojich priorít. Niektoré skôr na papieri, aby naplnili povinné kolónky stanovené zriaďovateľom (obzvlášť, ak je ním štát či vyšší územný celok), iné ju skutočne považujú za užitočný nástroj na výchovu budúceho diváckeho zázemia. Nehovoriac o tom, že deti sú už dnes vďačným a pomerne ľahko osloviteľným odberateľom umenia.

V Opere SND bol detský divák dlho ignorovanou skupinou. Staršia generácia nostalgicky spomína na popoludňajšie predstavenia dejom a hudobno-divadelnou poetikou primeraných opier – Dvořákovej RusalkyČerta a Káče, Smetanovej Predanej nevesty Hubičky, či dokonca Pucciniho Madama Butterfly. Ponovembrové deti túto možnosť stratili. Operný repertoár sa presunul do večerných hodín, aj inscenácie sa stávali čoraz menej „mládeži prístupnými“ (prípadne zrozumiteľnými). Tituly orientované primárne na nedospelého diváka možno spočítať na prstoch jednej ruky: Dubovského Veľká doktorská rozprávka Tajomný kľúč, Kupkovičova Trojruža, Frešov Martin a slnko.

Významnejší obrat nastal až v ostatných rokoch, spätých s pôsobením šéfa súboru Friedricha Haidera a šéfdramaturga Slavomíra Jakubeka (od 24. 8. 2015 už riaditeľa Opery). „Mám v úmysle sa v čo najkratšom čase zorientovať v praktických aspektoch fungovania divadla a nájsť možnosti, ako osloviť práve mladého diváka. K aktuálnym prekážkam v jeho získavaní patrí minimálne množstvo existujúcich produkcií vhodných pre túto cieľovú skupinu. Tu vyvstáva úloha pre našu dramaturgiu,“[1] predstavil Haider svoju víziu v inauguračnom rozhovore pre odborný mesačník Hudobný život. Počas uplynulých troch sezón sa jeho ambícia naplnila nielen opätovne naštudovanou Veľkou doktorskou rozprávkou (napokon, tú Haider zdedil v dramaturgickým pláne, ktorý postavilo ešte predchádzajúce vedenia Petra Dvorského), ale predovšetkým v sérii skrátených a komentovaných verzií klasických operných titulov.

Tento formát ako základný kameň budovania dôvery najmladšieho diváka k recepčne náročnému hudobno-divadelnému druhu má v európskom divadle pomerne dlhú a bohatú tradíciu. Slovenské národné divadlo sa ňou po prvýkrát nechalo inšpirovať pred dvomi rokmi, keď do repertoáru nasadilo pilotný projekt Opera je zábava (premiéra 14. 9. 2013) – pod týmto lákavým názvom sa skrývala detská verzia Donizettiho Nápoja lásky. O rok nasledovala Čarovná flauta pre deti, tento rok ono „do tretice všetko dobré“ doplnila detská verzia Rossiniho Barbiera zo Sevilly pod názvom Figaro sem, Figaro tam.

Jednotlivé časti pomyselnej trilógie spája niekoľko styčných momentov. Tým prvým je skutočnosť, že všetky vychádzajú z existujúcej „veľkej“ inscenácie, prítomnej v repertoári Opery SND, pričom z nej čerpajú predovšetkým (v prípade ostatného Figara len) v kostýmovej a scénickej zložke. Druhým podstatným spojovníkom je osoba Martina Vaneka ako hlavného autora a sprievodcu inscenáciami. Vyštudovaný bábkoherec je pre tento umelecky i psychologicky citlivý post osobou výsostne povolanou: nielen ako tvorca detských televíznych relácií a kníh, ale predovšetkým ako skúsený moderátor programov pre deti, vrátane rodinných koncertov v Slovenskej filharmónii. Pritom napĺňa aj ďalší z neopomenuteľných predpokladov – ide o človeka zorientovaného v hudobnom umení, stáleho návštevníka koncertných i operných podujatí. A napokon všetky tri detské inscenácie spája režim ich nasadzovania. Každá z nich mala premiéru v rámci Dňa otvorených dverí SND. Úvodné predstavenie sa odohralo pred vypredaným hľadiskom Sály opery a baletu v novej budove (atraktivitu podujatia pravdepodobne zvyšuje aj symbolická cena vstupeniek), potom sa inscenácia presunula do historickej budovy, kde sa hráva(la) jednak ako dopoludňajšie predstavenie počas pracovného týždňa (cieľovou skupinou je najmä školská mládež v sprievode pedagógov), jednak počas víkendov (určené rodinám s deťmi). Výnimkou je len Čarovná flauta pre deti, ktorá ostala aj po premiére súčasťou repertoáru uvádzaného v novej budove.

