Opakované zjavenia ako anticipácia krízy (?)

Vytlačiť

     

Viliam Klimáček: Zjavenie (hrobárova dcéra)

 

Dramaturgia: Daniel Majling

Scéna: Mathias Baudry

Kostýmy: Katarína Holková

Hudba:  Frédéric Minière

Svetelný dizajn: Nathalie Perrier

Réžia: Vladimir Serre

 

Účinkujú:

Otec: Robert Roth

Matka: Monika Hilmerová

Dcéra: Monika Potokárová

Laco: Milan Ondrík

Jadranka, veštica v televízii: Zuzana Kocúriková

Mária: Veronika Strapková; Sarah Arató

Jozef: Simon Fico; Peter Martinček

 

Premiéra 4. a 5. novembra 2017, Štúdio, Nová budova SND.

 

Invenčný a mimoriadne plodný slovenský dramatik Viliam Klimáček vykreslil vo svojej hre Zjavenie (hrobárova dcéra) slovenský horský vidiek v značne apelatívnej podobe. Dôležité je hneď v úvode zvlášť zdôrazniť, že hra vznikla na objednávku Činohry SND v divadelnej sezóne 2017/ 2018. Jej inscenačným uvedením mal zároveň vyvrcholiť projekt Činohry SND, v rámci ktorého slovenské texty inscenovali zahraniční režiséri (podobne to bolo aj v prípade nemeckého režiséra Tilmanna Köhlera v inscenácii hry autorskej dvojice Valérie Schultzovej a Romana Olekšáka: Rodáci, českého režiséra Jiřího Havelku pri autorskej inscenácii Elity, alebo slovinského režiséra Diegu de Brea inscenujúceho text kultového románu Petra Pišťanka Rivers of Babylon). Všetky spomínané inscenácie do istej miery spájalo úsilie mapovať vlastnú históriu, resp. skúmavo reflektovať rôznorodé pozadia národnej identity. Prevažne stereotypný pohľad na minulosť a vyrovnávanie sa s ňou napomáhali divákom neraz prekonávať nezaťažené pohľady zahraničných režisérov v ich nevšedných prístupoch, príp. osobitých režijných interpretáciách. 

Viliam Klimáček zobrazil tajuplný a fiktívny obraz jednej slovenskej horskej obce v mierne grotesknej polohe. Aj v tomto prípade načrel do tematickej oblasti národnej identity a kultúrnej pamäti, ako sme v jeho rozsiahlej dramatickej tvorbe zvyknutí. Ako to zhrňuje Elena Knopová: „... reflektuje témy minulosti, ktoré podrobuje vlastnému výkladu a interpretácii horizontu udalostí, ale i témy rýdzo súčasné, ktoré obohacuje o prvky fikcie, bizarnosti a banality.“[1] Ani v hre Zjavenie (hrobárova dcéra) to nebolo inak. Klimáček sprítomnil nielen rázovitú horskú dedinu na Slovensku, ale tiež naturel jej obyvateľov, ktorí majú svojské uvažovanie, často skreslené názory, ako aj nostalgické sympatie k totalitným ideológiám. Už názov hry zreteľne napovedá, že súvisí (aj) so záhrobím. Všetok dej sa sústreďuje okolo hrobára a jeho rodiny, ktorá predstavovala vzorku svojráznych typov i charakterov. Stretli sa v nej katolík, ateistka, extrémista (príslušník pochybnej polovojenskej organizácie), dievča s vidinami, ako aj novodobí migranti. Postavy reprezentovali typy svojráznych dedinských postáv, ktoré poznačil nielen totalitný režim, ale aj raný kapitalizmus. V tomto zmysle si nesú (najmä hrobár spolu s manželkou) dedičstvo vlastnej historickej skúsenosti.

Hrobár ako bývalý zamestnanec skrachovaných strojární rieši svoju nelichotivú finančnú situáciu napríklad aj premaľovávaním pohrebných vencov, pri ktorom mu pomáhajú ostatní členovia rodiny. Okrem toho sa sám z dlhej chvíle rozpráva s nebožtíkmi pri ich hroboch počas svojej pracovnej doby. Toto povolanie de facto predurčuje človeka byť spätým so svetom mŕtvych. Jeho manželka sa zasa rozhodla riešiť akútnu finančnú tieseň v rodine upratovaním v miestnom hoteli, čo súvisí s jej upätým fixovaním sa na minulosť s neraz prechovávanou pietnou úctou. Ako bývalá učiteľka ruského jazyka totiž čistila pamätníky sovietskych vojakov. Ich dospelá dcéra opakovane dostávala epileptické záchvaty, počas ktorých sa jej zjavovali biblické postavy Jozefa s Máriou, putujúcich v diaľke púšťou. Jej vízie sa postupne naplnili, keď sa v dedine objavil zúbožený manželský pár utečencov zo Sýrie. Jej opakované vidiny nadobudli charakter doslova akejsi anticipácie, príp. predtuchy príchodu migrantov na naše územie. Naivný svojrázny policajt (budúci hrobárov zať) so satirickým rozmerom reprezentuje fanatického vyznávača „braneckej“ skupiny Karpatskí vlci s cieľom ochrániť slovenské (karpatské územie) pred inváziou cudzích kultúr. 

