Okolo sveta za 180 minút

Vytlačiť

Eva Borušovičová: Štefánik – Slnko v zatmení

 

Dramaturgia: Svetozár Sprušanský

Animácie: Martin Kazimír

Hudba: Michal Novinski, Kamil Mikulčík

Kostýmy: Zuzana Rusínová

Výtvarná spolupráca: Sára Pernecká

Scéna: Pavol Andraško

Réžia: Eva Borušovičová

 

Účinkujú:

generál Dr. Milan Rastislav Štefánik: Martin Šalacha

Albertína Štefániková, jeho matka: Daniela Kuffelová

Prvý: Roman Poláčik

Druhý: Peter Oszlík

Vavro Šrobár: Tomáš Turek

Edvard Beneš: Martin Fratrič

Tomáš Garrigue Masaryk: Marcel Ochránek

profesor Jules Janssen: Ján Greššo a. h.

Antoinette Janssenová, jeho dcéra: Daniela Pribullová a. h.

tahitská kráska: Barbora Andrešičová

tahitský muž: Martin Nahálka

Claire de Jouvenel: Eva Pavlíková

Louise Weissová: Anna Rakovská

Jozef Dürich: Ivan Vojtek

generál Maurice Janin: Martin Nahálka

maršal Ferdinand Foch: Branislav Matuščin

Giuliana Benzoniová: Barbora Andrešičová

Obyvatelia Prahy, Paríža a cestujúci v Japonsku: Nancy Batistová, Júlia Vidrnáková, Dalibor Buranda, Karol Filo, Ján Kováčik.

 

Premiéra: 24. júna 2017, Veľká sála DAB v Nitre

 

 

Dnes už osobnosť Milana Rastislava Štefánika nepredstavuje pre slovenskú verejnosť úplnú neznámu. Po mnohých desaťročiach, keď bol Štefánik „odstránený“ z oficiálnej historiografie a zmizli jeho busty, sochy a pamätné tabule, stáva sa opäť viditeľným, nehovoriac o viacerých spomienkových podujatiach pripravovaných v spojení s nastávajúcimi výročiami. Avšak na rozdiel od iných postáv slovenskej histórie (Svätopluk, Jánošík, Ľudovít Štúr) sa v posledných rokoch Milanovi Rastislavovi Štefánikovi dostávalo „javiskovej“ pozornosti len minimálne.[1] V roku 2001 uviedlo Združenie pre súčasnú operu v réžii Dušana Vicena minimalistickú operu Mareka Piačeka Posledný let (s podtitulom Dvanásť podhľadov na M. R. Š.), akcentujúc skôr Štefánikovu filozofiu, než jeho biografiu. Téma slovenského letca a politika sa v roku 2004 dostala v hre Generál aj na javisko Radošinského naivného divadla, kde ožil Štefánikov príbeh v netradičnom spracovaní. Autor hry Stanislav Štepka prehodnotil národný mýtus generála s ľahkosťou a nadhľadom, o čom svedčí i podtitul hry Príbeh malého veľkého muža, keď dramatik predstavuje Štefánika ako ľudskú bytosť, nie postavu z dejepisných učebníc. Neodhaľuje politické zákulisie, intrigy či vojenské ťaženia, ale tlmočí Štefánika ako človeka vtipného, ľudského a neidealizovaného hrdinu. Obsahovo tradičné, no javiskovo atypické spracovanie Štefánikových osudov naposledy ponúkli v Štátnom divadle Košice v roku 2009 libretisti Ondrej Šoth a Zuzana Mistríková v multimediálnej tanečnej inscenácii nazvanej M. R. Štefánik.

Nateraz poslednou pôvodnou drámou zachytávajúcou pohnuté osudy jednej z najpopulárnejších osobností slovenských dejín je hra Evy Borušovičovej Štefánik – Slnko v zatmení, ktorú známa scenáristka, režisérka a prozaička napísala špeciálne pre nitrianske Divadlo Andreja Bagara. Divadlo hru uviedlo v rámci dramaturgicky pestrej monotematickej sezóny 2016/2017 nazvanej Made in Slovakia, cieľom ktorej bolo inscenovať divadelné hry domácich autorov.