V prípade zatiaľ ostatného projektu Figaro sem, Figaro tam ide o skomprimovanú verziu neveľmi vydarenej inscenácie Rossiniho Barbiera zo Sevilly (2013). Do detskej verzie sa tentoraz dostal len fragment scény Pavla Boráka (malé kukátkové javisko s červenou oponou a príslušnými dejovými kulisami – balkón, hojdačka a pod.) a kostýmy Petra Čaneckého. Vcelku pochopiteľne bol eliminovaný aktualizujúci spoločensko-kritický rámec, ktorý do Rossiniho buffy implantoval režisér Roman Polák. Ideovou náplňou jeho koncepcie je rozpor medzi umením a konzumnou spoločnosťou, ktorá považuje umelecké dielo len za jednu z mnohých predajných komodít: príslušníci „high society“ si zaplatili operné predstavenie, aby ho následne zdegradovali na „podmaz“ k hodovaniu, popíjaniu a flirtovaniu – banket snímaný okom kamery vnímajú diváci prostredníctvom projekcie na zadnej stene scény. Škrtnutý bol aj externý groteskný rozmer, ktorý vo „veľkej“ inscenácii saturuje dokomponovaná pantomimická dvojica Inšpicienta a Šepkárky. Tých napokon ani nebolo treba, keďže Martin Vanek sa úspešne stará o humornosť, spád aj zrozumiteľnosť predstavenia. V takomto kontexte je však uvádzanie Romana Poláka ako režiséra Figaro sem, Figaro tam (viď bulletin k inscenácii aj webová stránka SND) mechanicky vygenerovanou dezinformáciou.

Ešte pred predohrou uvádza deti do napätej atmosféry svetovej premiéry (v tom čase už existovala populárna opera na rovnaký námet od obľúbeného skladateľa Giovanniho Paisiella), sprevádzanej škandálom a bizarnými javiskovými nehodami. Deti tak hneď na začiatku dostávajú úlohu, ktorú majú zodpovedať v závere predstavenia: Bolo bučanie a dážď hnilých plodov prírody naozaj adekvátnym hodnotením umeleckých snáh autora a jeho interpretov? V nasledujúcej predohre Vanek predstaví jednotlivých protagonistov príbehu a jednoduchým, vtipne zrozumiteľným výkladom uvedie divákov do deja, ktorý sa následne rozohrá v približne osemdesiat minút trvajúcom, vyvážene namiešanom koktaile hudby, sviežich divadelných mizanscén, moderátorových slovných vstupov a interaktívnych akcií detí. Tie sa tentoraz dostávajú na javisko ako najatá kapela Grófa Almavivu alias chudobného študenta Lindora, ktorý chce kavatínou Ecco, ridente in cielo očariť pôvabnú Rosinu. Keďže im Almaviva zabudne zaplatiť, moderátor im ponúka možnosť vybrať si plácu „v naturáliách“: malí hudobníci môžu využiť služby barbierskeho salónu majstra Figara. Príliš akčne animovaná ária Largo al factotum, počas ktorej Vanek maže deti penou na holenie a tupíruje im vlasy, patrí k jedným z mála neutrafených momentov inscenácie: publikum sa na krášlených rovesníkoch síce dobre baví, najslávnejšie číslo Rossiniho opery, podľa ktorej by v budúcnosti dokázalo dielo identifikovať, mu však v záplave smiechu zrejme úplne unikne. Aj celkovo hrá hudobný sprievod Orchestra SND pod taktovkou Dušana Štefánka (autorom hudobného naštudovania Barbiera zo Sevilly je Rastislav Štúr) druhé husle.

Odhliadnuc od tejto výhrady, k stabilným oporám projektu bude zrejme patriť práve Vanekova schopnosť vycítiť momenty, keď sa deti začínajú nudiť. Na prvej repríze osviežil upadajúcu pozornosť publika hromadným nácvikom „buffo-basového smiechu“, k obľúbeným scénam sa určite zaradí aj nácvik opernej búrky (tlieskanie, fúkanie, úder hromu). Na druhej strane moderátorovi nerobí problém udržať disciplínu a taktne „schladiť“ príliš rozšafných spoluhráčov. Na svoje si príde aj edukačný rozmer projektu: deti spoznajú jednotlivé hlasové odbory (tenor, barytón, bas, soprán, mezzosoprán), zoznámia sa s výstavbou číslovanej opery (recitatív, ária, dueto, tercet) a na základe porovnania školeného a neškoleného hlasu je im demonštrovaná podstata belcantovej vokálnej techniky.