 Autor spája aktuálnu tematiku utečeneckej krízy s objavením sa vystrašených a umorených migrantov, ktorí narušili stereotypný chod jednej rodiny a tiež dediny. Jedine hrobárova dcéra k nim prejavuje patričnú dávku empatie, ako aj kresťanskej povinnosti úcty k blížnemu. Doslova v predvečer Vianoc ich tajne ubytuje vo svojom dome v garáži.

Hrobárova rodina evidentne stráca kontakt so skutočnosťou – hrobár sa rozpráva na cintoríne s nebožtíkmi, prihovára sa im, prípadne ich komentuje, mladý policajt sa angažuje v pochybnej braneckej družine, hrobárova žena nostalgicky ospevuje totalitné časy bývalého komunistického režimu, atď.

Klimáčkova hra sa teda odohráva v predvečer Vianoc. Rutinný štandard každodennosti naruší spomínaný príchod manželského páru zo Sýrie v ošúchaných odevoch. Namiesto tradičnej pohostinnosti a kresťanskej povinnosti lásky k blížnemu sa v hrobárovej rodine nestretli s veľmi vrelým prijatím

 Zo žánrového hľadiska vznikla komédia s groteskným vyobrazením Slovenska vo fiktívnej horskej dedine. Ustráchaný utečenecký pár mal predstavovať zosilnenú parabolu k biblickým postávam Jozefa a Márie, putujúcich do Betlehema. Tvorcovia zosmiešnili najmä rigidné postoje členov rodiny a ich neopodstatnený strach z cudzieho a cudzích.

Francúzsky režisér Vladimír Serre jednoznačne zvýraznil kresťanský motív so symbolikou svätej rodiny vo forme jednotlivých zjavení hrobárovej dcéry. Celkovo jeho režijný zámer pôsobil ako karhanie za necitlivosť v otázke prijímania migrantov v rámci utečeneckej krízy, ale vyznelo to značne zjednodušene. Inscenačný tím všemožne upozorňoval, ako sa Slovákom, poznačeným rôznymi historickými skúsenosťami i kultúrnymi tradíciami, nedarí prekonávať strach z migrantov prichádzajúcich na naše územie.  

 Zahraničný inscenačný tím zhodne volil realistickú ilustráciu, opisnosť, ako aj vyslovene náučnú doslovnosť najmä v hereckej, výtvarnej, svetelnej i hudobnej zložke. Scénograf Mathias Baudry úmyselne zaplnil hrací priestor množstvom rekvizít. Kontaminoval ho stopami pamätníkov z histórie. Na scéne mohol divák identifikovať rôzne náhrobky z cintorínov, staré chladničky, interiér jednoduchej dedinskej kuchyne, v ktorej sa premaľúvali náhrobné vence a kde bežala televízna obrazovka s vešticou Jadrankou ako dekoratívna kulisa, atď. Scénograf v tomto prípade členil scénu vertikálne. Kolorit horskej obce tvoril na vyvýšenej ploche horskú čistinu. Schválne zaprataná scéna evokovala neporiadok a ako celok tvorila výraznú asambláž. Išlo o obvyklý obraz vidieckej scenérie, ktorý evidentne nepredstavoval iba malebnosť. Tvorcovia si v tomto prípade zvolili jednoznačnú naturalistickú vernosť vyobrazenia prostredia hladovej doliny, z ktorej vytŕčali rôznorodé atrapy a haraburdie, znakovo prislúchajúce k jej celkovému koloritu. 