Životný príbeh Milana Rastislava Štefánika oslovoval prozaikov i dramatikov celé desaťročia už len tým, že hlavný protagonista tragicky zahynul. Ak k tomu pridáme ešte „exotický“ rozmer (Štefánikove cesty po celom svete s výnimkou Antarktídy a jeho nevšedné povolanie), vzrušujúcu ľúbostnú linku (odmietnuté ctiteľky, talianska snúbenica), jeho pôsobenie v najvyšších spoločenských a politických kruhoch, a napokon aj množstvo otáznikov visiacich nad jeho tragickým koncom, je nepochybné, že nitrianski inscenátori mali v rukách silné tromfy hodné javiskového stvárnenia. Nesmieme zabudnúť ani na atraktivitu témy v predvečer storočnice vzniku Československej republiky, na ktorom sa v značnej miere podieľal práve Štefánik. Všetky uvedené atribúty vytvárali znamenitý predpoklad pre (úspešné) uvedenie významnej historickej osobnosti i reality do javiskových kulís. Zamýšľaný cieľ – predstaviť súčasníkom človeka, ktorý je hodný nasledovania[2] pomocou scénických (divadelných) prostriedkov – bol na nitrianskom javisku pretavený do didaktizujúcej feérie doplnenej obrazovou encyklopédiou, avšak bez možnosti čítania poznámok pod čiarou. Veľká postava slovenských dejín obohnaná množstvom legiend, záhad i nejasností si v Nitre natiahla tradičný kostým ideálneho hrdinu, úspešného dobyvateľa štátov i ženských sŕdc.

V pôvodnej divadelnej hre Štefánik – slnko v zatmení autorka Eva Borušovičová sleduje životné osudy Milana Rastislava Štefánika od jeho očarenia astronómiou a pražské štúdium, cez príchod do Paríža, vedecké cesty a objavy, účasť vo vojnových bojoch až po formovanie politického programu a československých légií. Je obdivuhodné, že autorka si všíma aj premeny a vývoj Štefánikovho svetonázoru, akcentuje jeho schopnosť očariť ľudí a tiež jeho presvedčovacie taktiky a umenie diplomacie. Zaujíma ju nielen hrdinov súkromný život a činy, ale aj jeho povaha a vlastnosti. Na pozadí Štefánikovho osudu zobrazuje politickú, vedeckú i duchovnú atmosféru doby na prelome storočí, ako aj spoločnosť, v ktorej sa hlavný hrdina pohyboval a konal. Pre životopisnú historickú drámu zvolila Borušovičová tú najpríznačnejšiu formu – mozaikovitú kompozíciu, ktorá jej umožnila budovať dianie ako opis udalostí v takom časovom slede, ako ich Štefánik prežíval. Kostra celej hry je tak determinovaná historickými faktami, čím sa kombinačné a dramatické možnosti autorky obmedzujú, pretože sú určované udalosťami zo života hlavného hrdinu. Dramatička tak nemôže pracovať s momentom napätia či tajomstva, nemôže smerovať do prekvapivej pointy, lebo fakty sú známe. A to je kameň úrazu celej inscenácie – divákovi sa dostáva priam „wikipedický“ obraz Štefánika, ktorý mu sprostredkúvajú dvaja agilní informátori (postavy nazvané Prvý a Druhý) a navyše aj hrdina sám. Autorka má nepochybne zručnú štylistiku, vtip aj nadhľad, no často skĺzne do banalít (ľúbostný dialóg Tahiťanky so Štefánikom, postranný rozhovor čašníkov, záverečné stretnutie všetkých Štefánikových žien) a ide viac po povrchu, než do hĺbky problematiky (napríklad vzťah k otcovi, misia v Ekvádore). Silná prozaickosť, dominujúca opisnosť a neustála ilustratívnosť (Lekár: „Je rok 1915. Práve operujú toho Francúza. Sme na klinike v Ríme.“) retardujú scénické dianie a rušia nielen celistvosť príbehu, ale často ho robia nadmieru banálnym a nezaujímavým. Ak k tomu prirátame nelogické dubletné „ja“ rozprávanie (Štefánik: „Som v Paríži. Mám dvadsaťpäť rokov. Som osihotený.“) a neadekvátnu jazykovú i výrazovú komiku („Pán Beneš je srandista – alebo chce po papuli?“), musíme konštatovať, že už samotný text inscenátorom neponúkol možnosť pre moderné divadelné stvárnenie jedinečnej historickej osobnosti. Za pozornosť snáď stojí pozoruhodná „hra“ s jazykom, keď autorka jazykové prostriedky neuplatňuje len bežne, ustáleným spôsobom, ale často aj netradične, ako frazeologické či obrazné výrazivo, s cieľom priblížiť obsah širokému spektru divákov – v zmysle aktualizačných tendencií, využívania lexikálnych metafor, ako aj širokého spektra spájateľnosti slov (Štefánik – nik; atmosféra – fuč).

