Oko za oko / Niečo za niečo / Veta za vetu – ale čo dostanú diváci?

Vytlačiť

Preklad: Ľubomír Feldek, Martin Hilský
Dramaturgia: Daniel Majling
Réžia: Michal Vajdička
Hudba: Marian Čekovský
Scéna: Palo Andraško
Kostýmy: Jana Hurtigová
Choreografia: Stanislava Vlčeková
Producent: Janka Zednikovičová
Hrajú: VINCENTIO: Martin Trnavský, ANGELO: Richard Stanke, IZABELA: Ivana Jirešová, ESCALUS: Peter Mankovecký, LUCIO: Jakub Žáček, LAKEŤ, ŽALÁRNIK: Juraj Hrčka, PANI VYRAJBANÁ, MARIANA: Dana Košická, JÚLIA: Silvia Juříková, CLAUDIO: Daniel Fischer, POMPEJUS: Gregor Hološka, BUBLINA: Peter Kadlečík, TOMÁŠ: Rado Hudec, DÁMY: Dominika Kleisová, Elena Kolek, Spaskov, Stanislava Vlčeková
Premiéra: 4. júla 2010 na Západnej terase Bratislavského hradu

Už sa stalo tradíciou, že každé leto sa hrnú masy po kultúre bažiacich divákov na Bratislavský hrad, kde sa v tomto roku konajú už desiaty raz Letné Shakespearovské Slávnosti. Toto podujatie ako jedno z mála ponúka divadlo počas letných divadelných prázdnin. Diváci nielenže môžu ísť do divadla pod holým nebom v romantickom prostredí Bratislavského hradu, ale zároveň môžu vzhliadnuť známe aj menej známe hry Williama Shakespeara, ktorý je aj u bežných divákov zafixovaný ako najslávnejší svetový dramatik. Ak však uvažujeme v desaťročnom kontexte, tak nemôžeme Shakespearovské Slávnosti nazvať inak ako komerčnou zábavou, ktorá využíva fakt, že okrem nich v Bratislave a v blízkom okolí je divadla a podobných kultúrnych podujatí minimum. Divákov manažment slávností láka výborným propagačným marketingom, ktorý je založený na známych menách slovenských a českých hercov. Inscenácie však majú trvalo kvalitatívne nízku úroveň. Na kritickom seminári nás učili, že divadelné inscenácie by sme v žiadnom prípade nemali nazývať produkciami. Lenže pri Letných Shakespearovských Slávnostiach sa to asi inak ani nedá. Slovenská časť slávností totiž každým rokom uvádza tituly, ktoré naozaj vábia divákov len silnými hereckými menami, ale po umeleckej stránke ponúkajú prvoplánovú zábavu za nemalú sumu. Tak to bolo napríklad pri Sne noci svätojánskej v réžii Ľubomíra Pauloviča so zvučnými menami ako Sabina Laurinová alebo Táňa Pauhofová alebo pri Ako sa Vám páči v réžii Emila Horvátha s Mariánom Labudom alebo Martinom Dejdarom. Producentka Jana Zednikovičová sa so svojím tímom spolieha len na herecké osobnosti a samotné umenie podľa všetkého nie je prioritné (aspoň to vyplýva z predchádzajúcej inscenačnej tradície). Trochu nádeje však predsa len vlial výber titulu Oko za oko v réžii Michala Vajdičku, ktorý už pred dvomi rokmi na Letných Shakespearových Slávnostiach inscenoval Antonia a Kleopatru (tiež so zvučnými menami – Maštalír, Fialová, Kostelný). Oko za oko je jedna z menej uvádzaných Shakespearových komédií a shakespearológovia ju zaraďujú medzi jeho tri problémové komédie (spolu s Troilos a Kressida a Koniec všetko napraví). Problém konkrétne Oka za oko (tiež prekladané Niečo za niečo alebo Pôžička za oplátku) spočíva hlavne v nevyriešenom závere, nekonvenčných postavách a v téme samotnej hry.