Robert Roth sa v postave dedinského hrobára, Otca rodiny, rozhodne necítil komfortne. Škoda, že sa pod jeho herecký výraz jednoznačne podpísala monotónnosť i rečnícka patetickosť (najmä pri rozhovore s nebožtíkmi na dedinskom cintoríne). Jeho celkovo distingvované prejavy nijako zvlášť nezapadali do konkrétne situovaného priestoru rurálneho prostredia. Monika Hilmerová sa v postave Matky úpenlivo snažila vykresliť fanaticky zapálenú obhajovateľku nielen ruskej kultúry, ale zreteľne aj bývalého režimu. Opätovne sme sa mohli aj v jej hereckom prejave stretnúť s prílišným poučovaním a tendenciou k pátosu. Monika Potokárová v úlohe hrobárovej Dcéry veľmi detailne a presne stvárnila mladú ženu s vážnymi zdravotnými problémami a citovým balansovaním. Autenticky zvládla série opakovaných záchvatov, počas ktorých anticipačne videla jednotlivé zjavenia. Milan Ondrík vyťažil zo svojej postavy miestneho Policajta komickosť, z ktorej miestami sršala až desivosť jeho fanatickej odhodlanosti, viery v pochybné ideológie novopohanstva. Migrujúci utečenci napokon tvorili len okrajovú pozíciu komparzu s vyslovene ilustračnou funkciou. Ich jednotlivé výstupy sa sčasti mohli dramaturgicky vyškrtať. Vidiny a zjavenia hrobárovej Dcéry nemuseli byť pravdou a divák by rovnako získal pocit napätia. Inscenátori ich napriek tomu opakovane vyjavovali. Počas nich sa pritom objavila stena, na ktorej visela mapa Československa. Pri jej roztvorení sa mapa pretrhla presne na miestach spoločných hraníc rozdeľujúcich federáciu. Aj takýto dômyselný, ale nadbytočný humorný prvok sa objavil v zdanlivo motivickej a ideovej roztrieštenosti inscenácie.  

Škoda, že inscenáciu na viacerých miestach poznačila prílišná doslovnosť a účelnosť angažovane reagovať na aktuálnosť doby v prílišne zjednodušenej podobe. Jej apelatívny ráz (navštívenie „svätej rodiny“ hrobárovho domu počas slávenia kresťanských Vianoc) výrazne odkryl hlbšie zakorenené stereotypy národnej povahy, vyplývajúce z predsudkov, niekedy z objektívneho strachu, ako aj z pretrvávajúcej izolovanosti.

 

                

              

 


[1] KNOPOVÁ, Elena: Viliam Klimáček. In ŠTEFKO, Vladimír a kol.: Dejiny slovenskej drámy 20. storočia. Bratislava : Divadelný ústav, 2011, s. 189. ISBN 978-80-89369-36-2.

@font-face { font-family: Calibri; }@font-face { font-family: Cambria; }p.MsoNormal, li.MsoNormal, div.MsoNormal { margin: 0cm 0cm 10pt; line-height: 115%; font-size: 11pt; font-family: Calibri; }p.MsoFootnoteText, li.MsoFootnoteText, div.MsoFootnoteText { margin: 0cm 0cm 0.0001pt; font-size: 10pt; font-family: Calibri; }span.MsoFootnoteReference { position: relative; top: 0pt; vertical-align: super; }span.person { }span.name { }span.FootnoteTextChar { }.MsoChpDefault { font-size: 11pt; font-family: Calibri; }.MsoPapDefault { margin-bottom: 10pt; line-height: 115%; }div.WordSection1 { }

Publikované online: 30.9.2018

Miroslav Ballay

Miroslav Ballay (1978) je absolventom odboru psychológia a estetika na Pedagogickej fakulte UKF v Nitre. V rokoch 2001 - 2004 bol interným doktorandom v Ústave literárnej a umeleckej komunikácie Filozofickej fakulty UKF, odbor estetika a dejiny estetiky. Od roku 2004 pôsobí na Katedre kulturológie Filozofickej fakulty UKF. Momentálne zastáva post vedúceho katedry. Prednáša a vedie semináre z disciplín Dejiny slovenskej divadelnej kultúry, Dejiny umeleckej kultúry - divadlo, Divadelná tvorba a recepcia, Tvorivý seminár (divadelná kritika), Divadelná dielňa a iné. Publikuje vedecké štúdie a kritiky vo viacerých časopisoch a magazínoch Culturologica SlovacaSlovenské divadlo, kød - konkrétne o divadle, VLNA, Javisko, Salto, Tanec, denník Pravda a iné. Hlavným centrom jeho záujmu je interpretácia divadelného diela, nezávislá divadelná kultúra, nové alternatívne formy divadla. Vydal monografie Ticho v divadelnom diele (2006), Farma v jeskyni (2012), Kontinuita Študentského divadla VYDI (2012). Je zostavovateľom a editorom viacerých zborníkov a kolektívnych monografií: Minority v subsystéme kultúry (2013), Kumšt (k) smrti (2015), 3xS – zborník prednášok o divadle (2015), (De)tabuizácia smrti v diskurzoch súčasného umenia (2016) ai. Je zapojený do projektu Monitoring divadiel na Slovensku. Je členom Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov A.I.C.T./I.A.T.C.