Tú majú možnosť si v detskej verzii Barbiera zdokonaľovať aj speváci, ktorí vo „veľkej“ inscenácii neúčinkujú. Nie vždy sú obsadení optimálne k svojim vokálnym typom a niektorí z nich sa s Rossiniho postavami na javisku zrejme nebudú stretávať, no v podstate každý z nich využil príležitosť na technicko-výrazové zdokonalenie svojho materiálu i na čo najpoctivejší kontakt s finesami náročného rossiniovského štýlu. Toto konštatovanie platí najmä pre Katarínu Flórovú (Rosina). Mladá speváčka je členkou Zboru SND a na konte má zatiaľ len pár menších sólových postáv, no jej farebne zaujímavý, sýty mladodramatický soprán i spontánne herecké nadanie dávajú tušiť, že si v súbore SND nájde významnejšie miesto. Rossini jej poslúžil najmä ako prostriedok ku kultivácii objemného, zatiaľ trochu živelne používaného materiálu. Ešte úspešnejšie sa príležitosti zhostil jej zborový kolega Maxim Kutsenko. Podobne ako Flórová, aj mladý Ukrajinec dodnes v SND dostal iba niekoľko menších sólistických príležitostí, rovnako ako ju ho z radu zboristov vyčleňuje perspektívny, síce stále lyrický, no už farebne sýty a kovový tenor. Skrátený part Grófa Almavivu považujem za jeho doposiaľ najlepšiu kreáciu, sympatickú snahou o štýlový prejav a zjavným technicko-interpretačným progresom. Ten sa prejavil najmä v pružných pohyblivých koloratúrach a koncentrovanosti tónu, rezervy zatiaľ ostávajú v nasadzovaní vysokej polohy. A do tretice si „veľký part“ vyskúšal aj člen Zboru SND Roman Krško ako predstaviteľ titulnej postavy Figara. Jeho barytón je príjemný a koncentrovaný, no pomerne útly (čo väčšmi prekážalo vo veľkej sále novej budovy, v historickej budove sa tento hendikep sčasti eliminoval) a v neposlednom rade mu chýba aj herecká charizma, ktorá je nevyhnutným predpokladom pre kvalitnú kreáciu Rossiniho Figara (bulletin uvádza ako Krškovho alternanta skúseného Pavla Remenára). Koncentrovaný, pružný mezzosoprán Štěpánky Pučálkovej (Rosina) s mladistvo krásnou hlbokou polohou je štýlovo priliehavší než objemný soprán Kataríny Flórovej[2], no voči temperamentnejšej alternantke je zatiaľ v nevýhode po hereckej stránke. Perspektívnym sa javí aj štíhly lyrický tenor Petra Malého (prvopremiérový Almaviva), svoju dispozíciu pre belcantový repertoár – t. j. farebne príťažlivý, technicky dobre vedený basbarytón – opätovne potvrdil Boris Prýgl (Basilio). Paradoxne, k slabším článkom obsadenia patria skúsení sólisti strednej generácie. Martin Malachovský bol ako Bartolo na veľkom javisku novej budovy zväčša len slabo počuteľný, čiastočne sa rehabilitoval ako Basilio na repríze v historickej budove. Gustáv Beláček (Bartolo) disponuje zvučným sonórnym basom, ktorého kvalitu však znižuje (v rossiniovskom repertoári ťažko akceptovateľná) zvuková deformácia vokálov. Navyše, jeho snaha o komickosť časom prerástla do neadekvátneho prehrávania a sebastredného strhávania diváckej pozornosti – akoby chcel suplovať aj herecky nevýrazného Krškovho Figara.

V konečnom dôsledku však Figaro sem, Figaro tam, hoci s čiastočnými výhradami, napĺňa tak požiadavky edukačné, ako aj umelecké a svoje publikum si (najmä s pomocou cieleného marketingu) určite nájde. Na dvoch navštívených predstaveniach sa vekový interval divákov pohyboval od 0 (bábätká v mandukách) do cca 80 rokov (dôchodcovia tvorili približne desať percent obecenstva na dopoludňajšej repríze). To nie je zlá štartovacia čiara.



[1] HAIDER, Friedrich – MOJŽIŠOVÁ, Michaela. Provinčné je, keď práci chýba umelecká idea. In Hudobný život, 2012, roč. 44, č. 10, s. 22 – 24 (rozhovor s riaditeľom Opery SND).

[2] Postava Rosiny bola skomponovaná pre mezzosoprán, neskôr vznikla aj transponovaná sopránová verzia partu. SND má v repertoári verziu mezzosopránovú, takže obsadenie Kataríny Flórovej je aj z tohto ohľadu neadekvátne a speváčka ho ustála so cťou najmä vďaka sýtej spodnej polohe, ktorá je jej prirodzenou vokálnou devízou.

Publikované online: 17.10.2015

Michaela Mojžišová

Michaela Mojžišová absolvovala hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, v roku 2010 tu obhájila vedecký titul PhD. Venuje sa kritickej a publicistickej činnosti v oblasti operného divadla, je autorkou monografie Od Fausta k Orfeovi. Opera na Slovensku 1989 – 2009 vo svetle inscenačných poetík. Pracuje v Ústave divadelnej a filmovej vedy Slovenskej akadémie vied. Je hlavnou redaktorkou časopisu Slovenské divadlo a odbornou redaktorkou mesačníka Hudobný život.