Kompozičný textový stereotyp sa logicky prenáša aj do mizanscénického riešenia. Režisérka v ňom analogicky uplatňuje princíp relatívne rýchleho striedania tematicky, časovo i lokálne uzavretých výstupov. Citeľné sú jej filmové a scenáristické skúsenosti najmä v členení obrazov a budovaní dialógov. Udalosti a okolnosti zo Štefánikovho života sníma Borušovičová diachronicky – od hrdinovej mladosti až po dospelosť, pričom sa s pravidelnosťou menia lokality (scénograficky vyjadrené obrovskou fotografiou na zadnom horizonte a hracím boxom – kójou), čas diania a postavy.

Tematicky a faktograficky delené výstupy sú uvádzané dvojicou postáv Prvý (Roman Poláčik) a Druhý (Peter Oszlík), ktorí sú rovnako Štefánikovými (Martin Šalacha) spolupútnikmi, ako aj našimi súčasníkmi. Už v expozícii pred zatiahnutou oponou demonštrujú, akú úlohu budú zastávať v celej inscenácii. Upravujúc si dobre sediace obleky, založiac si letecké okuliare, odhrnú oponu a začínajú rozprávať. Inscenátori ich potrebovali, aby prerozprávali to, čo sa nezmestilo do dialógov, aby vysvetľovali, prípadne ilustrovali dobovú atmosféru. Neskôr sa z komentátorov (sprievodcov príbehom) menia na konajúce postavy – sú napríklad znudenými čašníkmi, uhorskými vyšetrovateľmi či energickými námorníkmi. Znásobenie stvárňovaných postáv umožnilo obom hercom ukázať hneď niekoľko hereckých polôh – od neutrálnych rozprávačov, cez rezervovaných, no zároveň groteskných vyšetrovateľov, až po ustráchaných vojakov. Bolo vidno, že Poláčik s Oszlíkom využili viacrozmerný vyjadrovací aparát, aby mohli plynulo prechádzať medzi komediálnym, zábavným, niekedy až groteskným a výchovno-vzdelávacím pólom prezentácie. Raz paródiu exponujú, inokedy sú vo výraze mierni a sústredia sa na význam slov. Škoda len, že režisérka spolu s kostýmovou výtvarníčkou (Zuzana Rusínová) ich dekorovali zautomatizovanými a fádnymi kostýmovými doplnkami (obrovské fúzy, klobúky, kárované čiapky), ktorým však chýba originalita či nápaditosť. Všetky kostýmy v inscenácii nesú v sebe funkciu časového a priestorového určenia, sú esteticky pútavé, ale často nekorešpondujú s realitou (napríklad Albertína Štefániková je odetá do biedermeierovských šiat s mohutnou krinolínou s niekoľkými spodničkami, s uzavretým dekoltom, aké nosievali najmä ženy z vyššej meštianskej spoločnosti, nie manželky vidieckeho slovenského kňaza v bežné dni), sú viac efektné, než funkčné.