Je chvályhodné, že producentka s režisérom vybrali práve tento nie veľmi známy titul a riskovali divácku nedôveru. Tá je však už dobre nadobudnutá, keďže ide o desiaty ročník a diváci sa už naučili chodiť na toto letné podujatie. Ide predsa o atmosféru a známych hercov. Režisér Vajdička bol pravdepodobne donútený prikloniť sa k ľahkej zábave, než k funkčnej interpretácii a výraznému podčiarknutiu aktuálneho spoločenského akcentu, ktorý je v hre prítomný. Vajdička aj v bulletine spomína silný politicko-spoločenský tón hry, lenže v samotnej inscenácii ho dodávali len piesne (hudba Marián Čekovský, texty piesní Tomáš Hudák), ktoré hovorili o bordeli medzi ľuďmi, o špinavých praktikách v politike atď. Piesne v inscenácii nie vždy pôsobili symbiózne, ale väčšinou jej dodávali dynamiku a výpovednosť. Len škoda, že viac výpovedí o súčasnosti nebolo podotknutých v samotnej činohernej časti. Režisér politický akcent podčiarkol len v téme jednotlivých postáv (Angelo – Izabela - Vincentio), ale škrtmi veľkej väčšiny ich monológov postavy stratili na farebnosti a stali sa z nich čiernobiele tézy. Zároveň z hry vyškrtol niekoľko postáv, ochudobnil ju o dejovú líniu a veľký počet postáv, vrátane hlavných protagonistov, stratili veľkú časť priestoru, kde by mohli bohatšie kreovať svoje postavy.
Scénu Pavla Andraška tvorili modely štyroch písmen - WIEN, keďže príbeh sa odohráva vo Viedni (aj keď Shakespeare pravdepodobne nevedel, kde presne Viedeň leží, a že ju neomýva more). V úvodnej hudbe sa herci natlačia do jemne priesvitných písmen a ich lascívne pohyby (choreografia Stanislava Vlčeková) a načerveno blikajúce žiarovky vypovedajú o skazenosti a úpadku mravov vo Viedni. Po zatknutí Claudia skladajú na podlahu písmeno I (ktoré je Claudiovým a neskôr aj Pompejovým väzením). Tak vzniklo slovo WEN, ktoré režisér v bulletine pomenúva ako anglické slovíčko s významom nádoru, ktorý podľa neho v inscenácii reprezentuje postava Angela. Andraško výborne vyriešil niekoľkoročný problém s viditeľnosťou na slávnostiach a hercom umožnil, aby sa pohybovali aj na rampe nad písmenami. Len škoda, že túto rampu nepoužívali výraznejšie v samotnej koncepcii. Kostýmy Jany Hurtigovej tvorili smokingy a luxusné odevy vysokej spoločnosti zvýrazňujúce opozitné farby čiernu a bielu. S protikladmi pracoval aj režisér, hlavne s dvomi komparzovými postavami mníšky a ľahkej devy, ktoré v niekoľkých scénach stáli na protiľahlých stranách javiska. Viac sa však s protikladmi nepracovalo a režisér svoju pozornosť najvýraznejšie venoval tvorbe s hercami. Tu sa však režisér spoľahol na prvý plán a ani tu nedošlo k výrazným režijným nápadom a invencii. Absentoval výraznejší nápad a precíznejšia práca s tempom. Herci stáli, sedeli alebo občasne vybehli na vyvýšenú rampu a zrozumiteľne, aj menej zrozumiteľne, tlmočili Shakespearov text.