Scénograf Pavol Andraško využil obrovské nitrianske javisko v plnom rozsahu. Jeho scéna funguje synekdochicky – na otvorenom, tlmene osvietenom javisku (niekedy vďaka javiskovým stolom, výškovo rozdeleným plošinám) sa striedajú technikmi dopravené hracie boxy (kóje) zastupujúce konkrétny priestor. Dekoratívne orámovanie boxu navodzujúce ilúziu pohľadnice alebo obrazového rámu spolu s fotografiou konkrétneho mesta či miesta projektovanou na zadný horizont (Praha, Paríž, zatmenie slnka) slúžia na presnejšiu lokalizáciu. Vytvorenie malého uzavretého interiéru však viedlo aj k strate kontaktu herca s divákom (nehovoriac o slabej počuteľnosti) a k takmer nulovej podpore javiskovej akcie.

Stavba dramatického textu a od nej sa odvíjajúca i výstavba inscenácie ponúkli hercom príležitosť na štylizované a interpretačné herectvo. Usilovali sa najmä v základných kontúrach tlmočiť charakteristické črty postavy, čo však často skĺzlo do predvádzania klišéovitých vlastností hrdinov (nemilosrdná daň pri budovaní charakterov historických osobností). Divákovi sa tak dostáva až notorický obraz vždy dobrosrdečného „tatíčka“ Masaryka (Marcel Ochránek), problematického Düricha (Ivan Vojtek), špičkovej novinárky Louise Weissovej (herečka Anna Rakovská ju kreuje ako emancipovanú, no vášnivo zamilovanú) či konvenčný obraz šľachtičnej Claire de Jouvenel, ktorú Eva Pavlíková stvárňuje nadmieru exaltovane, bez možnosti odkrytia jej skutočných zámerov s hlavným hrdinom (reálna Claire Boas de Jouvenel sa do Štefánika zaľúbila, a preto mu „zištne“ sprostredkúvala kontakt s významnými politickými a diplomatickými osobnosťami. Práve ona mu vybavila aj prijatie u francúzskeho premiéra Brianda v decembri 1915.). Spleť epizódnych postáv spája hlavný hrdina, ktorý počas takmer 180 minút neschádza z javiska. Herec Martin Šalacha stvárnil Štefánika s maximálnou prirodzenosťou, bez excentrických emočných prejavov (v mimike či geste), stavajúc najmä na rečovom prejave a prepracovanej dikcii. Svojho hrdinu formoval tak, aby akcentoval prerod z rojčiaceho mladíka na uznávaného vedca a vojenského stratéga. Na javisko sa mu podarilo priniesť aj povestnú Štefánikovu charizmu a jeho schopnosť očariť každého, koho stretol. Šalachov Štefánik je plachý i razantný, utiahnutý i vyzývavý, sebavedomý i sebaironický. Herec túto bipolárnosť dosahuje vďaka prirodzenému výrazu, rozhodným gestám a najmä dôrazom na význam prednášaného slova.

Režisérka Eva Borušovičová zobrala divákov na vzdialené exotické ostrovy, na ktorých robil Štefánik astronomické bádania, zakladal observatóriá, fotografoval domorodcov. Neobišla ani kaviarenské diskusie, divákov zasvätila do víru vojnových udalostí, do tajov diplomacie či politických kuloárov. Predstavila Štefánika ako mnohotvárnu, živú bytosť. Sledovala jeho životnú dráhu, pohyb v rozmanitých zemepisných, politických i privátnych okolnostiach, ale zostala len pri stereotypnom obraze, akoby zošnurovanom zaužívanými pravidlami zobrazovania hrdinu. Rýchlym striedaním výstupov (lokalít, postáv) a vynikajúcou scénickou hudbou z dielne Michala Novinského a Kamila Mikulčíka (ktorá tu nie je iba zvukovou kulisou, ale umocňuje dramatické dianie) režisérka síce udržiava záujem divákov, avšak nedokázala sa vyhnúť splošteniu histórie a klišéovitému obrazu o Štefánikovi. Ani v predposlednom výstupe, keď hlavný hrdina prednáša plamenný prejav o potrebe jednoty a formovania demokratického štátu Slovákov (ktorý dnes nepochybne naberá aktuálny politický rozmer a v istej chvíli môže pôsobiť nesmierne agitujúco), sa nezbavila didaktizujúcich a moralizujúcich tendencií. Ak k tomu pridáme ešte úvodné hlásenie z reproduktorov, v ktorom sa herec nitrianskeho divadla prihovára divákom slovami: „Mobilné telefóny nie sú dýchacie prístroje. Prežijete aj bez nich. Môžete ich pokojne vypnúť a odložiť. Bez ich vyrušovania sa spolu lepšie prenesieme do doby, keď víťazili ideály nad hmotou a Milan Štefánik šiel do sveta za šťastím a obrazom slobody pre svoj ľud. Začína cesta do našej histórie.“, sa nám opäť potvrdí, že cieľom inscenátorov bolo predovšetkým tlmočiť už dostatočne známy obraz národného hrdinu a až v druhom pláne ponúknuť svojbytnú interpretáciu. Úsilie vtesnať do inscenácie množstvo informácií zo života Štefánika sa ukázalo ako kontraproduktívne, skôr ako prostriedok vytvárania náučnej encyklopédie, než modernej historickej drámy. Je nepochybné, že hra v istých momentoch presahuje aj do súčasnosti, avšak scénické prostriedky sa zasekli niekde v minulosti. Zostáva otázkou, či je potrebné v tej minulosti ešte hľadať.

 


[1] Život a dielo Štefánika bolo v priebehu storočia spracované v mnohých umeleckých formách a žánroch (film, rozhlas, televízia), ale v posledných dvoch desaťročiach bol v oblasti dramatického umenia skôr obchádzaný, než uprednostňovaný. Podrobne o postave Štefánika v domácej televíznej a rozhlasovej tvorbe pozri štúdiu Dagmar Inštitorisovej (Slovenské divadlo, 2017, r. 65, č. 4, s. 416 – 427)

[2] O zámeroch vedúcich k napísaniu textu a uvedeniu inscenácie pozri rozhovor s autorkou a režisérkou Evou Borušovičovou: https://kultura.pravda.sk/divadlo/clanok/433865-eva-borusovicova-pokrivenych-obrazov-stefanika-uz-bolo-dost/

Publikované online: 8.4.2018

Juliana Beňová

Juliana Beňová – teatrologička, historička, lingvistka. Pracovala ako odborná asistentka na Katedre slovenského jazyka Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, kde viedla semináre zo všeobecnej lingvistiky a jazykovej kultúry. V rokoch 2001 – 2005 pôsobila ako lektorka slovenského jazyka a kultúry na Sliezskej univerzite v Katoviciach a v rokoch 2006 – 2012 v rovnakej funkcii na Univerzite v Belehrade, na Katedre slavistiky. Od roku 2012 pracuje v Divadelnom ústave v Bratislave, kde je vedúcou Centra výskumu divadla. Vo svojej vedeckej práci sa orientuje na výskum dejín slovenského profesionálneho divadla a na osobnosti slovenského divadelníctva. Ako autorka sa podpísala pod mnohé odborné štúdie venované súčasnej slovenskej a slovanskej dráme i divadlu, píše recenzie a prekladá z poľštiny a zo srbčiny.