Herci sú práve to, čo divákov najviac láka, aby zaplatili vysoké vstupné za toto podujatie. Výber hercov do Oka za oko nebol len výborným marketingovým trikom, ale aj kvalitatívnym ťahom. Richard Stanke vytvoril svojho Angela na základe úlisnosti, chladu a stoicizmu. V každej situácii sa snaží zachovať chladný pokoj. Aj keď Izabele vyznáva lásku, tak jej to hovorí pokojne a až neskôr stupňuje svoju emocionálnu vibráciu. Režisér však Angelov priestor výrazne (oproti autorovmu textu) okliesnil a vyškrtol mu party, na ktorých mohol Stanke výrazne pracovať so psychológiou a motiváciami svojej postavy. Režisér chcel mať z neho len jednopólovú postavu - politika, ktorý diktátorsky zakazuje Viedenčanom zábavu, ale sám svoje pudy neovláda. Tento princíp vyloženia postavy je prípustný, ale samotného herca príliš oklieštil a Stanke nemal priestor na výraznejšiu tvorbu charakteru. Je to aj tak zadosťučinenie tomuto výraznému zjavu strednej hereckej generácie, lebo na domovskej scéne v SND sa na neho akoby zabúdalo a obsadzujú ho do postáv neúmerných jeho hereckým schopnostiam. Až Michal Vajdička mu v poslednej dobe ponúkol dve výrazné postavy – Čičikova v Mŕtvych dušiach v Divadle Andreja Bagara v Nitre a práve Angela, kde v oboch mohol Stanke využiť svoj potenciál. Z českých hercov najvýraznejšiu postavu dostala u nás nie celkom známa herečka Ivana Jírešová. Jej Izabela je emancipovaná rázna žena, ktorá verí tomu, čo hovorí, a je si vždy vedomá toho, čo vypovie. V takmer všetkých scénach, kde Izabela vystupuje, je prítomná mníška, ktorá ju sprevádza, ale Izabelina náboženská téza nedostatočne pôsobí hlavne pri jej vnútornom konflikte, ktorý nakoniec vyrieši akoby mávnutím ruky. Jej téma viery v Boha je ochudobnená, lebo informácia o jej novicizme je len vypovedaná, ale výraznejšie sa s ňou nepohrávajú. Jej kategorická a rezolútna Izabela môže byť akákoľvek žena, ktorej zásady bránia sa poddať chúťkam pokryteckého politika, ktorý „vodu káže a víno pije“. Najvýraznejší výkon inscenácie vytvoril Martin Trnavský v postave kniežaťa Vincentia. Jeho knieža bolo rozhodné, energické a spravodlivé. Trnavský sa najviac zaskvel vo svojom inkognito prevleku za poľského mnícha. Režisér výborne domyslel prevlek kniežaťa, ktorý sa pod maskou prizerá Angelovej splnomocnenej vláde. Jeho cudzojazyčná hatlanina vyvolávala salvy smiechu a až od jeho prvého výstupu v úlohe mnícha samotná inscenácia nabrala na tempe a dynamike, ktoré sa pred tým vlieklo rozvláčnou rýchlosťou (predovšetkým expozícia bola pridlhá a urozprávaná). Trnavský sa nespoľahol na povrchné seriálové herectvo, keďže aj to by stačilo, pretože niekoľkí diváci si pri jeho prvom výstupe pošuškávali, či je to „ten“ z toho seriálu. Svoje knieža podfarbil výraznými psychologickými premenami a svojím hlboko položeným hlasom výborne glosoval svoje repliky. Aj on však akoby niekedy podľahol diváckemu záujmu a jeho jazykolomné výstupy, podobné Caiusovi vo Veselých paniach z Windsoru, akoby zvýrazňoval a domýšľal na úkor svojich javiskových partnerov. Okrem toho neveľmi logicky vyznel jeho herecký vtip, keď si akoby naschvál vždy popletie meno Izabely a Mariany. Vtip síce úspešný a repetíciou výraznejší, ale v poslednej scéne, keď žiada Izabelu o ruku, sa nie je čomu čudovať, že ho Izabela kategoricky odmietne a on potom dlho rozohráva pocit odmietnutia, s ktorým akoby sa nevedel zmieriť. Študent herectva na VŠMU Daniel Fischer opäť dokázal, že sa z neho rodí nadmieru talentovaný herec, ktorý dokáže prirodzene tlmočiť blankvers, logicky si vybudovať vzťahy k ostatným postavám a ako bonus vie aj výborne spievať. Jeho Claudio je veselým chlapcom, ktorý je šťastný, že bude otcom a za každú cenu chce zachrániť život otcovi svojho dieťaťa. Preto vo vzťahu k svojej českej sestre Izabele je až nechápavý k jej odhodlaniu zachovať si panenskú čistotu a jeho poslať do nebies. Juraj Hrčka, ktorý napriek svojmu talentu na domovskej scéne v Divadle Andreja Bagara v Nitre dostáva väčšie postavy sporadicky, sa ukázal ako výborný shakespearovský klaun. Jeho strážnik Lakeť publikum zabáva svojimi jazykovými skomoleninami, ktoré hovoril so všetkou vážnosťou. U neho sa opäť dokázalo, že humor na javisku sa má hrať vážne. Hrčka aj tie najväčšie nelogické skomoleniny hovorí ako fakty, ktoré seriózne argumentuje ďalšími slovnými nezmyslami. Aj keď postava hercovi neponúka výrazný psychologický prienik, na ktorý má Hrčka aparát, tak aspoň dokázal, že je aj skvelým komikom. O tom, že aj dramatický herec môže mať v sebe zafixovaný komediálny plamienok, svedčí aj výkon Dany Košickej. Košickú poznáme ako výrazne charakterovú herečku, veď len v réžii Michala Vajdičku vytvorila výrazne dramatické postavy ako napríklad Mášu v Troch sestrách, Maureen v Krásavici z Leenane alebo titulnú Medeiu. Jej postavu oklamanej Marianny režisér spojil s postavou „bordel mamy“ Pani Vyrajbanou. Tak výborne prepojil oblúk dvoch osobitných postáv. Cnostnej a úprimne milujúcej Marianny, z ktorej sa zo žiaľu neskôr stane rozšafná majiteľka verejného domu. Košická tak ukázala, že vo svojom herectve má aj výrazný zmysel pre iróniu a komediálny nadhľad. Jakub Žáček v postave Lucia tiež výborne glosoval svoje repliky a publikum zabával sebaironickým humorom a energickou spŕškou klebiet a aforizmov na hlavu Vincentia a mnícha Ľudovíta. Petrovi Mankoveckému v postave radcu Escala absentovalo životaplnšie zaujatie a predovšetkým výrazná artikulácia. Z ostatných postáv sa stali len epizódky, ktoré sa dočkali minima výrazných výstupov, a objavovali sa skôr v komparzných scénach. Škoda, že herci z mimobratislavských divadiel, ako je Gregor Hološka, Peter Kadlečík alebo Rado Hudec nedostali priestor, ktorý sa ponúkal, a ktorý nemuseli premárniť.
Oko za oko malo ambíciu, tá však ostala nenaplnená. Režisér Shakespearov text výrazne skrátil, (až prvoplánovo) zvýraznil komiku, ktorá sa ponúkala (jazykové hračky a skomoleniny), a nevýrazne pracoval s hlavnou témou hry. Treba ale uznať, že Oko za oko je jedna z tých kvalitnejších produkcií v rámci Letných Shakespearových Slávností, no intelektuálne publikum asi opäť ostane sklamané. Ak sa teda nezabáva na hereckých vtipoch a na vulgarizovanom a lascívnom preklade Ľubomíra Feldeka. Ale ako som spomínal, tak zo šiestich „inscenácií“ v slovenskej produkcii je to to lepšie. Ale stačí to? Asi áno, veď aj za Shakespearovej doby sa chodilo do divadla za zábavou a majiteľom divadiel išlo hlavne o zisk. Je teda nanajvýš pozoruhodné, že táto situácia sa ani po štyristo rokoch nezmenila.

Publikované online: 4.7.2010

Karol Mišovic

Karol Mišovic v roku 2012 ukončil magisterské štúdium a v roku 2015 aj doktorandské štúdium Teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení. V praxi sa  sústreďuje predovšetkým na výskum slovenskej divadelnej histórie s dôrazom na réžiu a herectvo dvadsiateho storočia. Témou jeho diplomovej práce bolo komplexné spracovanie profesionálnej inscenačnej tradície hier Carla Goldoniho na Slovensku. V dizertačnej práci sa zameral na kontroverznú osobnosť Jána Borodáča a jeho režijnú a dramaturgickú tvorbu v rokoch 1924 – 1938. Aktívne sa venuje aj publikačnej a vedeckej činnosti v oblasti súčasnej teatrológie. Medzi rokmi 2006 - 2011 pôsobil v Divadelnom ústave na pozícii brigádnika, neskôr (2012 – 2014) pracoval na Oddelení divadelnej dokumentácie, informatiky a digitalizácie a od roku 2014 je pracovníkom Centra výskumu divadla. Od roku 2016 je interným pedagógom na Katedre divadelných štúdií na Vysokej škole múzických umení, kde prednáša predmet Dejiny slovenského a českého divadla. V roku 2016 mu vyšla knižná publikácia Javiskové osudy, v ktorej sa zaoberá históriou slovenského ženského herectva s osobitným prízvukom na herečky Máriu Prechovskú, Evu Kristinovú, Vieru Strniskovú, Zdenu Gruberovú a Evu Polákovú.